Boulder.sk

Tak som sa vyplakal, srknem si zo zdravotne prihriateho piva a skúsim na veselšiu nôtu. Za ten mesiac a pol sa mi na našom Boulderbase vystriedalo kopec ľudí. Niektorí noví a kopec stálic. Všetci to počasie vlastne niesli podstatne viac v pohode ako ja. Možno preto, že ja to počasie beriem akosi moc osobne. Práve počasie vie spraviť z „vpohode“ tripu, „megasuper“ trip. Nálada sa otáča za slnkom ako slnečnice a keď mesiac nesvieti, tak sa chveje aj môj neochvejný optimizmus. Minulý rok som mal o takomto čase nalezených 20 dní na jemnom piesočku, teraz mám vychodenú desaťvstupku do Karmy. Čo je vlastne fajn, lebo toľko, čo som tu naliezol na francúzskej umeline som nenaliezol dokopy za celý rok u nás – Tréning fajnowy, jak by povedal môj kamarát Paweł.

Keby som chcel do celého príbehu vniesť trošku orientálnej metafyziky, tak tá Karma je asi karma. Predsa len – precestovať  50 dní po Škandinávii, aj keď v lete, iba s 3 daždivými dňami, kedy sa nič nedá? To si asi muselo niekedy vypýtať svoju daň. A zdá sa, že sa pripočítali aj penále z omeškania. Jedným slovom, keď nepršalo, bolo vlhko, keď prestávalo byť vlhko, začínalo pršať. A takto nejako stále dokola. Po týchto 6 týždňoch sa kľudne môžem zamestnať ako skokan zelený v počasí na jojke, lebo toľko už viem vyčítať zo satelitu a radaru portálu meteoblue ako NAKA z Kočnerovej Threemy. Príchod krúp viem určiť na sekundu presne, pokojne  sa spýtajte hocikoho z prvého novembrového turnusu. 3-2-1-Armagedon a už sme sa krčili ôsmi veľkí dospelí pod jedným malým previsom a fanfáru 4 jazdcom apokalypsy robil malý Matej nefalšovaným detským hysákom. Nebesá sa roztrhli, vyliali zbytočných 30mm za 10 minút, spláchli všetko to bakané mádžo, čo sa na chytoch ešte nachádzalo a bolo vybavené.  Niektorí sme stihli skoro 3 rozliezacie bouldre. Pomalší,  rozumej naivnejší meteorológovia, nestihli vytiahnuť z batohu ešte ani zahrievací expandér… Apríl v Novembri, inak sa to nedá nazvať. O štvrť hodinu sme už liezli na suchej skale v inej oblasti, tak 2km vzdušnou čiarou.

Najviac som sa ale obával počasia pri juniorskom turnuse. Predsa len, mať na baráku zavretých 11 puberťákov, keď vonku prší, je klasický námet nejedného hororu. Tú karmu mám asi oslabenejšiu jak imunitu v tomto chrípkovom období,  lebo čo sa týka leziteľných dní, tak práve juniorský turnus vyšiel najhoršie. Je pravda, že keď sa to spriemeruje s minulým rokom, kedy ich týždeň bol najlepší za celý rok, nie len jeseň, tak z dlhodobého hľadiska sú vlastne stále vysoko nad priemerom. Takému Tristanovi, Zorke, Kurovi, Matejovi a Peťovi sa to ale zle vysvetľuje, keďže minulý rok neboli. Takto aspoň mohli ukázať akí sú silní na umeline všetkým lokálnym Frantíkom a za tie tri skalné dni dostať po prstoch a egu od miestnych pätiek. Nie nadarmo sa hovorí, že do Fontáču treba ísť s pokorou a bez prehnaných ambícií. Jeden deň si ale mladí borci celkom „zasedmičkovali“ a prvý rozlezový deň zase dali celý modrý okruh v Canche aux Merciers. Kto liezol akýkoľvek okruh vo Fontáči, vie, že to nie je žiadna brnkačka, aj keď pri pohľade na jednotlivé čísla v teple domova sa podceňuje veľmi ľahko.

Najlepšie to nakoniec vyšlo asi „LevelUPistom“ prvý climbingbusový týždeň. Tí boli po intenzívnych 4 dňoch vlastne celkom radi za rest day a aj keď počasie tiež nebolo zrovna ukážkové, stihol sa aj okruh, aj platničky, aj mantle a obliny, aj tancovanie okolo hrán. Po týždni mali aj vďaka Kubovi Novotnému fontáčovské lezenie doslova v malíčku :).

Ono to celé asi nebolo až také tragické. Veď prežila to koniec koncov aj Katka s rok a pol mladým Matejom, ale ako debutový fontáčovský zážitok by som im doprial trošku krajšiu jeseň. Posledný týždeň sa našťastie stretla hravá partička a spoločenské hry zachránili to čo sa počasie furt snažilo nahlodať. Veď kedy inokedy máš možnosť zahrať si 12 hodinovú partičku stolovej Hry o tróny? Neviem či sa ešte po tomto zážitku odhodlám k Zuzke na fyzioterapiu, lebo keďže to s nami dokázala dohrať bez rituálnej samovraždy, znamená, že to v nej ešte bude dlho doznievať a každú našu fyzioseansu začne určite masážou lýtok. To aby mi pripravila rovno kýbel pod otvor v masérskom stole, lebo to bez plaču nedám…

Na niečo ten dážď bol ale určite dobrý. Len ešte musím prísť na to, že na čo… Možno na taký ten reality check. Na také to vytriezvenie z mystickej melanchólie, že sa mi niekto/niečo chce za niečo pomstiť, alebo mi ubližovať. Stačí si možno len uvedomiť celý ten paradox, že jak mi je vlastne strašne super, keď jediné, čo ma mesiac a pol serie je počasie…

Tomaso