Bouldering je skvelým generátorom snov. Myslím, že každý zanietený bouldrista má tie svoje zhmotnené kde-tu po lesoch. Niekto sa možno nechá zlákať vábením vysokých čísel, iný zase krivkami onej línie. Mne sa v snoch ľahšie vizualizujú konkrétne bouldre, aj keď je pravdou, že určitá obťažnosť ich prežitia pridáva na intenzite zážitku.
Pred necelými šiestimi rokmi sa nám v rámci dvojtýždňového pobytu na Sicílii podarilo na pol dňa odbehnúť na tamojšie pieskovcové bouldre. Áno, pieskovec (!), vtedy celkom nepredstaviteľné, ale skutočné. Alan Formánek nám získal kontakt na zanieteného lokálneho developera Dávida a netrvalo dlho, aby sme spolu pobehovali od kameňa ku kameňu v nádejnej, len krátko sa rozvíjajúcej oblasti Bosco Scorace.
Dávid je super človek, už pri prvom stretnutí z neho sršalo ľahko čitateľné intenzívne nadšenie pre vec. Písal sa rok 2017 – necelých dvanásť mesiacov od začiatku jeho prác na oblasti. Po týždni lezenia v San Vito Lo Capo bol pre mňa poldenný pieskovcový bouldering blahodarným vykúpením. Hltal som každú novovyčistenú líniu, či to bolo 5A alebo 7A. Bolo zrejmé, že potenciál oblasti sa ráta v stovkách nových bouldrov, ale bujnosť lokálneho porastu predurčila rozkvet boulderingu v Bosco Scorace na neskoršie roky.
Na konci dňa nám Dávid ukázal majestátny projekt, impozantnú vysokú hranu s kompresným problémom v úvodnej časti a morálovým dolezom. Bol to presne ten boulder, ktorý vás okamžite posadí na zadok. Neskutočná línia, ktorú si jednoducho musíte preliezť. Jej dokonalosť vám totiž nedáva na výber.
Bolo to nádherné. S vervou sme sa pustili do projektovania a chýbalo naozaj málo, aby sa mi už vtedy podarilo dostať na vrchol. Po vyriešení cruxu som zoskočil z veľkého madla už len preto, že som nevidel chyty v ľahkom morálovom doleze a aj to neolezené madlo sa mi pod rukami mierne drolilo… Naozaj si nespomínam na ťaživejší pocit pri boulderingu ako vtedy, keď sme sa už s tmou museli pobrať preč. Síce sme na Sicílii strávili ďalší týždeň cestovaním, priestor na návrat sa už neponúkol.
A tak sa zrodil sen.
Po návrate domov som písal Dávidovi, že ak by som boulder zdolal, určite by som ho nazval Sicílsky sen. Dávid tak urobil a umocnil moju neskonalú túžbu vrátiť sa.
Bosco Scorace som si úpenlivo uložil vo svojej snovej vitríne a celkom často som ku nej vzhliadal. Roky plynuli, deti sa znásobili a priestor pre návrat zostal zahalený šerom bez konkrétnych atribútov. Začal som snívať svoj Sicílsky sen, túžbu po návrate a realizácii niečoho, čo mi už raz pretieklo pomedzi prsty. Bol som presvedčený, že sa na Sicíliu niekedy vrátim. Keďže som absolútne nevedel, kedy sa nám reálne naskytne príležitosť, héliový balónik som si pevne pripútal k ruke.
6 rokov je dlhá doba. Nie však natoľko, aby vás vzdialila od sna, ktorý chcete prežiť… Dnes je to presne desať dní, čo som preliezol Sicílsky sen.
Ani neviem ako, ale boli sme naspäť. Celá rodinka pobehovala pod majestátnou hranou a občas som naozaj nechápal. Som tu. Užívam si kúpeľ v jej citeľnom tieni, ktorý neostáva sedieť na ramenách, ale obmýva ma šťastím. Tobiáško zaspal v hamaku medzi veľavravnými eukalyptami a Leo mi kýva z protiľahlej kamennej terasy ako majiteľ údolia. Podarilo sa. Síce nemám spotera a erárne matrace už majú za sebou nejeden hlučný pád, vo vrcholových pasážach nemyslím na iné. Mám v rukách poctivo opracovaný sen, ktorý sa mi rozhodne nechce pustiť. Už nie.
Čo cítite, keď si splníte sen? Prázdno, zadosťučinenie, krátkodobú radosť? Vypláva vám na povrch hneď otázka – čo ďalej?
Sedel som na vrchole, podo mnou množstvo vzduchu a doposiaľ nepoznaný zátylok vysnenej línie. Sledujem, čo sa vo mne deje. Nechcem praskať balóny, ktorých farbu som si za tie roky obľúbil.
Splnenie si sna paradoxne vôbec nie je sranda. Niekto by povedal, že prežil 30 sekúnd eufórie a hotovo. Úspech prirodzene necháva priestor zamysleniu sa nad generovaním nových mét. Ale ja nechcem, aby sa nové sny rodili z potreby. Pretože ony tam sú. Ukryté na miestach k načuchnutiu, kde sa raz objavíme a s jemnou prímesou ich budeme inhalovať naveky. Neviem si predstaviť, žeby som sa vzdával splneného sna. Veď práve v ňom je dešifrovaný zmysel.
Oli