Ale aby to nebolo až také ružové, má aj jedno negatívum. Nie je úplne blízko. Určite aj táto skutočnosť prispela k tomu, že sa nám nedarilo zorganizovať výjazd skôr, prípadne vždy prišla do cesty niektorá z osvedčených a bližších oblastí. Vysoké augustové teploty však konečne začali dláždiť cestu aj poriadnemu alpskému boulderingu. Zillertal musel tentokrát ustúpiť, lebo veď novými zážitkami je človek živý.
Ubytovali sme sa v mestečku Galtür, odkiaľ je to na východiskové parkovisko cca 10 minút autom. Táto časť Tirolska je veľmi vďačná a ideálna na aktívnu rodinnú dovolenku s deťmi. Bouldering, lezenie, ferraty, turistika, bezkonkurečné ihriská, bouldrové steny a kúpaliská vám dokážu vyplniť týždňový program do bodky. Ak aj plánujete bouldrovať každý deň, vedzte, že koža vám za každú doplnkovú aktivitu (okrem lezenia?) bude vďačná.
Nám by v pohodičkovom tempe nevadilo bouldrovať aj častejšie, no druhú stranu mince vypĺňa nestabilné počasie. Bouldruje sa vo výške 2 000 m n.m. a meteorologická situácia sa v lete dokáže meniť z hodiny na hodinu. Obligátne búrky prichádzali každý deň poobede v takmer rovnakom čase.
Cyril mi ako ostrieľaný návštevník Silvretty pred odchodom odovzdal mnoho cenných informácií a tipov na pekné bouldre. Aj keď som tušil, že nebude jednoduché sa ku všetkým dostať, v skutočnosti som z nich videl ešte menej. Vynímajúc najspodnejší sektor Steinblock, ktorý je ľahko dostupný za necelých 10 minút (ale s absenciou ľahších bouldrov), sme k sektorom šľapali od 15-20 minút a viac. Nie je to žiadna tragédia, ale povedzte to dvom matracom na chrbte a ťažkom ruksaku na hrudi v objatí pomalého tempa malých nožičiek. V Silvrette však jednoznačne platí – čím vyššie vyšliapete, tým silnejší zážitok sa vám naskytne. Chápte ho ako úžasnú symbiózu bouldra, skaly a scenérie. A to sme sa najvyššie dostali iba po piaty sektor Schuh des Manitou. To čo sa musí diať ešte vyššie?
Presuny medzi sektormi vedú po dobrých cestách krížom krážom zjazdovkami, ale zdolávanie chodníkov v niektorých sektoroch vie byť s deťmi celkom náročné. Nejedna hlbočina si na ne už robila zálusk. Diera v Magic Woode by o pohltení mojej lezečky vedela rozprávať.
Napriek množstvu kameňov všade dokážete nájsť relatívne pohodlné miesto pre založenie tábora. Miesto, odkiaľ sa vám nebude chcieť odchádzať. Lebo sadnúť si na kameň a rozdýchavať perfektný boulder s namaľovaným výhľadom alpskej scenérie, zatiaľ čo deti oduševnene plnia fľašu čučoriedkami do raňajkovej kaše, je až príliš magnetizujúce. A vtedy zahrmí.
Zrkadlenie v kaluži, ktorú naplnil nočný dážď. Je tam, všetká tá nádhera prežitých okamihov. Až kým sa znovu nerozkvapká a obrazy na hladine nerozdrobia. Na to proste neexistuje vhodný okamih. Na rozbitie krásnych obrazov veru nie.
Búrkový reset ma vždy vrátil na zem. Navrávate si, že nevadí. Stálo to za to. Lenže dni sa vám minú a vám nestačí. Musíte odísť a vaše srdce sa cíti ako čerstvý diabetik pred výkladom v cukrárni. Všetky tie ohromné a nedotknuté krásne šmaky tu musíte nechať. Áno, istotne sa vrátim, ale dovtedy sa budem klepať a hľadať (ne)dostatočné náhrady.
Oli