Boulder.sk

Čo ty vôbec nie si zvedavý na iné oblasti? Toľko času a peňazí, toľkokrát prelistovaný ten istý sprievodca, veď už aj záchodovej mise musia byť na smiech tvoje večne stŕpnuté nohy z nezdravo pretiahnutého vysedávania.

Chvíľu sa aj zamyslím, či je to dobrý nápad. Veď uprostred tohto vodopádu nie je ľahké udržať kolená bez podlomenia a mravce v nohách tiež nie sú príjemnou záležitosťou. Chvíľu sa zamyslím, len chvíľu.

Pretože onedlho sa už nájdem medzi štyrmi stenami úzkej malej miestnosti so svetlom nevhodným na čítanie, ale postačujúcim na vizualizácie bouldrových cieľov, s akýmsi divným pocitom v nohách a s nepríjemným zistením, že aj to, čo bolo treba utrieť, možno po 20 minútach hádam už len olúpať.

Fontáč je mánia, presne ako bouldering, káva či kapitulácia celiatika v boji s vôňou čerstvo upečenej bagety. Fontáč je v nás, je to škola života a niet pred ním úniku. Je treba urobiť si z neho tradíciu, nutno jest oddávať sa jeho špecifikám, lebo Font je len jeden a aj ten náš život má medze, ktoré nám dopredu nikdy neprezradí. Preto by sme vraj nemali váhať, ale chytiť príležitosť za pačesy.

Aj tak je tu vždy tá otázka, útočná myšlienka, nakoľko správne by bolo pretrhnúť reťaz. Čo by sa stalo, ak by som obsedantné myšlienky na Fontáč zahnal jeden rok do kúta a vystriedal ich presvedčením o návšteve hocijakej inej boulderingovej oblasti?

Áno, v skutočnosti by sa asi nestalo nič strašné. A to ma vlastne trošku desí. Preto som sa naučil na túto otázku odpovedať vždy až po návrate. Vtedy už presne viem, o čo by som prišiel. Banálna a efektívna finta.

Zase je to tu. Vraj, či pôjdem znovu … Ľahko-ťažká otázka s podporným tímom krásnych bouldrov, nádherného čistého svetla, bouldrovými skvostmi na spadnutie a tímom prelezených ukazovákov zaháknutých v uškách šálok s rannou kávou na slnečnej terase … Ale odpoviem radšej, až keď sa odtiaľ opäť vrátim.

Oli