Nevšedné sú miesta imaginárneho sveta. S charakterom snivých ideálov a mojich predstáv o dokonalom. Tisíce obrazov pri tisícich pohľadoch do seba. Čo to môže spôsobiť, keď zrazu vidíte jeden z tých obrazov pri pohľade pred seba? A za seba? A pri rozhľade okolo seba? A znovu pred seba, za seba, pred seba…rýchly pohyb, otočka…znovu pred seba a…. Už ste tancovali svoj sen?
Dnom údolia šumí belasý potok. Obmýva kamene a silou svojho „jazyka“ ich ľahko prehovára k tvarom jedinečným. Ani dlane sochára by nevymodelovali také zmyselné venuše. Od potoka sa dvíha les s ostrovmi čučoriedok predelenými morom decentných chodníčkov. Vyberme sa jedným z nich..
Niet tu väčšieho miesta bez balvanu. Aspekt, ktorý nás sem privádza, je tak stále výraznejší. Línie hodné magického lesa.
Tak ako dostal ihličnatý les svoje pomenovanie podľa prevládajúcej dreviny, tak dostal „Magic Wood“ to svoje.
Chcel som pôvodne písať aj o rôznych pikoškách ohľadom našej výpravy ako pokerské súboje za svetla čeloviek, veľmi okrajovo som chcel spomenúť Rišovu konfrontáciu s hruškovým destilátom (či s misou mobilného záchoda?), chcel som písať o ľuďoch rôznych národností, o prekvapivo dobrom švajčiarskom čapáku, o pokazenom aute a určite by som spomenul aj nesympatických nemeckých mládežníkov (pričom by som sa bezpochyby sústredil na zvýraznenie skutočnosti, že každý druhý sa podobá na toho prvého s veľkou ofinou a fialovou šiltovkou), lenže už ani tento odstavec sa mi sem nehodí.
Nech je to celé o tom tanci. Áno, to je dôležité..
Oli.