Boulder.sk

Ťažšie sa rodia slová perexové spod pichľavých klávesov. Prsty po nich poskakujú ako ustráchaný fakír pred pokusom ľahnúť si na jeden klinec. Štípu a mrvia sa, aby svoju pamäť ochudobnili aj od posledných zarytých odkazov vyhriatych petrohradských kryštálov.

Jedni ho milujú, iní nenávidia. V stredočeskej zemi na svoje miesto nárokoval si rozsiahly bouldrový lokál. Žulové pupáky do hrubej knihy odkázal, smerov stovky, až sa v nich ťažko orientovať. Názov kolegovi ruskému ukradol, tak prepáčte milí laici, za večné fóriky cestovateľské... za poslednou zákrutou už rozbíja hmlu svojimi komínmi - Petrohrad.

Hneď ako boli usmievavé slnečné lúče pažravými oblakmi v predpovediach švajčiarskych pohltené, musel som plány na inú frekvenciu preladiť. Rýchlo mi bolo jasné, že na tieto melódie sa už toľko ľudí nechytí. Obzvlášť, ak sa už do tých starých započúvali a obľúbili si ich. Petráč nie je Chironico, je undergroundom v mainstreamovej kultúre a uspokojí len skutočných nadšencov. Petráč je naozaj drsný.

Tak sme zaznamenali zopár bouldríkov z Petráča a Mlyňáku, ťažšie aj ľahšie, staršie aj novšie, pekné a aj krajšie.

V kraji, kde sa chmeľ okolo palíc vrtí a v krígľoch zlatisté vlnobitie prevláda, sa okolo Krušovíc často do Petráču prechádza. Nedá mi nespomenúť túto geografickú skutočnosť, keďže je s našou poslednou dovolenkou až priveľmi spätá. A tak, poďte s nami nahliadnuť do lesa jesenného, kde sme nejednu sedmičku pokorili, ako aj za okná chaty tety Ireny, kde nám vedúci nejednu jedenástku na papieriku už len tak zo zvyku začiarkol.