Boulder.sk

Venujem sa boulderingu a študujem psychológiu. Nikdy som pri žiadnom športe neostala dlhšie, mala som skôr rada skupinové ženské cvičenia. Bouldering si ma získal až neskôr. Baví ma jeho hravosť, jasný cieľ, rýchla odmena, schopnosť tela naučiť sa niektoré pohyby či nevyhnutné sústredenie sa na prítomnosť. Aj to, že ide o individualistický šport, no priatelia, ktorí poradia, kam dať špičku, sú vždy nablízku.

Bouldering v sebe skrýva zaujímavé psychologické momenty, ktoré stoja za preskúmanie. Ako je možné, že ak vidíme niekoho, ako niečo prelezie, tak to s väčšou pravdepodobnosťou zvládneme aj my? Ako je možné, že náš výkon tak veľmi ovplyvňuje (ne)sústredená myseľ? Prečo niektorí boulder skúšajú, kým ho nezdolajú, a iní dajú maximálne pár pokusov? Prečo cítim po zdolaní bouldra takú radosť a niekedy až akési súznenie so skalou? Všímam si, že bouldering ma učí pokore a trpezlivosti, ktoré som schopná preniesť aj do bežného života. Fascinuje ma, že ak sa mi podarí nejaký ťažší pohyb, tak ho pravdepodobne neskôr dokážem zopakovať.

Naša myseľ ovplyvňuje našu úspešnosť v lezení a lezenie môže zase pozitívne ovplyvniť naše vnútro. Odborných štúdií, ktoré tieto fenomény skúmajú, je málo, výborné však je, že nejaké sú. Za zmienku stojí napr. tento nemecký výskum o boulderingovej terapii, ktorá pomáha psychiatrickým pacientom trpiacim depresiami a úzkosťou. V Rakúsku a Británii existujú dokonca psychologické centrá, ktoré sa venujú špeciálne lezcom (Climbing Psychology, Smart Climbing, Institute for Climbing Therapy). No a asi každý sme videli nezvyčajnú prípravu Adama Ondru, ktorý si cestu prelieza na žinenke nielen „fyzicky“ so svojím fyzioterapeutom, ale aj mentálne vo svojich predstavách.

V rámci školskej práce, ktorá sa venovala mentálnej príprave lezcov, som analyzovala videá zachytávajúce prelez prvého bouldrového 9A (The Lappnor Project a The Night Of). Okrem toho som vyspovedala Olivera Vysloužila z boulder.sk, ktorý patrí medzi našich najaktívnejších bouldristov.

Týmto krátkym úvodom k problematike by som rada otvorila debatu o vzťahu psychológie a bouldrovania. Téme sa chcem viac venovať aj v bakalárke, preto ak narazíte na nejaké zaujímavé štúdie či články, dajte mi, prosím, vedieť. Budem vďačná aj za zdieľanie vašich postrehov a názorov.

Vopred ďakujem a ako malé poďakovanie pridávam spomínaný on-line rozhovor s Oliverom.

Ľubica Fandl Drangová

Rozhovor s Oliverom Vysloužilom

Predstavíš mi trošku tvoju lezeckú históriu? Ako dlho lezieš?

S boulderingom som začal na začiatku vysokej školy, tento rok to je teda 17 rokov. Túžbu liezť na skaly som pociťoval už oveľa skôr, ale nepoznal som nikoho, kto by ma zasvätil do lanových techník. Až na vysokej ma jeden spolužiak vzal na Technické sklo. Moja chuť liezť však bola väčšia ako jeho možnosti, „objekty záujmu“ som si tak začal v Karpatoch hľadať sám. Nevedomky som vlastne objavil bouldering. Ten niekedy v tom čase začal viac rezonovať aj v Európe a naplno ma pohltil. Namotal som kamaráta, zošili sme starý matrac, ktorý som našiel na smetisku, a bolo.

Tak to si bol priekopník. Ako si sa učil, keď si v podstate bouldroval sám? A ako vlastne v roku 2003 vyzerala „scéna“?

Liezol som pomerne intuitívne, moje prvé snahy boli okresané na jediný cieľ – vyliezť na kameň. Mal som ale šťastie, že v tom čase už chvíľu existovala Café Stena – vtedy jediná verejná bouldrovka. Tam chodievalo veľa lezcov, od ktorých som odkukával.

Scéna bola malá, mal som pocit, akoby bola uzavretá. Ale možno to bolo len mojou malou asertivitou. Určite som nebol prvý, lebo niekedy som našiel na kameňoch aj mádžo. :)

V malokarpatskom lese som sa začal stále viac stretávať s Ondrom Valentínom, ktorý už mal vtedy zmapované niektoré pekné kamene a ukázal mi ich.

Ach mádžo na stenách – to sú ako také praveké maľby. Ešte mi takto na úvod povedz, ako často bouldruješ a aké obťažnosti vlastne lezieš.

Dobouldroval som sa k 8A. Zvykol som liezť aspoň 4 x do týždňa, ale momentálne je to v rodinnej a coviďáckej konštelácii tak dva-trikrát.

Vnímaš prepojenie boulderingu a psychológie? Riešiš v sebe túto rovinu lezenia?

Je to kľúčové. Ak lezieš boulder na svojej hranici (obzvlášť, ak má dlhý krokosled) a máš ho už dobre nachodený, vyriešený a pripravený na prelez, hlava bude to prvé, s čím sa musíš popasovať, aby si svoju snahu doviedol k úspechu. Keďže práve ona ovplyvňuje všetko, čo na skale v danom momente robím, vnímam celkom zreteľne, ak ma niečo trápi, nie som s niečím vyrovnaný, alebo kľudne aj to, že sa neviem nastaviť na prekonanie bolesti. Na druhej strane, ak mám trebárs ťažšie životné obdobie, bouldering je prvý, kto mi podá záchrannú ruku.

Bouldering sa mi prenáša aj do bežného života: naučil ma trpezlivosti, dal mi lepšie spojenie s telom a väčšiu sebadôveru. Vnímam ho aj ako meditáciu – musíš byť prítomný tu a teraz.

No, presne! Náročný prelez je famóznym tréningom koncentrácie. Často vnímam, ako do mňa dobiedzajú také zlovestné osičky a štípu: teraz to nedáš, teraz nie… Pokiaľ v tom momente ich útok neodrazím, na 90 % padnem.

Čo robíš, keď ti prelez nejde? Skúšaš ďalej?

Dôležité je vedieť odhadnúť, či na prelez reálne máš. Lebo to, že ti práve nejde, môže byť len aktuálny nepriaznivý stav. Napríklad preto, že si neskoro identifikovala prelezový program.

Čiže sa snažíš vyliezť každý boulder? Dajme tomu, ak nejaké 6C nejde, skúšaš, kým ho nezdoláš?

Áno, presne tak. Ale bouldre sú veľmi špecifické, pokojne ťa môže vytrápiť 7A, aj keď tvoj limit je oveľa vyššie. Niektorí lezci sa preto takým bouldrom (najčastejšie sú to technické položené platničky náročné na techniku nôh, silu prstov a pod.) vyhýbajú, mňa práve vyriešenie takého problému o to viac motivuje. A nie je to až taká vzácnosť, stáva sa to často. Skúsený lezec to už ale vie prečítať a asi aj podľa chutí zváži, či sa v tom chce trápiť.

Ako vieš, či je boulder leziteľný, ak ho skúšaš úplne prvý?

To je dobrá otázka. Každý tvorca k tomu asi pristupuje ináč. Keď nájdem líniu, začnem skúšať kroky a pokiaľ mám čo i len malý kontakt s chytom, viem, že ten krok sa za nejakých podmienok dá spraviť.

Badáš na sebe, že tvoj postoj k náročným bouldrom sa v porovnaní s tvojimi lezeckými začiatkami zmenil?

Základný rozdiel je v tom, že kedysi som boulder nedokázal tak analyzovať a odhadnúť, dnes mám oveľa viac skúseností. Mám pocit, že v minulosti som to bral viac ako zábavu, teraz sa s náročnými bouldrami nejako viac prepletám. Chvíľu s nimi žijem, mám ich na viečkach, keď zaspávam, a hocikedy cez deň si na ne spomeniem, premietnem si kroky a zároveň premýšľam, ako zlepšiť efektivitu lezeckého pohybu pri ďalšom pokuse. To som kedysi vôbec neriešil, stačilo mi sedieť na vrchole balvanu.

Dá sa naučiť vytrvať pri skúšaní toho istého bouldra?

Myslím, že je to zakorenené v povahe človeka. Poznám veľa bouldristov, ktorí dajú dva-tri pokusy a keď to nevylezú, idú ďalej. Mne to príde trochu smutné, lebo najväčšia radosť z prelezu pramení z dokonalej optimalizácie spôsobu, akým ho nakoniec zdoláš. A nech to trvá 5 či 50 pokusov.

Niekto lezie, aby boulder vyliezol čo najrýchlejšie, iný spoznáva detailnejšie povahu svojho tela a má radosť z brilantného prelezu. Pre mňa to znamená, že som porozumel kľúčovej sekvencii a naučil som sa ju robiť bez chýb. Pripúšťam však, že tento prístup nie je bežný.

Ako pri bouldrovaní spracovávaš opakovaný neúspech?

Hm, pomáha mi nevnímať neúspech ako neúspech, ale iba ako krok na dosiahnutie cieľa. Neúspech pri dobýjaní bouldra je taký samozrejmý, až som sa z neho naučil ťažiť len to pozitívne. Inak povedané, keď rozumieš neúspechu, nemôže ťa demotivovať.

Spomínal si, že bouldering ti občas podá pomocnú ruku aj v živote.

Asi neviem povedať nič vhodnejšie ako text, ktorý som svojho času napísal k môjmu prvoprelezu bouldra Lovec perál na Píle.

Naše projekty (či už prelezené alebo neprelezené) vždy kráčajú ruka v ruke s udalosťami, ktorými si práve prechádzame. Nevraví sa nadarmo, že bouldering je paralelou nášho života. Odráža sa v nás počas všedných aktivít a navzájom si s „ostatným“ životom vymieňajú odkazy. Na základe nich si vedia pomáhať, ale aj škodiť. Je len na nás dokázať ich spolunažívanie pretransformovať do toho dobrého. Nie vždy sa to dá, alebo to nejde jednoducho. Tam, kde život útočí cez hlavu, sa stáva náš výkon výrazne oslabeným. Najväčším umením je odolať (a nezohľadniť to v navrhovanej obťažnosti bouldra). Platí to aj naopak, a teda keď podávame dobré výkony (a pripustíme si to), bude to mať pozitívny vplyv aj na náš život celkovo.

Lovec je pre mňa obsiahlym symbolom. Spomínam si, keď som ho pred tromi rokmi pri potulkách objavil. Behal som ako malé dieťa, s iskrami v očiach by som mohol zapaľovať ohne. Kompaktná previsnutá doska s chytmi tak akurát. Možno by ich mohlo byť aj menej a kľudne aj horších, povedal som si. Nakoniec ma uspokojila aj predstava nejakého nového pekného 7áčka. Prvé pokusy, vlastne prvých pár návštev, ma o tom nakoniec neutvrdili. Projekt bol oveľa ťažší a suverénne vysmial môj prvý odhad. Mňa to, samozrejme, potešilo. Prostredná pasáž mi lámala hlavu. Chyty sú, dokonca sa dajú aj dosiahnuť, tak v čom je problém? Problém bol s nohami. Pochopil som, že tu pôjde o detaily. Návštevy som obmedzil, pretože som neprichádzal na žiaden nápad. Lovec je typ bouldra, pri ktorého skúšaní si príliš nezaleziete. Keď vám to nejde, pováľate zadok po zemi a môžete sa pobrať domov nanajvýš so zodranými prstami z prvých líšt. Na pohľad je to ale perfektná línia a to je jej najväčšou devízou.

Približne koncom prvého polroku som začal chodiť na Pílu pravidelnejšie. Po čistení a prelezoch ľahších bouldrov som sem-tam zavítal na pár pokusov aj na Lovca. V tomto období ma navštívili udalosti, vďaka ktorým som si uvedomil dôležitosť existencie tohto projektu nielen na tomto mieste, ale aj v čase. Hodil mi záchranné koleso, jednoducho povedané, bouldering mi ponechal hlavu nasadenú na správnom mieste a s klapkami na očiach, pre ktoré som do lesa chodil. Bolo to prozaické. Potreboval som niečo, čo by mi doplnilo energiu. Nejaké osobné víťazstvo s odkazom. Pokusy ma zrazu oveľa viac bavili, postupne som odhalil rozhodujúce detaily a v jeden septembrový večer Lovca bez nádychu preliezol. Lovca príležitostí, lovca šťastia, lovca perál.

Čiže udalosti v osobnom živote ti pomohli Lovca zdolať?

Nebolo to vtedy pre mňa ľahké obdobie, ale tento (vtedy projekt) ma strašne vykúpil. Mám pocit, že áno, že sa mi motivácia k jeho zdolaniu znásobila. Možno to bola náhoda, ale zrazu som objavil spôsob, ktorým sa to asi dá vyliezť, a podarilo sa! Nejaký vnútorný hnev voči životnej nespravodlivosti ma hnal dopredu, mal som zrazu lepší drajv.

Pripomína mi to špecifický moment pri psychoterapii, keď nastane akýsi klik – liečivý moment. A ten bouldering dáva. Možno nie všetkým, ale evidentne tam niečo je.