Čaro lokálnych projektov tkvie aj v tom, že nám ukážu našu skutočnú tvár. Máme viac času sa im venovať, a preto absolvujeme aj viac návratov domov bez prelezu. Vieme, že nikde inde by sme sa im toľko nevenovali, ale dostupný lokál v skutočnosti predstavuje ideálnu pôdu na cestu do magických hlbín duše. Stačí nabrať odvahu roztočiť kolotoč pokusov.
Je to už možno aj rok, kedy mi prvýkrát v hlave skrsol nápad zreťaziť silovo-vytrvalostné prepojenie viacerých bouldrov. Z môjho pohľadu celkom logické vyvrcholenie boulderingu na tejto čarovnej skale. O tom, prečo mi lezenie dlhých bouldrov dáva zmysel a baví ma, som už písal v článku Toto nie je len dlhý boulder. Dnes mám o cennú skúsenosť naviac, kedy sa k dlhému bouldru pridal aj dlhý proces vedúci k jeho zdolaniu.
Keďže ide o spojenie niekoľkých bouldrov, ktoré som už mal prelezené, dalo by sa predpokladať, že finálne spojenie nenechá na seba dlho čakať. Opak bol pravdou. Všetky čiastkové bouldre si vyžadovali optimalizáciu krokov s cieľom energetickej úspory. Zdalo sa mi, že ešte v priebehu januára som mal šancu boulder preliezť.
Ako to už ale v boulderingu býva, nie všetko máme vo svojich rukách. Nebolo v mojich možnostiach navštevovať boulder v strategickom slede potrebných dní. Keď sa mi konečne naskytla príležitosť, bola proti podmienka. Prílišná zima spôsobila, že v polovici bouldra som mal zmrznuté prsty, čo mi pred delikátnym skokom ubralo nielen s citu na končekoch prstov ale aj z odvahy. Najlepšia podmienka bola na jar. Už som bol na prelez výborne aktivovaný a deň pred výjazdom do Fontáča som padol v poslednom kroku. Keď som sa po nejakom čase vrátil, bolo už veľmi teplo. Aj keď stále tvrdím, že prelez dlhého bouldru je reálnejší v teple, čo je veľa – to je už príliš. Obzvlášť, ak je cieľom preliezť boulder na našej hranici.
Kolotoč sa točil čoraz intenzívnejšie. Číhal som na zamračené dni, ale návštevy som už bral len ako “tréningový” doplnok. Aj to mi pomáhalo vyrovnať sa s neúspechom. Začal som chodiť na boulder bez ambícií, resp. tou jedinou mi bolo to, aby som si dobre zaliezol. Tú som mal zakaždým splnenú. Lebo aj keď sa prelez nekonal, jednotlivé pasáže bouldra sú pohybovo vďačné. Vybehol som na lokál aj počas tridsaťstupňových horúčav v sprievode množstva komárov. Aby som tam vydržal, kúpil som si citronelu, ktorej dym komárom nevonia, ale mne celkom áno. Atmosféra nepochybne fajn. Bolo mi jasné, že v týchto podmienkach sa to preliezť nedá. Myšlienka, že by som z procesu vypadol na dlhšiu dobu, mi však aj v tom teple spôsobovala na tele zimomriavky, lebo nabehať si kroky opätovne stojí nejaký čas. Stal som sa otrokom bouldra, ktorý ma napriek všetkým okolnostiam neprestával baviť.
Každá záporná odpoveď na otázku, či to nechcem vzdať, ma posúvala hlbšie a hlbšie k sebapoznaniu. Mal som pocit, že každý racionálne zmýšľajúci človek by to teraz nechal tak. Mňa už vášeň naučila plodiť aj iracionálnejšie rozhodnutia. Návštevy som síce v lete predsa len obmedzil, no v októbri som sa opäť vrátil.
Kým som po dvojmesačnej pauze znovu obul lezky a dal ďalší pokus, spoznával som pod viečkami zákutia hlbočiny. Nekonečné ponory ma naučili pokoja a porozumel som aj spôsobu, ako preklasifikovať neúspech na veľmi cenný aspekt lezenia. Postupne som skladal súradnice pre návrat.
A znovu som padal. Niekedy boli dni, že aj v krokoch, kde sa mi to predtým nestalo. Plával som v poriadnej hlbočine. A vždy sa mi chcelo vrátiť. Napísal by som, že vždy som si to vedel odôvodniť, no v skutočnosti niektoré dôvody by možno nedávali dostatočný zmysel.
Už od začiatku celého procesu som vedel, že boulder vyleziem. Keď sa však prelez začal stále odďaľovať, bolo nevyhnutné ponoriť sa do najhlbších zákutí duše. Bolo nutné preplávať zrkadlovou sieňou a tvárou v tvár porozumieť rozbehnutému kolotoču.
Každý ponor môže byť úspešný, až keď sa znovu nadýchnete. Niekedy nás to ťahá skutočne hlboko a riskujeme návrat. Prajem vám, aby vaše poznania za to stáli.
Majte krásny nový rok!
Oli
Mal som iba hodinu na lezenie. Vybehli sme s Leom nachytať trošku decembrového slnka a pomedzi hľadanie ulít som si dal pokus. Takmer bez rozlezu. Cítil som sa fantasticky, nemyslel som na úspech a liezlo sa mi mimoriadne ľahko. Keď som chytil výlezovú hranu, zdalo sa mi, že by som mohol ešte spraviť niekoľko krokov. Bolo to dokonalé. A magické.
Komentáre