Krajina, ktorú nenájdete na prvých stránkach katalógov cestovných kancelárií, čupí v ústraní európskeho kontinentu za bariérou Španielska a čaká na svojich objaviteľov, ako kedysi svet čakal na objavy portugalských moreplavcov. Je v nej niečo tajomné, aspoň ja som to tak vždy vnímal, niečo, čo určite nepoznajú masy, či už na báze turizmu alebo boulderingu.
Prvých 9 dní odhaľovania portugalského tajomstva sme strávili iba v dvojke. Romantika pochopiteľne praskala vo švíkoch, a že nám miesta tamojšie pekne nahrávali, nemožno poprieť.
Putovali sme na sever z Lisabonu, ale ten sme si nechali až na príchod Adama s Jitkou, kedy v jeho okolí potom zakotvíme a budeme bouldrovať, piť víno, možno aj surfovať a pitvať ryby dopodrobna, lebo vraj aj oko chutí a ich mozog zakrpatený, ten je najväčšou lahôdkou. I to sme sa naučili.
Po kratších prestávkach v pekných mestečkách, z ktorých sa na počudovanie nejedno vo svetovom kultúrnom dedičstve ocitlo, spustili sme kotvy v druhom najväčšom portugalskom meste, v Porte.
Mesto vína, kde nejedno šialené chlapčisko skáče z mostnej konštrukcie, aby turistu zaujalo a vlastne skasírovalo o jedno euro za kaskadérske predstavenie, na ktoré ste síce neprišli, no podľa kumpánov mladého blázna, čo váhu života ešte nepozná, mali by ste zaplatiť, veď ten chudák riskoval len kvôli vám.
Porto je krásne mesto, nepoznačené prebytkom kapitálu a poznačené odlivom obyvateľstva, nepoznačené futuristickou výstavbou a poznačené chátraním opustených domov. Porto je nepoznačené našim sklamaním a poznačené silnými chvíľami, ktoré si ešte teraz ryjú výrazné miesto medzi našimi najkrajšími spomienkami. Nebolo to vínom, bolo to Portom.
Porto nám natoľko zachutilo, že sme sa rozhodli orientovať našu cestu ďalej proti prúdu rieky Douro do kraja viníc, kde v pôrodných sálach rozsiahlych viníc portské k životu nahliadať začína.
Údolie je to síce pekné, ale pokiaľ nehodláte stráviť ďalší deň odhaľovaním pozadia výroby onoho fajnšmekerského moku v jednej z lokálnych viníc, neoplatí sa tu na dlhšie zastavovať.
Keďže my sme si už svoj zážitok s portským odžili na protiľahlom brehu Porta pri ochutnávkach v Taylor´s, pokračovali sme ďalej do vnútrozemia juhovýchodným smerom.
Zaujímavým momentom bolo náhodné prespávanie v meste Viseu, čoby jedného z najneočakávanejších zážitkov. Vynikajúce jedlo v lokálnej reštaurácii, hektolitre skvelého vína, sympatické úzke uličky, decentný nočný život a príjemné očakávanie blížiaceho sa boulderingu.
Po týždni oddychu sa už prsty nevedeli dočkať, ich radosť sa šírila ako mexická vlna od malíčka po palec a naopak. Ich eufória spôsobila, že hrubé a ostré zrno v Pedra do Urso nevnímali nijako tragicky.
Pedra je zasadená do nádherného prostredia najvyššie položeného portugalského pohoria Serra da Estrela. Bouldre sa nachádzajú v nadmorskej výške cca 1200 m.n.m. Počasie tu vie byť nevyspytateľné, dokonca vám môže dve hodiny pršať aj zo vzdialeného oblaku, ktorý by mal logicky ovplyvnovať počasie niekde úplne inde.
Ucelený sprievodca neexistuje, ale na internete sa dajú nájsť aspoň nejaké nákresy. Čiastočná zmienka o jednom sektore je aj v sprievodcovi portugalským lezením od Jinga Wobblyho. Je dobré si naštudovať aj nejaké videá, tie vám spoľahlivo pomôžu s výberom najkrajších kúskov.
Strávili sme tu dva super dni. Pedra si nás uhojdala v pohodičku, neďaleký tichý a lacný kemp ku skvelému zázemiu jednoznačne prispel. Odchádzalo sa odtiaľto ťažko, no museli sme sa pomaly presúvať naspäť do Lisabonu, nakoľko sa nám blížili parťáci.
Cestou sme sa ešte zastavili kúsok od konca sveta v malej ospalej dedine Monsanto ako stvorenej na trávenie bouldrového dôchodku. Toto miesto dokonale splynulo s balvanmi a v onej horninovej fúzii tu dokonale prežíva niekoľko stáročí. Prechádzka po úzkych uličkách bola veľmi náročná. Toľko panenských projektov, super línie priamo na hlavnom ťahu, kúsok od šenku či tam vedľa na námestí vedľa fontánky. Až sa mi zväzok drátených kief vo vačku rozochvel.
Na druhý deň už vo štvorici plávame lisabonskými uličkami. Tu a tam si dáme výbornú kávičku, šialene dobrý „pastel de nata“, rybu s partiou holubov na stole či podvečerné ponory do panorámy mesta z exponovaných vyhliadok. Atmosféra Lisabonu splnila moje očakávania, ale mojim finálnym dojmom nakoniec predsa len chýbala štipka korenia, možno to chcelo minimálne o deň viac.
Základňu sme si pre najbližšie obodobie spravili v kempe Guincho, ktorý predstavuje ideálne východisko do Sintry a na blízke surferské pláže. Nebolo to ďaleko ani do nášho druhého boulderingového spotu Baía de Mexilhoeiro.
Ideálne miesto pre dovolenkový bouldering priamo pri vode s možnosťou obohatenia boulderingovej aktivity o iné disciplíny počnúc lovom chobotníc a končiac niekde pri náročnom hľadaní miesta na kakanie.
Lezie sa po chytovatom vápenci, ten mení svoju povahu z ostrej na príjemnú a naopak. Najťažším bouldrom je kúsok za 7C+, primárne prevládajú skôr ľahšie bouldre. Množstvo bouldrov sa nám nepodarilo identifikovať, pretože tu nedávno došlo k nejakému zosuvu a balvany sa zmenili. Klasifikácia niektorých už v sprievodcovi nie je aktuálna. Tu a tam sa niečo ulomilo a v posledných mesiacoch domáci opätovne staré bouldre preliezajú a reklasifikujú.
Nasledujúce tri dni sme pôsobili v Sintre. Nadrogovaný rozprávkovými fotkami som sa sem veľmi tešil. Hneď za prvý sektor zvolili sme Peninhu s množstvom bouldrových klasík. Súboldrie na lesnom námestí hneď pri ceste ako z iného sveta. Nie nadarmo si hneď spomeniete na Tolkienovské fantazmagórie.
Materiál je tu veľmi drsný. Nie že by mi to v zásade priveľmi vadilo, len je nutné taktizovať s pokusmi. Na tomto fronte zvyknem často prehrávať. Tvrdohlavosť je sviňa. Keď som ani za toho muža svätého najvyššieho nevedel doliezť boulder za 7B+, nechcel som si prípadnú prehru pripustiť a pokusmi som rozhodne nešetril. Osvietilo ma až ku koncu dňa, keď som si vybavil konverzáciu s domácim lezcom. Vraj pokiaľ v Sintre nefúka, ťažké bouldre sa liezť nedajú a že na 7Cčka sa chodí výsostne skoro ráno alebo neskoro večer. Tesná blízkosť oceánu spôsobuje zákernú vlhkosť. Totiž, aj keď sa zdá byť pocitovo veľmi príjemne, po dvoch krokoch máte ruky vlhké, čo na tunajších oblinách a malých lištách príliš nepridáva.
Zo svojich cieľov som zľavil a ďalšie dni som sa venoval bouldrom okolo 7B, prípadne ľahším a pekným klasikám, ktoré nemožno vynechať. Keď som aj nejaké to 7C uplácal, bolo to skutočne až za svetla čelovky.
Priamo v pohorí Sintry je 5 bouldrových sektorov rozdelených na niekoľko subsektorov. Väčšinu z tých koncentrovanejších sme prešli a najviac sa nám páčilo rozhodne v Albarrasintre a subsektore Mecca. Ako už názov napovedá, žula je tu skutočne netradičná a výrazne pripomína pieskovec.
Mecce sme obetovali tri naše lezecké dni. V kontexte ostatného boulderingu v Sintre je ako z iného sveta. Aďa s Jitkou si Meccu zamilovali pre svoje chytovatejšie šestky, ba dokonca neodolali krokovaniu krásnych 7A-čok.
Už dávno som nemal také predrané prsty. Preto som sa rozhodol tento jav do budúcna menovať za „portugalské prsty“. Dvojdňová cesta na juh Portugalska prišla veľmi vhod. Zo známych atrakcií krajiny nám ešte chýbalo poctiť návštevou región Algarve známy pre svoje dramatické pobrežie.
Algarve je podstatne turistickejšia časť Portugalska, ale žiadalo sa nám často fotografované útesy vidieť. K plnohodnotnému zážitku sa pýta krátka plavba. Nakoľko z pevniny nevidíte, čo sa pod vami ukrýva, požblnkotali sme, prešli pár mestečiek a valili sme naspäť.
Sekundárny cieľ výletu sa nám splniť nepodarilo a k surfovaniu sme sa na juhu nedostali. Nasali sme aspoň úžasnú atmosféru na pláži Carrapateira. Na vlhkom piesku sa zrkadlili siluety surfistov, ktorí so zapadajúcim slnkom chytali posledné vlny. V bare na pláži dredatý černoch vyhrával reagge, čo miesilo sa s vôňou oceánu, a my sme si z jeho tónov pravidelne v tranze ulamovali a chutné kúsky následne zapíjali portugalským pivom z kategórie obstojné. Bolo to strašne fajn.
Po návrate z juhu sme predposledný lezecký deň skúsili nahliadnuť aj do nových sektorov, nakoniec sme aj tak skončili opäť v Mecce. Dievčatá sa do Cromeleque 7A+ obuli s oduševnením podobným jednému večeru v Afrike, keď s penou na ústach dobýjali za svitu čeloviek zákerné 6C.
Mecca nakoniec zvíťazila a nechala na seba do budúcna spomínať aj v podobe pekného restu. Čelovky predsa len ešte zasvietili pri bouldri Massa expansiva 7C, ktorý som si rozrobil prvý lezecký deň v Peninhe. Chvíľu to už vyzeralo, že ma z kameňa vytlačí narastajúce množstvo pavúkov, našťastie som za kolektívnej podpory stihol prelez skôr.
Rozlúčili sme sa s magickou Sintrou. Na posledný deň hlásili upršané počasie, čiže naše surferské plány sa nadobro rozplynuli. Vybrali sme sa na objavný výlet do bouldrovej oblasti (jeden previs) s rovnomenným názvom ako pláž, na ktorej leží – Praía do Cavalo.
Nádherné miesto, kde sa vám žiada potrhať zo seba oblečenie a behať v piesku ako nahatý slobodný blázon. Samotný prístup do oblasti je dobrodružný, zážitkový je rozhodne aj bouldering, keďže vlhkosť od vody je bez okolkov vyzrážaná na chytoch. Možno aj preto tu ľahké bouldre nenájdete.
Trošku sme si zablbli, dievčatá nazbierali k vínu delikatesu menom fúzonôžky a vybrali sme sa na strastiplnú cestu strminou nahor. Občas sme sa pošmykli, občas si zanadávali, na moment sme stratili rovnováhu. Ale stálo to za to.
Tešili sme sa nahor, keď sa nám otvorí krajina a osvieti pláž. Nakoniec, veď zhora býva najkrajší výhľad práve vtedy, keď poznáte miesto aj z perspektívy osobného kontaktu.
A po návrate je to doma pri prezeraní fotiek rovnaké. Len to portské do smútku zahalilo sa. Doma nám akosi nechutí, cnie sa mu za domovom.
Oli
Komentáre