Kedy máte z prelezu bouldra skutočnú radosť? Kedykoľvek, keď ho zdoláte, alebo keď ho preleziete s pohybovým nadhľadom? Keď na prvý pokus trafíte riešenie, alebo až keď sa k riešeniu dostanete postupnými pokusmi a premýšľaním? Existuje vôbec vo vašom svete priestor pre diferencovanie pocitov po úspešnom zdolaní bouldra?
Keď som začínal s boulderingom, môj hlavný cieľ bol okresaný na jednoduchú túžbu vyliezť na kameň. Nezaoberal som sa tým, ako som sa hore dostal, či som sa proste drevorubačsky vydriapal pomocou rúk, alebo som do toho nedajbože vložil nejaký lezecký vzorec. Bol som rád, že sedím na mieste, na ktoré som zo zeme spočiatku len túžobne vzhliadal.
Bouldering ma uchvátil a so vstupom do jeho sveta som pochopil, že na niektoré balvany sa bez osvojenia si sofistikovaného prístupu k riešeniu základnej boulderingovej otázky – ako to preliezť – nedostanem. Začal som s pohybom na skale viac komunikovať.
Chvíľu som mal pocit, že boulderingu rozumiem, a potom sa zase objavil problém, ktorý som nedokázal vyriešiť, aj keď som „tabuľkovo“ mal mať všetky predispozície na jeho zdolanie… Ale je to skutočne tak? Znamená to, že keď som preliezol 1000 7Ačiek, dokážem lusknutím prsta preliezť ďalších 10? Nie. A v tomto momente štartuje hra, ktorá ma baví.
Bouldering je unikátny v tom, aký pestrý komplex lezeckých hádaniek vie vždy poskytnúť. Ich úroveň nemusí stúpať ruka v ruke s obťažnosťou bouldra. Niekedy vám je úplne jasné, ako by ste to 8B liezli, no jediné, čo vám chýba, je sila, aby ste sa na chytoch udržali (a ešte aj viackrát po sebe).
Ja poznám svoje silové maximum na čitateľných bouldroch, ale vždy spozorniem na tých, ktoré nie sú na prvý pohľad zrejmé. Akoby existovala nádej na spôsob, ktorý síce vyžaduje dlhodobejší proces odhaľovania, ale na konci nepredstavuje využitie takej ukrutnej maximálky.
Áno, niekedy sa cítim, akoby vo mne driemal ustavičný podliak, niekto, kto chce vypiecť so systémom a vzrušuje ho nachádzanie jednoduchších spôsobov na zdolanie ťažkých bouldrov. Zakrátko si ale vždy uvedomím, že to je práve tá esencia. Preto ma to baví. Uvedomenie si, aký som slabý, no nemusí to vždy znamenať stopku, ak hľadáš kreatívu.
Ja som naozaj slabý. Neviem preliezť bouldre spôsobom, ako moji silní kamaráti. Musím im zväčša venovať niekoľko násobne viac času, aby som si vymyslel spôsob (ak sa dá), ktorým boulder dokážem zdolať aj so svojim silovým deficitom. Presne tento moment vo mne podnecuje lezecké myslenie.
Premýšľali ste už nad tým, čo nás učí byť lepšími lezcami? Je to naša sila, ktorá nás posúva do vyšších sfér nadpozemskou rýchlosťou, alebo je to naša slabosť, s ktorou sme nútení cestu za našimi cieľmi oveľa viac analyzovať? Sú to onsajty a fleše, alebo bouldre vycibrené vlastnou hlavou na niekoľkonásobne viac pokusov?
Je to skákanie zo stupňa na obťažnostný stupeň v krátkom slede, alebo je to „flow“, ktoré zažiješ pri preleze dokonale optimalizovaného bouldra na tvojej silovej hranici?
Oboma cestami sa dostaneš na vrchol, ale ktorá ťa v skutočnosti viac obohatí?
Oli
Komentáre