Niekedy na tie najlepšie veci narazíme úplne náhodou a neplánovane. Napriek tomu, že leziem veľa kade tade po svete, mám relatívne malý prehľad o lezeckom dianí vo svete. Nie som konzument videí ani článkov, keď už si nájdem čas, som radšej ich tvorca. Preto, ak ste už o týchto oblastiach počuli veľa, tak to berte len ako refresh. Bude to taký prierez rozmanitosťou boulderingu v tej “bližšej” časti Nórska.
Kuvauen
Do Kuvauenu nás zaviala zvláštna zhoda okolností. Pôvodne sme mali ísť trajektom až do Nórska, ale kvôli divným prepravným podmienkam pre domáce zvieratá (pri dlhších trajektoch si treba rezervovať kabínu, alebo miesto v klietke pre domáce zvieratá, lebo v aute vám ich nedovolia mať a na palubu nemôžu) sme nakoniec skončili nalodení na trajekt do Göteborgu vo Švédsku.
To znamenalo, že miesto lezenia v Osle sme hľadali niečo južnejšie, čo by bolo cestou. Na 27 crags sa Kuvauen javil ako presne tá rozlezová a pohodová oblasť, akú sme na zoznámenie sa s nórskou žulou potrebovali.
Bouldre tak do 7B, väčšina z nich na pláži, no proste idylka. Do vecí zo sprievodcu sme nakoniec ani nezabrdli, lebo nás oslovil útes na opustenej pláži a tam sme si zaliezli do sýtosti na neznámych linkách.
Zrejme to neboli úplne prvoprelezy, lebo stopy mádža, kde tu boli, ale na rozhýbanie tiel po vyše 20 hodinovom sedení v aute to bolo dokonalé a obom nám bolo jedno či lezieme niečo známe a či sa trápime v niečom hodnotnom.
Ak sa niekedy vyberiete do Nórska takto po švédskom západnom pobreží, tak určite odporúčam návštevu za dobrého počasia. Je to perfektné miesto aj pre rodinky, s veľkým parkoviskom, kočíkovo prístupné s dobrými dopadmi a bezpečným prostredím.
Skiri-sør
Skiri bol ďalší náhodný objav. Pôvodne sme plánovali len turistikovať okolo Trolieho múru, ale ani tam sme sa nedostali, lebo sme sa zasekli na krásnej neznámej túre niekde cestou. Odtiaľ sa mi už nechcelo ďaleko šoférovať, tak som pozrel do aplikácie, čo je niekde poblíž a vyskočila na mňa práve oblasť Skiri-sør.
Na 27 crags toho moc nebolo, po chvíli googlenia som ale našiel celkom dobrého online sprievodcu: http://www.romsdalrock.com/index.php/no/buldring/skiri-sor, na ktorom to vyzerala byť celkom veľká oblasť.
Nakoniec sa z toho vykľulo miesto s perfektnou atmosférou a krásnymi bouldrami. Očisteného a vymádžovaného tam bolo podstatne menej ako potenciál oblasti ponúka a do toho som sa hneď zamiloval, lebo to znamenalo, že väčšina bouldrov boli logické a veľmi pekné smery.
Saška si dala dala pár miestnych pätiek, v ktorých som sa s ňou rozliezol a potom som zamieril vyskúšať aj ťažšie miestne klasiky. Vysoká koncentrácia tých sedmičkových je na kameni Brattsteinen a miestny skvost za 7A+ Purkespranget (o ktorom sme sa od miestnych neskôr dozvedeli, že sa o ňom vedú už dlho zapálené diskusie, či nie je zbytočne podhodnotený a nemá byť náhodou až 7B+) ma celkom vyškolil a skoro aj odradil od skúšania ťažších bouldrov.
Som ale rád, že som sa nakoniec odradiť nenechal a namotal som sa na Oksespranget 8A. Silové dlhé ťahy v previse po pozitívnych lištách a technické fintičky s nohami mi celkom sadli a okolo 11 večer som už mohol oslavovať prvú osmičku na tomto tripe.
Pre tých čo majú radi čarovné lesíky a lezú okolo 7A je to miesto aj na viac ako jednodňovú zastávku. Na pohodlné a bezpečné bouldrovanie tu vo väčšine bouldroch stačia 1-2 bouldermatky, lebo dopady sú dobré a terén málo členitý.
Neviem ako je to tam s dlhodobejším pobytom, a teda kde sa dá nabrať voda a nakúpiť si, lebo my sme tam prespali len jednu noc na parkovisku oproti vstupu do oblasti. Vedľa nás ale parkovali nejaké dve nórske dievky, ktoré stanovali niekde na pomedzí lesa a brehu rieky, čo vyzeral ako super kempovací flek a v Nórsku väčšinou nie je problém s takýmto divokým prespávaním, pokiaľ to nie je vyslovene zakázané tabuľou.
Podľa sprievodcu miestni robia aj na druhom sektore, ktorý je na opačnej strane hlavnej cesty, niekde nad parkoviskom. Potenciál tam určite majú, aj keď pri krátkej prechádzke som mádžo neobjavil.
Vingsand
Zo Skiri bol plán presunúť sa do Flatangeru na nejaký ten lanový bouldering. Zobrali sme to ale okľukou cez Atlantickú cestu a to znamenalo, že som mal čas browsovať sociálne siete a tam na mňa vyskočil instagramový post od Nilsa Favreho z pre mňa neznámej nórskej oblasti Vingsand.
Kukol som do navigácie a hen ho! nachádza sa len kúsok južne od Flatangeru, prakticky cestou. Zakotvili sme teda vo Vingsande na dva dni a hneď prvý dojem ma očaril.
Prémiová verzia 27 crags má celkom podrobného a rozsiahleho sprievodcu s veľa bouldrami vo pre mňa zaujímavých obtiažnostiach. Prvý deň začal dažďom, tak sme sa z nášho kempingového spotu moc nehrnuli a ja som objavoval iba najbližší sektor k parkovisku. Nakoniec som v ňom liezol celý deň a doslova ho vyčistil od sedmičiek. Bouldering je tu kombináciou stropového lezenia, po dobrých chytoch, traverzov pripomínajúcich cesty s lanom a krásnych lištovačiek na fotogenické balvany.
Domáci a aj svetová špička tu porobili kopec osmičkových skvostov, takže táto oblasť je vhodná aj na samostatný dlhý trip, lebo lezenia je tu veľa a stále pribúda aj v okolitých zátokách. Kempovanie je na divoko a pre vodu aj potraviny si treba zabehnúť do neďalekej dediny Sandviksberget. Vrelo odporúčam búchačom, ale na svoje si príde aj bežný hobík, potenciálu na ľahké bouldre je tu hafu, len ich nie je toľko v sprievodcovi.
Z Vingsandu sme nakoniec videli iba malú časť, lebo je ľahké zaseknúť sa na celý deň na jednom kameni, kde je všetko od 7A po 8A. Prvý deň to bolo na balvanoch okolo bouldru Jakub Vingsand 7C+ a druhý deň na miestnej klasike Feit ørn kúsok nad morom. Podľa sprievodcu je to len zlomok toho čo Vingsand a okolie ponúkajú, takže už teraz premýšľam nad návratom.
Tam kde sme liezli my, bolo treba relatívne dosť matracov a spoterov, lebo dopady a terén neboli zrovna ideálne, skôr také magicwoodovské, a tak by som to videl aj pri plánovaní rodinného výjazdu – treba sa pripraviť na občasné zlé prístupy a prípadné rozdelenie sa na plážovú a údernú skupinku. Apropo, teploty boli super, aj keď na slnku to bolo na kúpanie (voda je ale skôr len na rýchle ovlaženie sa), v tieni boli super podmienky a komáre a mušky začali otravovať až okolo 10 večer, čo im vydržalo asi do polnoci.
Aby som to zhrnul, do Nórska sa s bouldermatkou určite oplatí vybrať a netreba sa nechať odradiť ani diaľkou ani drahotou – zásobiť sa dá na 80% už doma a pri troške šikovnosti si občas chytíte fajnú rybaciu večeru. Za naftu som zatiaľ neplatil viac ako 1.42€ za liter aj keď nájdu sa pumpy kde stojí aj 1.7€. Treba proste tankovať vždy keď narazíte na lacnú pumpu, aj keď máte ešte ¾ nádrže.
Ak by si chcel/a spoznávať nové bouldrové oblasti, alebo si naplno a bezstarostne užiť niektoré klasiky, pridaj sa na moje tripy na www.climbingbus.com
Tomaso