Boulder.sk

Krásne platí, že nikto na teba nevytvorí väčší tlak, ako ty sám. Pri absencii práce, ktorá uspokojovala moju sebarealizáciu, sa tento nevinný projekt stal mojou ústrednou aktivitou na prvé dva koronténové týždne.

S odstupom času sa celkom bavím na tom, ako som to od začiatku zobral strašne vážne. Zdrap papiera, kde som načarbal pôvodných 18 názvov bouldrov, ktoré som našiel zapísané ako prelezené na climb.sk, sa hneď pre mňa stal záväznou objednávkou s horiacim deadlinom.

V ten večer som mal problém zaspať. Rozmýšľal som nad stratégiou, ako čo najlepšie a najefektívnejšie pristúpiť k tick listu. Ísť najprv po najnepríjemnejších, alebo po ľahších, nech si viac zvyknem na miestnu skalu? Do koľkých bouldrov sa pustiť za deň? Koľko oddychovať? Čo keď mi niečo nesadne? Vynechať, či venovať sa tomu viac dní?

Zajtra teda asi Chtelnica, aj Braňo chcel ísť, do čoho sa pustím? Zlámem sa v highballoch hneď na začiatku tick listu alebo až na konci? Dve vysoké si na koniec asi nenechám, tak zajtra aspoň jedno, ale ktoré? Cestu do neba chcel ísť aj Oli, tak s tým ešte počkám, takže zajtra tú Ričiho A´Tuin a potom ten nepríjemný traverz, čo je hneď vedľa. OK, to by na zajtra stačilo… ČO? To je už toľko hodín? Kokos, ráno budem rozbitý…

Ráno sme si našťastie so Saškou pospali dlhšie, lebo Tara sa nedožadovala ranného vyvenčenia. Rozbitý som bol ale aj tak – z nekľudnej noci aj z Rozbehov spred dvoch dní. Keď nič iné, tak poopekáme. Deň ideálny na výlet, relatívne teplý, ale suchý. To je super, lebo takto si Chtelnicu užijem ja aj Saška.

Braňo nás s príchodom predbehol a už sa rozliezal v sektore Amfík, keď sme prišli. Bol tu aj Vladko so synmi a keď sme prichádzali, akurát dával nádejný pokus do Kozatej Chtelničanky. Super, spoločnosť síce nie je momentálne odporúčaná, ale môjmu vysokému projektu to hralo do karát.

Sedemcéčkovú kvantitatívnu stratégiu som už mal vyladenú z predchádzajúceho roka z Rocklands, kde sme s Humpim hrali zberačskú hru. Žiadne zbytočné dranie kože v rozlezoch, ktoré nesúvisia s dennou porciou. Telo už bolo zohriate z prístupu – chodím teraz všade s dvoma Moonwalkami a dvoma sitkami a batohom s troma pármi ocúniek na tom, ako objemovú prípravu na rodičovstvo. Pomával som ešte ramenami s gumou a prsty zohrejem už priamo o skalu. Rovno som sa teda prezul a na rozlez si skúsil Veľkú A´Tuin. Je to taký zvláštny eliminačný boulder, kde je zakázané stúpať naľavo od špáry.

Už dávno som sa naučil, že nad rôznymi obmedzeniami a povinnými krokmi si netreba v lokálnych oblastiach lámať hlavu a proste to prijať. Na pár pokusov som vyladil úvodný mantel do stienky a bol čas zaútočiť. Počkal som, kým sa Braňo s Vladkom trochu unavia v priľahlých traverzoch a v pauzičke ich ozbíjam o všetok molitan, čo majú. Braňa som dokonca nominoval do role spottera.

Prvý ostrý nález skončil neslávne mimo matracov po tom, čo sa mi odlomil kamienok pod nohou. Padať som sa našťastie za tie roky lezenia s Humpim už naučil, a tak som sa len oprášil a išiel si dať grilované stehienko, ktoré medzitým Saška ukuchtila. Do druhého pokusu sa už chcelo mne aj Braňovi o dosť menej. Nevýhoda tejto linky je, že pravdepodobne ju po Ričim od minulého roku nikto neliezol, a teda ešte z nej nepopadalo dostatočne veľa ľudí s „prebytočnými“ chytmi a stupmi, aby zostalo už len to solídne jadro.

Keďže svedomitú prípravu považujem za niečo, čo je pre tých druhých a čo iba kazí flexibilitu a kreatívny problemsolving, naliezol som do Baletu Veľkej A´Tuin znovu. Do miesta, kde som prvýkrát padol, som dobaletil o poznanie jednoduchšie a už mi teda zostávalo „len to doliezť“.

Vysoký dolez som už raz liezol minulú jar, chvíľu po tom, čo ho Riči vyčistil, namádžoval a označil chyty. Moja svedomitá ignorácia prípravy znamenala, že už som bol vysoko, nevidel som chyty, ktoré navyše budú zrejme poriadne špinavé. Ako som tak prestupoval z nohy na nohu a menil si ruky na malých kamienkoch, tak mi začínalo dochádzať, že si vlastne vôbec nepamätám, ako sa ten vrch liezol. Nič neodplaší paniku tak ako uvedomenie si, že na paniku už je neskoro. Vrátiť sa už nedalo, na zoskakovanie som už bol tiež vysoko, takže jediná cesta je hore.

So stupňujúcou sa krízovou situáciou sa mi našťastie začalo rozvidnievať a aj indexovanie hard disku sa nejako zefektívnilo, lebo som si zbežne spomenul čo a ako sa chytalo. Čiže v kamienkoch som opačne, takže veeeľmi opatrne povymieňať ruky. Výborne, teraz náčah do misky, tá by mala byť dobrá. Bola by, keby nebola plná blata. Nevadí, rýchlo z nej preč do police. Pravú nohu na kamienok, rýchla modlitbička za kompaktnosť hornín a šup ho celú váhu na ňu. Nachytať lepšie chyt v tej horizontálnej špáre sa na pár pokusov predsa len podarilo, hurá! Fuck, držím ho zlou rukou, tak sa ešte pohmýrim na kamienku, kým drží, a teraz už rýchlo preč.

Dolez po zablatených dierach a začínam konečne vnímať tlkot srdca, ktorý si ide v tempe Smack my bitch up. Hore to trošku rozdýcham, ukľudním roztrasené nohy a vydám sa na turistiku naspäť na úpätie. Už to vidím, chalani sa ma zase budú pýtať na klasu a čo im poviem? Po takomto thrilleri nie som v zhadzovacej nálade aj keď si uvedomujem, že krokovo to 7C nebude. Ale prečo by niektoré linky nemohli mať číslo za psychický výkon, aspoň to odstraší ďalších samovrahov. Hodnotenie teda nechám na druhom opakovačovi. Ak sa ho niekedy Balet Veľkej A´Tuin dočká.

Moje aj Braňove nervy by si síce zaslúžili veľkú škótsku s ľadom a meditáciu s relaxačnou hudbou, ale na také veci nie je v KTL priestor a čas. Plán je splnený len na 50%, takže je čas sa pochlapiť a pridať k dlhej vertikálnej linke aj dlhú linku horizontálnu. Kandál vác je tiež Ričiho boulder (ako vlastne 80% všetkého v Amfíku). Matne som si pamätal nejakú frustrujúcu návštevu, keď som to už minulý rok pred letom skúšal a padal na konci. V kútiku duše som si teraz nahováral, že to bolo kvôli teplu.

Pospomínal som si dvoma čiastkovými pokusmi na kroky a hurá do ostrého pokusu. Shit, šmykla päta, nevadí, 10 minút pauza a ďalším to dám. Sakra, zas šmykla. A zas. A znovu! Pomaly prichádza zúfalstvo. Braňo s Vladkom pomaly odchádzajú. Slnko sa blíži k obzoru. Žeby ticklistová stratégia zlyhala hneď v prvý deň?

Hľadám alternatívu k sklopenej lište na pätu. Nie je moc na výber. Buď už spomínaná lišta, alebo pofidérne vyčnievajúci kamienok. Kamienok nakoniec nezradil a neodlomil sa a plán je teda splnený na 100%. Ale bolo to len tak-tak a to som si vravel, že toto budú tie ľahšie dve linky z tých štyroch, čo mi na Chtelnici chýbajú. Holt, možno ľahšie, ale nepríjemné.

Pôvodný plán bol liezť štýlom 1+1, teda deň lezenia a deň pauza, ale už ďalší deň ma Medveď s Mišom vytiahli na najstarší a najznámejší secret spot v Bratislave. Aktuálne je vedený pod tajuplným názvom Dunaj a najlepšiu atmošku má v žiare reflektorov. To hrá do karát môjmu zhumplovanému telu a zodratej koži, lebo môžem regenerovať až do večera. Problém návštev prehistorických lokálov s nekonečnou pavučinou kombinácií a variantov je, že bez miestneho guru a sprievodcu je nemožné sa v tej spleti zorientovať. Keď sa ti ale dostane takých sprievodcov ako som mal ja, tak to hrozí smrťou z vyčerpania.

Najčastejšia veta večera bola: „Aj toto je pekné, aj toto si skús!“. Na skalu sme svietili len asi 2 hodiny, ale lezky som nevyzul na viac ako 5 minút, a to som nestihol nastúpiť ani do tretiny kombinácií, čo mi ukazovali.

Plán bol vyliezť hlavne dve zapísané 7C na climb.sk, ktoré majú prelez od Miša – Kvantový mechanik a Dátová veda. Medveď mi ale pri prehliadke balvana nasypal do ticklistu asi 6 ďalších vylezených kombinácií, ktoré treba tiež zopakovať. Chalani ma ale uštvali tak, že som bol ledva schopný doliezť aspoň toho Kvantového mechanika. Za prvé dva dni sa mi teda ticklist nezmenšil, naopak ešte narástol. Ak to takto bude pokračovať aj ďalej, tak to aby predĺžili koronténu do leta. A aby som ulovil nejakého sponzora…

Tomaso