Má ten bouldrista ťažký život. Už tretí víkend bojuje s nevľúdnymi podmienkami. Teplo, horúco, sparno, búrky, prehánky, vlhko. Teplotne to teraz zlé vôbec nebolo, ale tej vody z neba až príliš neskromne padalo.
Najbližšou destináciou z Týnca bol Tábor. Aj keď to nie je zrovna lokalita vhodná na toto ročné obdobie, s vedomím, že projekty ostanú projektami, vybral som sa sem na dve hodiny aspoň na niečo ľahšie.
Ako tak striedavo mrholilo a nemrholilo, odvaha šliapať do kopca k najkrajšiemu sektoru Pod Tankáčem opustila ma. Vybral som sa teda po rovinke na druhú stranu rieky. Minulý týždeň mi Mareček v rámci vravy pripomenul existenciu pekného bouldra Podzimný den 7B. Stal sa mojim dnešným cieľom.
Ako by povedal slabý lezec: „podmienka bola mizerná“. Skala síce vykazovala známky sucha ale vlhkosť vo vzduchu po pravidelných jemných zrážkach výrazne zvyšovala náročnosť bouldrového pohybu. Nanešťastie je Podzimný den boulder po lištách. Ukrutné prelamovanie prstov je mi proti srsti, dnes to ale ináč nešlo. Niekoľkokrát mi lišty veľmi škaredo ustrelili, akoby im ani nešlo o môj úspech. Madlá by len hlavou krútili…
V jeden z posledných jarných dní preliezam Podzimný den. Pekný boulder. Prsty v tom vlhku akosi vymäkli. V každom brušku cítiť tlkot srdca. To bude určite tou ich neodškriepiteľnou láskou ku skale.
Prebúdzam sa do mokrého rána. V nohaviciach mám sucho, aby ste si nemysleli. Presun do stropov pri Bechyni by mohol riešiť onen duševný nepokoj. Židova strouha opäť nesklame. Aspoň na prvý pohľad sa tak zdá…
Keby sme šli do detailu, napadá ma prirovnanie „maslo pod prstami“. Vlhkosť zo vzduchu sa zráža na šmykľavých chytoch. Trápim sa snáď v každom bouldri, do ktorého nastúpim. Jeden by povedal, že super – suchá skala aj v tomto počasí… A druhý by oponoval niečím v zmysle – z kaluže do blata. Rezultátom je aspoň dobrý tréning a čalamáda z prstov.
Večer sa presúvam naspäť do Tábora. Ukojím svoje gastronomické nároky a pri otvorenom pive sa súbežne so zahmlievaním okien auta poberám do sektoru snov.
Nedeľa ráno. Neviem, čo so sebou. Telo hlási kašovitý stav. Myseľ tápa. Prvotný nápad skúsiť svoj projekt Úklid bezmozgů marí prvý kontakt prstov s madlom na dverách auta. Skúsim teda niečo chytovaté v Panskom lese pri Humpolci.
Chyba. Panský les je celý pretečený. Skôr ako sa skúsim počudovať, začína husto pršať. Z kútika mojich nápadov sa na svet začne pýtať novorodenec. Prečo si na ceste domov nespraviť výlet do Jevišovíc, kde minulý rok Štěpán skultivoval bouldrový previs nad riekou?
Optimista by riekol, že som sa ani nenazdal a stojím po dvoch hodinách pred previsom v Jevišovicích. Ani za nič som ho v onom kľúčovom momente nevedel postretnúť. Nemohlo to teda skončiť ináč ako odchodom. Byť silným mládencom z dediny, isto sem chodím projekty brúsiť. Ale presne tak viem, že už sa sem pravdepodobne nevrátim.
Špinavý nízky previs s vyhroteným dopadom do rieky nie je tým pravým orechovým. Každopádne sa z návštevy teším. Veď každé 8Áčko neďaleko slovenských hraníc by som určite raz zo zvedavosti navštívil…
Nad Mikulovom si lebedí čerňava. Z tohto dažďu sa už nevyvlečiem. Patrí presne tam, kde má byť. Na koniec.
Oli