Koronténa Tick List

Už len dva dni a vyrážam do Fontáču. Prvý týždeň s reprezentáciou, druhý už v rámci Climbingbusu v špeciálnom režime 7+8. Ticklist je spísaný, bohatý na ťažké bouldre, ktoré som si rozskúšal za posledné roky, alebo som sa na ne ešte nedostal. Forma je, nič ma nebolí, koža pripravená…

Zavreli letiská, začala platiť mimoriadna situácia, postupne zatvárajú hranice. Situácia s koronou už dlhšie kulminovala, všetko sa to však zlomilo rýchlo a naraz, a kým som bol jeden deň rozhodnutý ísť, na druhý deň som to už prehodnocoval a na tretí deň bolo to, že už nikde nejdem, jasné v podstate bez ohľadu na to, ako sa rozhodnem. Ticklist išiel do koša. Vlastne len do šuflíka, s malou dušičkou, že ho v podobnej forme ešte niekedy budem môcť vytiahnuť.

V piatok začala platiť karanténa. Zavreli lezecké steny, a tým v podstate padla moja slovenská časť pracovnej náplne, pretože workshopy a individuálne tréningy zrazu vyznievali nielen nezodpovedne, ale priam nelegálne. Toho, že by som mal zostať zavretý doma, som sa až tak nebál. Vo štvrtok som sa oženil a pár dní pred tým sme sa nasťahovali do nového bytu. Aspoň bude čas zariaďovať a ponorka novomanželom vôbec nehrozí. So far so good. Jediné, čo nespolupracuje, je počasie. Je ťažké zostať doma, aj keď je to „doma“ ešte nové a neokukané. 

A tak hneď v piatok na večer som vybehol do novej mikrooblastičky pod Plaveckým hradom s názvom Pod Báborskou. Vychytal som tam našťastie „lokálnych gajdov“, a tak po rýchlej prehliadke som zaboril prsty do Ondrovej old school línie Pohanský kríž s navrhovanou klasou 7C.

Šlo to takým Humpiho štýlom, skoro flash a potom trápenie. Tak to už ale chodí. Keď prvým pokusom zacítim krv, je ťažké vyzuť lezky, poriadne si oddýchnuť a dať to druhým. Miesto toho do toho dobiedzam ako buldog pokus za pokusom. Keď som ale nakoniec bez dychu musel pauzu predsa len dať, išlo to po nej hladko, a tak ma Ondrík hneď nahuckal aj do projektu vedľa.

Pekné kroky, rozmanitý lezecký štýl a atypické chyty. Pohanský kríž mi dosť dokúsal prsty, ale kusol som si ešte do pery a na pár pokusov bola ďalšia pekná línia v Karpatoch vylezená. Večer, keď som si otvoril climb.sk, aby som nakŕmil denníček úspechmi toho dňa, začal som rozmýšľať o názve, aký dám tomuto prvoprelezu. Kto pozná kolorit a kultúru (nielen) záhorských oblastí vie, že za väčšinou názvov je vždy nejaký zaujímavý príbeh alebo príhoda.

Etymológia mnohých názvov je dokonca možno zaujímavejšia ako samotné cesty a bouldre. Nový boulder dostal preto názov Karmanténa. Dlhodobo som domáci potenciál zanedbával a podceňoval a na celú hlavnú sezónu som odchádzal do Fontáču. Túto jar sa nedá. Karmický kruh sa karanténou uzavrel.

Karmanténa ma túto sezónu udržala na Slovensku. Ako som tak nad tým celým filozofoval pri nedopitom víne zo svadby a ľutoval sa (áno, vtedy som to ešte bral ako tragédiu, že miesto jemného francúzskeho piesku strávim jar na „podradných“ karpatských horninách), začal som rovno rozmýšľať, kam sa vyberiem najbližšie…

Sobota bola z obliga, lebo prsty dosť pálili, ale na nedeľu sme sa dohodli aj s Humpim a Renčou na piknikové popoludnie na Chtelnici. Áno, socializácia je nezodpovedná, ale keďže mi bol Humpi vo štvrtok za svedka a Renča bola na svadbe teda tiež, tak sme v tom tak či tak spolu, čiže izolovať sa potrebujeme od sveta, nie od seba navzájom. Ondríkovi a Mesnerovi sa v Karpatoch prakticky nedá vyhnúť, takže aj ich sme zahrnuli do našeho karanténneho karpatského kartelu.

Morfium 7B, Chtelnica

Humpi mal na Chtelnici premiéru, tak som ho najprv previedol celým pásom skál. Nakoniec sme ale zakotvili v Megaprevise. Atmoška bola skôr opekacia ako lezecká, Humpimu moc nešlo, mne sa moc nechcelo. Poobedie bolo ale príjemné, a ja som nakoniec spravil aspoň prepojenie dvoch Ondríkových noviniek – Sochár Um a Od nikál do nikál (logická výslednica bol teda Sochár od nikál). Nástrel bol opäť 7C ale uvidíme, kde sa to ustáli ďalšími opakovaniami, keďže obtiažnosť prelezu spočívala hlavne v tom, že všetky chyty boli komplet mokré. Každopádne, opiekli sme a pokecali, akoby svet okolo nás nezošalel.

V utorok sme si potom znovu vyrazili opekať. Tentokrát na Záhorie. Bola to moja tretia návšteva Rozbehov a mala jediný cieľ – z osemáčka, zhodeného na 7B+, spraviť znova osemáčko. Neboj sa, nešiel som tam s majzlíkom a kladivom, ale keďže bol terén pod balvanom Riť „mierne skultivovaný“ vznikol hlbší sitstart. Teraz už naozaj ťažký. Pri svojej druhej návšteve, ešte tesne pred Vianocami minulý rok, som si ho pár krát skúsil a povedzme, že skrokoval. Keďže moja pamäť je na úrovni akváriovej rybičky, začínal som po troch mesiacoch tvoriť odznova (od toho aj odvodený konečný názov Stokrát poprvé). Aby som ale nezavádzal, tak niečo málo som si pamätal, a tak bolo len otázkou času, kým sa mi rozsvieti úplne. Podmienky boli tentokrát podstatne lepšie a úvodný bočák v previsnutej špáre som neopúšťal s mokrou rukou.

Rozlúštenie nástupu a napojenie do Tenkrát poprvé mi zabral skoro dve hodiny. Keď sa mi konečne podarilo nastúpiť a aj pokračovať, tak som si ešte obligátne padol v „ľahkom“ doleze. S rozbitým kolenom a zodratými prstami som už mal na krajíčku, lebo som vedel, že celý ten cirkus bolesti na nástupe musím absolvovať znova a vedomie, že sa dá padnúť aj na konci, lebo si nevidím pod nohy, robí neustále teroristické útoky na odhodlanie. 

Čo na sebe ale za posledné roky začínam badať, je zlepšujúca sa prelezová disciplína a systematickosť pri ťažkých bouldroch, na ktorých mi záleží. Keď som bol mladší, tak som uplatňoval taký ten bežný silácky prístup k riešeniu problémov. Ja to volám že break-&-enter. Čiže kopeš do dverí, kým sa nerozletia. Kým som vládal, tak to fungovalo, tak ako to funguje mladým puškám všade vo svete. Teraz som sa už ale musel naučiť určitej disciplíne, lebo keď dám pár pokusov v rade, tak to môžem rovno zabaliť na zvyšok týždňa.

Dal som si teda dve klobásky, ktoré Saška už viac údila ako piekla na vyhasínajúcom ohníku, k tomu pätnásť-dvadsať minútovú pauzičku a nastupoval som zas jak znovuzrodený. Ľavačka lišta na bočák v temnej špáre, pravačka malá lištička, pravá päta plytká diera, ľavá len tak na vyváženie. Príťah pätou ma dostal pravačkou do nepríjemnej dvojprstovej dierky – plytkej ale ostrej (to najhoršie z oboch svetov). A tu prišiel crux – od začiatku skúšania bolo pre mňa najťažšie upratať pod sebou nohy tak, aby som vedel ísť kontrolovane ľavačkou spod previsu až na, volajme to oblinu, v ľavej časti brucha. Zle sa držíš a nevidíš si pod nohy, ktoré potrebuješ ukladať naozaj precízne, ak to celé má fungovať. Pri väčšine pokusov ma upratovanie nôh natoľko vyčerpalo, že už som nedokázal držať pravačkou dierku na spravenie ďalšieho kroku. Upratať som si ich musel tak, aby som bol schopný vyložiť ľavačku vysoko pred seba a nasadol na ňu. Mne to asi išlo len vďaka môjmu +15 opičiemu indexu. Príchytka ľavačkou a ešte raz hop do obliny. A odtiaľto je to už Tenkrát poprvé. Pri doleze som sa už sústredil viac ako Bruce Willis v Smrtonostnej pasci 3.

Na rozbežskom zlepenci v mrazivých podmienkach je super to, že ti bolesť pri lezení nestíha. Na rozbežskom zlepenci v akýchkoľvek podmienkach je ale najhoršie to, že keď ťa tá bolesť konečne dostihne, pol minúty po dolezení, je to aj s úrokmi. Rozbežský bouldering je ako silný gintonic s plátkom grepu. Vlastne nevieš, prečo ho piješ, keď je taký hnusne trpký, ale dáš si dva-tri a je ti z neho veselo. Ukrutná bolesť s príchuťou radosti. Prípadne naopak. Každopádne pre milovníkov hlbších a zmiešaných pocitov je to tá správna destinácia s tým správnym osemáčkom. 

Večer som si otvoril climb.sk a opäť nakŕmil denníček denným úspechom. Vypol som ho. A hneď som ho znovu zapol. Veď, keď nie teraz, tak kedy? Otvoril som papierový notes a začal si vypisovať všetky bouldre nad 7C v okruhu do 100 km od Bratislavy. Po pol hodine som sa zahľadel na výsledok a dopísal hore veľkými písmenami KORONTÉNA TICK LIST. Toto teda nie je koniec príbehu, je to len jeho začiatok….

Tomaso

Pridaj komentár