Na Bor mám iba krásne spomienky. Pred štrnástimi rokmi som ho navštívil prvýkrát. Myslím, že náš vzťah už nikdy nepopíšem lepšie, ako v článku reportujúcom moju druhú návštevu:
„Návraty sú dôkazom chýbajúcich článkov. Nebudeš úplný, kým sa nevrátiš a nebudeš úplný, keď znova odídeš. Životný kolobeh, ktorý sa rozbehne od prvého zaľúbenia a ktorý napovedá o našich životných smeroch. Bor je dnes mojím chýbajúcim článkom a ten krátky čas úplnosti som si zase moc vychutnal.“
Vnímam to stále rovnako. Obzvlášť po ďalšom návrate. Aj keď sa dnes na Bore veľa zmenilo a pod rukami odvolávajúcimi sa na lykožrútovú kalamitu už skončilo veľmi veľa stromov, kuchyňu šťastia si stále viete dohľadať.
Naposledy sme tu boli v roku 2016. Na mieste, ktoré sme vďaka boulderingovej pasii spoznali a chytili sa do jeho pasce. Môže to vyznieť ako nevýhoda, ale opak je pravdou. No vy to už viete…
Naše deti ešte nie. Konečne nastal čas, aby sme zbalili všetky naše špongíčatá a vyrazili dlhej absencii ukázať stopku spolu s nimi. Musí to byť mágiou miesta, iskrivými pohľadmi rodičov, úsmevmi dokorán, tým tancom na skale, v duši, na perách a hlavne – odchytenými okamihmi, čo už zakúrili aj v tých drobných kozuboch.
Zatiaľ čo sa ohrievajú novými zážitkami, postupne spoznávajú tú neúplnosť spojenú s túžbou na návrat.
Oli
Komentáre