Dávid ma vyzdvihuje v Mikuláši a vyrážame smer Popradské pleso. Na parkovisku pri zubačke zavoláme na chatu a overíme povolenie na vjazd, máme vraj vyraziť. My by sme aj, ale Transporterovi sa veľmi nechce. Skučí, dymí, smrdí, ale veľa sily zo seba nevydáva a zaseknutí na parkáči hútame čo ďalej. Zachráni nás Baška, Dávidova žena, aj s deťmi spiacimi v aute. Naložení až po strechu vyvážame všetok vzácny materiál, vrátane seba, na chatu. Zaspávame s príjemným pocitom, že zajtra ráno nemusíme bežať do doliny po dve krabice lezečiek.
Prvý kontakt
Chata je dnes pomerne prázdna. Ticho, pohoda, ani veľa ľudí nepozerá, prečo sa terigáme s matracmi na horský hotel. Vydávame sa smer Mengusovská dolina, kde sa v malom údolí pod Zadnou Baštou ukrývajú bouldre čakajúce na tohtoročný HUDY Tatry Boulderblast. Nástup chodníkom na Rysy mi pripomína vynášku spred štyroch rokov, kedy som sa zaprisahal, že aspoň dva roky nič na Rysy neponesiem. Sľub som splnil a aj dnes nesiem na chrbte len matrac, s ktorým sa po suťovej ceste značenej mužíkmi dostávame na miesto činu.
Zo zašitého bivaku Dávid čarovne vyťahuje svoju bouldermatku aj s ukrytými vecami. Pri vybaľovaní nás čaká nemilé prekvapenie – mádžo zostalo v doline. Nevadí, volíme tradičný prístup a preliezame pár ľahších kúskov, gro je však objavovanie nových možností. Dolinku vezmeme okružnou jazdou, no bez väčšieho úspechu, po ceste spať však nachádzame parádny previs s jasnými líniami a keďže vieme, že aj tak veľmi liezť nebudeme, začíname prevaľovať balvany na prilepšenie dopadu. Čím viac váľame, tým viac máme chuť odstraňovať, prihadzovať, zarovnávať… Staviteľská robota nám dokonale nahradzuje nedostatok lezeckého vyžitia spôsobený absenciou mádža a jemným daždíkom.
Mierne unavení a poriadne hladní volíme ústup. S temnotou pred očami a skučiacimi žalúdkami dorazíme do jedálne a ládujeme do seba vývar, guláš, pivko a popritom počúvame prednášku Joža Krištoffyho. Na sklonku dňa sa myseľ opäť vracia k lezeniu a my si líhame s nádejou, že zajtra to s mádžom pôjde jedna radosť.
Káva a mádžo
Popradské pleso má pre bouldristu okrem pohodlnej noci na matraci aj ďalšiu nespornú výhodu – puding v raňajkovom menu! Nevýhodou je, že ho najedený bouldrista cíti celou cestou pod skaly… Dnes šľapeme štyria, pridáva sa aj Tomáš Buček od nás z HK Manín a Ľubor, pravidelný účastník THT. Mádžo máme, dvakrát som kontroloval, rozkladáme sa pri skvostných sklopených hrankách a užívame tatranské slniečko. Onedlho sa zo suti vynorí Kubo. Kubo je majster a vie, ako sa pod bouldre chodí, hneď rozkladá koťogo a kávu podáva v sklenených šáločkách. Toto je ten bouldering!
Čierňava v pozadí vyzerá zlovestne, stíhame však vyliezť pekné 6B+, pridať potvrdzujúce prelezy ku hranke Kontrola 6C+ a načrtnúť aj variantu zo sedu. Dávid Kontrolu SD zaknihuje ešte pred dažďom a navrhuje 7B, mne mokrá záverečná oblina skĺzne pod prstami a za výdatného mrholenia sa bežíme všetci schovať pod previs. Nič to, je čas na koťogo.
Dážď slabý, zato vytrvalý (asi lanový lezec…) nám Kontrolu pekne namočil. Medzičasom sa Dávid posadí k jednej z najťažších línií sektoru, nenápadnému skoku Hibernácia. Okrem sily, dobrých lezečiek, primeranej dávky zdravého nasratia sa a sebapresvedčenia, že doskočené madielko nebolí, vyžaduje boulder aj precíznosť a poctivosť, pričom treba “dbať na čistotu prelezu”. V praxi to znamená, že si prelezuchtivý bouldrista môže vybrať – buď svoj skok ukontroluje a pri prípadnom dotyku o bouldermatku pokus poctivo ukončí, alebo si bouldermatku za chrbát nedá, čím získa väčší manipulačný priestor a možnosť odniesť si domov peknú modrinu na boku.
Dávid všetky predpoklady úspešne plní a aj napriek dažďu a mokrému machu vo výleze sa ocitá na vrchu kameňa aj s prvým prelezom Hibernácie 7C. Jeho prelez ma motivuje natoľko, že na chvíľu zahadzujem tvrdohlavé čakanie na koniec dažďa a v rámci “rozohriatia prstov” sa do bouldra vrhám aj ja. Sekundujem tak Tomášovi, ktorý už hodnú chvíľu skúša. Niekoľko nepodarených pokusov a už sa brodím mokrou mašinou, aby som zdarne Hibernácii pridal druhý prelez.
Kubovi sa páči Kontrola, nástup drtí poctivo, no napriek nespočetnému množstvu pokusov mu uniká. Mňa k nej ťahá pocit, že prelez je na dosah. Po dostatočnom ošetrení skaly vreckovkami a mádžom sa prelez darí. Tomáš sa stále nevzdáva pokusovania v Hibernácii, lanový lezec sa v ňom nezaprie. Aj jemu však musí projekt zostať do ďalšieho dňa. Patrične unavení sa opäť púšťame suťou do doliny. Ten chodník je prisámvačku cestou dole vždy dlhší ako hore. Unavené telo lieči statná porcia večere, pivo a KAĎA!
„Súťažný“ deň
„Súťažný“ preto, lebo v skutočnosti nikdy nikto nesúťažil. Dobré výkony si však zaslúžia odmenu a niekto ceny vyhrať musí. Na registrácii sa prihlasuje približne dvadsať bouldristov, tradične prichádza aj väčšia partička z Poľska. Neporušujeme bouldrovú tradíciu, na skaly vyrážame niečo málo po desiatej. Po ceste hore kľučkujeme hadíkom ľudí smerujúcich na Rysy, preplietame sa pomedzi batohy z Decathlonu a osobne sa už neviem dočkať odbočenia do našej dolinky. Som rád, že Tatry sú populárne a ľudia radi chodia do hôr, ale môj vnútorný bouldrista-introvert kričí o pomoc a žiada si pokoj izolovaných balvanov.
Po niekoľkých „už len chvíľu“ prichádzame na ihrisko. Vyčerpanie je len chvíľkové, nadšenie z preliezok prevláda a o chvíľu sa pripájajú aj Košičania s Dávidom, ktorí vyrážali o niečo neskôr. Za slniečka sa lezú ľahšie aj ťažšie kúsky, už vylezené sa potvrdzujú a nové vznikajú. Z vrcholu balvanu je radosť sa na takéto mravenisko pozerať. Dobrý pocit ešte viac potuží Kubove koťogo a možnosť vyskúšať si štyri modely leziek od Scarpy, ktoré David vyniesol so sebou s povolením rozšrotiť ich.
Deň ubieha v pohodovom tempe za stáleho rytmu bublajúceho koťoga. Káva, pokus, oddych, pokus, tyčinka, oddych, káva, pokus… takému tatranskému bouldristovi je sveta žiť.
Za (ne)typickým tatranským športom sa dojdú pozrieť aj Kazo s Tónom Pacekom, vyslanci z rád organizátorov THT, Kazo dokonca neodolá a na pár bouldríkoch si obnovuje nadšenie z jednoduchého pohybu.
Kolmá stienka je svedkom frontálneho útoku, vzniká na nej približne 10 línii od trojky po 6C, lahodiace najmä platničkárom a milovníkom líšt. Na neďalekom balvane sa strháva obliehanie Sola Fide 7A, ktoré má len z tohto dňa štyri prelezy a s Dávidom sme radi, že si ho chalani užívajú a potvrdzujú klasu. V skúšaní im plnohodnotne sekunduje aj Natálka Šmídová, na ňu si však boulder ešte počká.
Máme v pláne presunúť sa pod previs, ktorý sme si očistili hneď v prvý deň. Kolektívny duch nás však strháva do sektoru, ktorý už dôverne poznáme. Dve protichodné hranky zaznamenávajú výrazný úspech u celej delegácie, sú akurátnej obťažnosti a dávajú pocit zahraničnej žuly na domácej pôde. Borci sa púšťajú aj do ťažšieho, no zdá sa, že po včerajšku síl statočne ubudlo. Tomáš má nádejné pokusy v Hibernácii, parádne sa v nej hýbe aj ďalší mlaďas Robo Kapa, no ani jedného z nich silový skok nepúšťa. Kubo drtí Kontrolu, no ani kvantum pokusov nestačí na prebitie sa.
Ako sa deň schyľuje ku koncu, viacerí členovia opúšťajú naše rady a surfujú po suti dole do doliny. Partička vytrvalých si však našla posledný projekt – Egoistu, nádherný vysoký highball, v ktorom nám chvíľu trvá zvyknúť si na priestor pod nohami. Pri Egoistovi sa na chvíľu zastavím, aby som otvoril etymologické okienko. Kontrola aj Hibernácia totižto nie sú názvy náhodné, svoj pôvod majú v spomienkach na oblasť, ktorá sa snáď každému vryje do pamäti. Veď kto by sa nerád aspoň v mysli vracal do ticha francúzskeho lesa za nekonečnými možnosťami, túlať sa a objavovať stále nové a nové fascinujúce pieskovcové skulptúry?
K Fontáču sa často obracali aj naše debaty a tatranské bouldre nápadne pripomínali tie fontáčovské. Kontrola má svoj pôvod v Contrôle A 7C, Hibernácia v bouldri Hibernatus 7C/8A, egoista v Égoïste 7A. Posledným dlhým pádom teda zakončujeme naše pôsobenie a po skupinovej foto frčíme do doliny.
Poslednou povinnosťou je vyhlásiť výsledky. Odmenení sú štyria chalani, ktorí preliezli Sola Fide 7A: Patryk, Robo, Tomáš a Kubo. Kubovi s Tomášom sa rozhodneme dať aj niečo naviac, keďže sa postarali o viaceré prvovýstupy a obaja mali blízko k prelezom svojich projektov. Kubo dostáva novučičké Scarpy Drago podľa výberu, Tomášovi ako dušou skalkárovi putuje lano od Tendonu. Z dievčať odmeňujeme Timku Szalontayovú a Natálku Šmídovú. Ešte jedno skupinové foto a vrháme sa do víru večera na Popradskom, ktorý vždy stojí za to. Nechýba kaďa, sauna, večera a občerstvenie od výmyslu sveta, gitara, spievanie a hlboké debaty. Ani sa nenazdáme a večer sa prehupne do noci a už aj ráno by pomaly chcelo klopať na dvere. Boulderblast sa opäť vydaril na výbornú!
Epilóg
Spolu s Dávidom sme sa tento rok podujali zorganizovať bouldrovú session, kým Tomaso naháňal paviány v Afrike a Dávidovi by som sa chcel ešte raz poďakovať. Okrem spolupráce pri vybavovačkých aj za tri dni parádneho lezenia, prevaľovania kamenia, nekonečného nastupovania a zostupovania, diskutovania a kľudu a pohody pod balvanmi aj mimo, ktoré mi dlho chýbali. Veľká vďaka patrí Tomášovi a Kubovi, ktorí s nami dva dni nadšene pobehovali tatranskou suťou, bola radosť pozorovať zápal, s akým išli do svojich projektov a zvlášť od Tomáša ma mimoriadne potešila veta „ten bouldering má ozaj niečo do seba“. Kubovi patrí vďaka za pomoc pri organizácii a top baristické služby. Poďakovanie ale patrí všetkým, ktorí si prišli do Tatier zabouldrovať, v dolinke pod Zadnou Baštou sa nazbierala super partia a snáď sa v podobnom počte a zložení vidíme aj o rok na jubilejnom desiatom ročníku tatranskej “recesie”!
A tu je video z tohtoročného Boulderblastu z Dávidovej dielne:
Text: Aďo
Foto: Aďo + Dávid
Komentáre