Najjednoduchšie by určite bolo nevytvárať si žiadne očakávania, ale pokiaľ ste človek, ktorý sa rád niekam a na niečo teší, možno si ani neuvedomujete, ale v onej radosti si ich na cestu aj tak balíte v snoch, túžbach, v prosbách s duchovným adresátom, ako aj v prosbách bez adresáta. Vzhľadom k vašim vloženým investíciám je to prirodzené.
Popasovať sa s prekonanými očakávaniami sa môže zdať jednoduché. Pravdou však je, že kolaps, ktorý vám vplyvom toho v hlave vznikne, je potrebné nejakým spôsobom kategorizovať a upokojiť, pretaviť ho do nového maxima pomyselnej stupnice klasifikačnej „latky“. Vynaložená snaha sa vám vráti v uvedomení si, že svet je strašne krásne miesto, vlastne ešte krajšie, ako ste si doposiaľ mysleli.
Síce som začal od konca a prezradil vám hneď preklad dojmov, ktoré v nás Lofoty zanechali, vedzte, že niektoré prvky z celej skladačky by ste na inom mieste neposkladali do takéhoto finále, pretože niekde inde by jednoducho fungovali inak.
Naša najsevernejšia dovolenka sa začala rysovať už o niečo skôr. Pôvodne sme sa rozhodli splniť si konečne sen a zavítať toho roku na Island (už sa tam pomaly rozvíja aj bouldering). Turistická sezóna vie na ostrove riadne zakaliť ceny všetkého, vrátane požičania auta, preto sme s kúpou leteniek začali váhať a postupne sme pre islandské dobrodružstvo načali plánovanie vhodnejšieho obdobia.
Úplne v pravý čas sa na webe objavil Tomasov článok z ostrovov. Netrvalo dlho, aby sme sa navnadili a chopili sa severskej alternatívy Islandu. Kým ho raz nenavštívime, budem veriť, že to bolo dokonalé rozhodnutie. Veď potom uvidíme.
S podtitulom „dokonalé rozhodnutie“ sa mi teraz ľahko píše, ale čo by to bolo za popríletovú atmosféru bez štipky napätia a s miernou nevôľou odštartovať výlet požičaním auta, po ktorom nám už nejedenkrát zhorkli sliny v hrdle.
Tentokrát to začalo nečakaným omylom autopožičovne z kategórie mimoriadne sympatických. Namiesto objednaného malého auta nám ospalý pracovník za totožnú cenu ponúkol Transit Connect v úprave pre dvoch a s ideálnym priestorom na spanie. Aj keď sme to už všetko mali čierne na bielom aj s podpisom, jeden nikdy nevie a s nočným odchodom z letiska sme radšej neotáľali.
K dispozícii sme mali 8 kompletných dní + 2 transportné. Vzhľadom k našim plánom to vôbec nebolo veľa. A aby sme sa o počet dní na Lofotoch ešte trochu „ukrátili“, hneď prvý deň som zvrtol volant na Vesterály.
Naším problémom často býva túžba vidieť toho čo najviac. „Keď sme už tu, mohli by sme si pozrieť aj…“ Onen cestovateľský syndróm môže byť zradný. Je takmer nevyhnutné vedieť dôkladne ovládať jeho opraty, pretože ani ten Nordkapp v podstate nebol až tak ďaleko…
Absolvovanie odporúčanej turistickej trasy The Queen’s Route medzi mestečkami Nyksund a Stø na Vesteráloch bolo dobrou voľbou. Už len návšteva ospalého mestečka Nyksund rozhodne stojí za to. Kedysi významná rybárska osada bola v sedemdesiatych rokoch 20. storočia úplne vyľudnená, čo na domoch a celkovej atmosfére zanechalo pôsobivé stopy, ktoré sa niekoľkým novoosadlíkom podarilo citlivo ustrážiť.
Keď sme vystúpili z auta, ihneď sa nám v ušiach usadilo neuveriteľné ticho. Skoro ako v púšti Namib, avšak tu to bolo obzvlášť nečakané, keďže by ste predpokladali aspoň šum mora. Niečo na tom mestečku je.
Tlak z uší nám už počas turistiky vyhnal telefonát od zamestnanca autopožičovne. Vraj nám súrne potrebujú vymeniť auto, keďže sme si pôvodne zarezervovali iné. Pýtajú sa, kde sa nachádzame, a iné otázky podávané naliehavým tónom. Keď sme im prezradili našu polohu a neurčitý čas nášho návratu k autu a ešte nejasnejší nasledujúci cieľ našej cesty, ukončili rozhovor s tým, že sa musia poradiť a ozvú sa neskôr. Pozreli sme sa na seba, rýchlo si spočítali koľká bije, preštudovali zmluvu (v ktorej sa nič nepísalo o možnej výmene auta zo strany požičovne) a mobily prepli do letového režimu. Vyslyšali sme volanie satisfakcie, našla si nás, veď nemálokrát nás už obdobné spoločnosti povodili za nos. A dovolenka je dovolenka. Aspoň si konečne overím, či požičiavané autá majú v sebe lokalizátory.
Nasledujúci deň sme už zamierili na Lofoty. Našou prvou boulderingovou zastávkou bola vychytená pláž Stem Bastensen na ostrove Austvågøy. Jedna z mála lokalít, kde nájdete pomerne veľký rozptyl náročnosti bouldrov na malom priestore.
Stem Bastensen sa rozkladá po oboch stranách hlavného lofotského cestného ťahu E10. To je vlastne aj jeho najväčšia slabina, pretože kedykoľvek prepadnete do hypnózy žulovej poézie, vytrhnú vás z nej okoloidúce autá. Každopádne návštevu vysoko odporúčam, niektoré bouldre ostanú nezabudnuté. Pre mňa bol jeden z najväčších zážitkov prelez Tare Baby 7C nielen pre krásu línie a lokalizáciu balvanu, ale aj pre nový impulz môjmu zranenému prstu, ktorému som týmto dodal čerstvej dávky odvahy.
Južná časť ostrova Austvågøy ponúka najväčšiu koncentráciu bouldrových oblastí na Lofotoch. My sme ďalšie z nich nenavštívili, pretože sme boli strašne zvedaví na ďalšie ostrovy a ani pojem „návrat“ tu nepredstavuje až takú nerealizovateľnú položku.
Zastavili sme sa v pôsobivom malom mestečku Henningsvær rozťahanom na niekoľkých ostrovčekoch, aby sme si odkrojili z jeho večernej atmosféry. Chutila nám o niečo viac ako čapované pivo za 9 €. Na druhej strane si nespomínam, kedy som k pivu v pohári pristupoval s takou úctou.
Ostatne, alkohol je v celom Nórsku samostatnou kapitolou. V bežný pracovný deň si pivo v obchode kúpite len do 20:00, v sobotu máte smolu už po 18:00. Víno a tvrdý alkohol zoženiete iba v špecializovaných obchodoch s rovnako špecializovanými otváracími hodinami. Čiastočná prohibícia sa nemíňa svojmu účelu a Nóri, ktorí si vo svojej histórii už čo to odpili, dnes patria k národom s najmenšou spotrebou alkoholu na jedného občana.
Naplniť naše túžby po obligátnom večernom pivečku sa nám veľakrát nepodarilo, keďže sme sa do obchodu často dostali už pomerne neskoro. Možno by ste ani neverili koľká naivita sa nás vplyvom nenaplnených chutí zmocnila, že sme to nejeden večer vyskúšali zahrať na neznalých turistov a to pivo sme spod prohibičných plachiet vytiahli. Samozrejme, zákon je zákon. Poľahky by ste nás vtedy spoznali podľa dlhých nosov. Nakoniec sme boli nútení upraviť denný režim a na nákupy chodievať počas slobodných hodín.
Ďalšie kroky viedli cez ostrov Gimsøy na susedný ostrov Vestvågøy. Pre ďalšiu túru sme si vybrali peknú pobrežnú trasu z Eggumu do Unstadu na severe ostrova, ktorá v mnohých momentoch pripomínala dramatickú skalnato-trávnatú krajinu Škótska s voľne behajúcimi ovcami.
Síce je krajina na Lofotoch v jednom tóne, no zároveň v nej nájdete nepredstaviteľnú prírodnú variabilitu od rozsiahlych trávnatých plošín cez fjordy, plesá, strmé žulové štíty až po čarovné (dokonca piesočnaté) pláže s balvanmi. Zatiaľ sme vo svete videli len málo miest, v rámci ktorých môžete ísť hocikam a neurobíte chybu, pretože aj tam bude pekne. Potvrdzovalo sa nám to každým dňom.
A potvrdilo sa to aj na pláži Uttakleiv – na našej ďalšej boulderingovej štácii. Silný ranný vietor pocitovo znižoval 10-stupňovú teplotu, čím nevytváral úplne ideálne podmienky na lezenie ani pre odolnejších jedincov. Pekné miesto sa ale ťažko opúšťa.
Nakoniec zvíťazili skrehnuté telá a presunuli sme sa na menej veterný juh ostrova, kde som mal v pláne splniť si povinné jazdy v podobe ikonického bouldra King Fisher a zážitkového Slartibartfast. Moje očakávania dostali na mieste opäť slušnú nálož.
Vidieť ich na vlastné oči aj spolu s materskou krajinou, ktorá sa o ne stará… Opäť raz chápem, čo znamená ústie boulderingu, a že pre mňa vyzerá presne takto. Tento moment vstrebávam spolu s odpoveďou, prečo boulderingu venujem toľko času. S nohami zaborenými do podmáčanej pôdy ma postretáva hrejivé vedomie, že nemusím nič ľutovať. Prajem všetkým, aby sa vám darilo hľadať ústia vašich tokov. Je to oslobodzujúci pocit.
Ku koncu dňa sa pristavujeme pod osirelým bouldrom Superunknown. Hravý previs zaujme Aďúcha už z fotografie v sprievodcovi, ktorá veru realite neostala nič dlžná.
Ostrov Flakstadøy hostí len 3 menšie bouldrové oblasti. Pôvodne sme tu mali v pláne iba návštevu zachovalej rybárskej dedinky Nusfjord (ako jedinej na ostrovoch zapísanej v UNESCO), ale nakoniec bol z toho vplyvom tamojšieho prírodného šarmu a umúdrenia počasia aj výlet na vrchol nad dedinkou Flakstad, ba dokonca aj príjemný večerný bouldering v oblasti Skagsanden, kam si Aďa prišla pre potvrdenie svojho doterajšieho 7A+ maxima v podobe pekného lištového problému Ekte søringer. Potom už mohlo začať aj husto pršať.
Počasie je na Lofotoch mimoriadne nestabilné. Aj keď to vyzerá, že nepadne ani kvapka, onedlho to už môže vyzerať, že pršať nikdy neprestane. Závisí aj od obdobia v roku. Zatiaľ čo najmenej zrážok býva na jar, od augusta do konca roku úhrny výrazne narastajú. Vždy je to aj o šťastí.
My sme si užili rôzne klimatické výstrelky. Teplota sa celý čas pohybovala v rozmedzí 8 až 14 stupňov s tým, že jeden jasný deň mohlo byť na slnku dvadsať stupňov. Aj domáci nám potvrdili pravidlo neriadiť sa v tomto období predpoveďami počasia. Keby sme to urobili, hádam tretí deň pobytu by sme si na zvyšné dni prenajali nejakú knižnicu alebo by sme sa zatiaľ zamestnali ako brigádnici v múzeu sušených rýb. Áno, predpovede počasia nevychádzali. Je to už teda len o tom, či vám prší viac, či a kde fučí silný vietor, prípadne či svieti slnko práve v tej časti ostrova, v ktorej ste sa rozhodli plniť si plány.
Ako plynuli naše dni, premenlivé počasie naberalo na obrátkach. Kvapky s občasnými lúčmi nás sprevádzali aj na výlete po hrebeni k pláži Stokkvika na najzápadnejšom ostrove Moskenesøy. Krásna túra po plochom hrebeni plnom kozákov so super výhľadmi potvrdila povesť najkrajšieho ostrova už pri našom prvom kontakte s ním.
Turistické bedekre považujú za výstup s najsladšou odmenou ten, ktorý vás privedie na vrchol Reinebringen. Napriek varovaniu o zlom stave chodníka a odporúčaniu túru radšej vynechať, kým nebude postavená alternatívna cesta hore, sme sa na Reinebringen rozhodli ísť. Za našou motiváciou sú aj gýčové pohľady, ktoré ste už možno niekde videli. Vraj, keď reprezentatívna foto Lofotov, tak z vrcholu Reinebringen. Aj keď bol výstup dosť šmykľavý, nebolo to nič výnimočne náročné, zato výhľady skutočne výnimočné boli.
Prešla celá hodina a my sme tam stáli ako puci. Modreli nám pery, ba už aj sople na bradách nám začali tuhnúť, oči vysušené od zabudnutých žmurkov, žily na nohách sa zmietali v trombotickom ošiali, ale čo je hlavné, strašne sme si užívali gradáciu výhľadov, respektíve ono krásne vizuálne vyvrcholenie našich ciest.
Do Reine už prichádzame počas zapadajúceho slnka. Krásny deň si zaslúži chutnú bodku. Dali sme si záväzok, že určite musíme ochutnať niektorú z miestnych špecialít. Nech nám všetci aktivisti odpustia, ale veľrybí stejk nám nahnal do úst nebo.
Ani sme sa nestihli poriadne po bruchu pomastiť, pribehla k nám obsluhujúca slečna, že na nebi svoje tance rozbalila polárna žiara. Ani neviem, či sme vlastne zaplatili (klamem, tu cenu nikdy nezabudnem), vyštartovali sme kúsok nad mesto užiť si nebeské divadlo, kým neprišli prvé mraky a neposlali nás uzavrieť deň zipsom na spacáku.
Posledné dva dni už besnili dažde a nenechávali nám dostatok priestoru pre uskutočnenie ďalších plánov. Museli sme sa tak vzdať výletu na bouldrovú pláž Kvalvika, ako aj cesty trajektom Kjerkfjordom do Horseidviky. Improvizácia nasledujúcich hodín spočívala v ohýbaní podľa modrých fľakov na oblohe. Nebolo ich veľa, preto dnes v spomienkach nájdeme aj vikingské múzeum v Borgu, štýlovú galériu moderného umenia kaviAR facTory v Henningsvær a nejednu kaviareň.
K večeru predsa len stihli balvany trochu obschnúť. Aďka sa pokúsila rozlúsknuť dlhý krok v previse Roof Reach 6C+. Ja som túžil ochutnať aspoň jednu lofotskú osmičku a Monster sa mi na to vzhľadom k chytom pre ľavú ruku zdal vhodný. Pomaly sme sa ale museli začať presúvať na letisko, a tak sme si z dnešných snáh iba vytvorili resty pre ďalšiu návštevu.
Okrem nich nechávame na Lofotoch veľký kus srdca. Za ten krátky čas sme si tu obľúbili úplne všetko. A to nielen veci prirodzene pozitívne, tu sme sa naučili prijímať všetko za absolútnu súčasť nádhernej lofotskej skladačky. Je fascinujúce, ako môžu voňať sušené ryby, aký prirodzený môže byť dážď, a ako vám po čase prestanú vadiť vysoké ceny. Jediné, čo nás Lofoty zatiaľ nenaučili, je otvárať ráno oči niekde inde ako v spojených spacákoch v zarosenej dodávke.
Oli
Komentáre