Ako rád by som chválospevy o Bore písal, ešte by ste si však mohli myslieť, že už trošku preháňam. Naozaj mi to ale nedá.. Skúsim ich teda do článku len veľmi nenápadne infiltrovať a tváriť sa, že píšem iba o menej bežnom lese s balvanmi z pieskovca, a že všetko začína až nahádzaním vecí do Transita.
Plánovaný odchod o 8:00 si zachoval tradičnú pohyblivosť a verte – či nie, boli v tom opäť rovnaké príčiny. Niekto tomu vraví nutnosť ranného tlačenia sprievodcu, niekto by zase za slovo sprievodca v danom kontexte ruku do ohňa nedával. Na prekvapenie sa Jano ráno nedostavuje ale rovnako nás “šokuje“ aj moment, keď nedvíha telefón. S nezodpovedanými otázkami odchádzame nakoniec bez neho. Pred desiatou už Klinec dáva najavo, že automobilové závody boli jeho detským snom. Sediac na zadných sedadlách stále viac ľutujem, že sa mu nepodarilo splniť si ho ešte v mladosti.
Niečo po tretej už mágame pytlíky a rozbiehame kefovačku, lebo niektoré dierky docela kĺžu (bol deň po daždi a niektoré chyty na skale trebalo kefkou očistiť od magnézia, ktoré tam zo svojich magnéziových vreciek naniesli predošlí lezci). Ako tak Majlo vrieska aj deň sa kráti. Ten krpec chlpatý ešte nevie, že toto bude preňho výchovný zájazd. Lesom sa ozýva jeho meno častejšie ako by ste si vedeli predstaviť. Kiežby som mohol začať poslúchať zaňho. Inak je to príjemný spoločník, čo mu aj Kubo viackrát pripomínal všelijakými menej tradičnými prezývkami, ktorým by sa akýkoľvek príslušník ľudskej rasy možno až tak nepotešil. Pohybujeme sa v sektore Kapitán. Lokál známy veľkými kameňmi s dierami tak na dve neposlušné decká. Na prvý deň výborná voľba. Rozťahaní schádzame spokojne do dediny. Píše Jano, že sme fajn chalani a že máme byť na dráte, nakoľko je už na ceste. Naozaj prišiel, pozrite si fotky.
V Teplích nad Metují prebieha filmovo-lezecký festival, nejdeme však pozrieť program ale stánky s občerstvením. Vonku je zima, a tak sa nám, v objemovo vyjadriteľných množstvách, kultúry predsa len dostáva. O tomto programe nikde nepísali.
16 stupňov, chladný vánok a vynikajúce trenie. Nedeľné atribúty boulderingu na Bore. Prvýkrát dnes pudrujeme v sektore Poemex a odtiaľ tiahneme do sektoru Monštrum. Čo má, to drží a čo by mohlo, to nedrží. Zrod nových restov je tak nevyhnutný. Ale to je dobre. Lesom už cítiť prvé náznaky svedčiace o tichej prítomnosti glutamanu v každom novom obedňajšom súste. Ani som nepredpokladal, že by to mohlo byť tentokrát inak, no nemôžem povedať, že som aspoň nedúfal. Miesta s borovicovom vôňou tak musím krvopotne vyhľadávať. Večer usedáme k pokru. Keď po chvíľke Klinec tasí rakiu z Dalmácie, ukazuje sa aké je náročné ustrážiť všetky reguly tejto kartovej hry.
Pondelok sa nám skorá ranná hodina trošku vzďaľuje a na nohy sa dostávame až príliš štýlovo. Skôr ako odzipsujem spacák, Majlo si už stíha vypočuť Kubov pohľad na vec výchovy a správania sa, tak všeobecne. Je to zvláštne, na mňa by podobné argumenty nezabrali. Majlo reaguje chvostom medzi nohami a daruje nám drahocenné ticho. Maslo, lekvár, suchý chlieb a sme znovu v sektore Monštrum. Balvany s charakterom a línie s príbehmi. To musíš skúsiť, to treba liezť – tým musíš žiť a stačí len chcieť. No čo vám poviem..
Slušne rozbombardovaní rozdávame večer opäť žetóny. Dnes to vyzerá na fair-play, všetko je v medziach akceptovania. Opäť je chladno, tak čo už… Neskôr sa nachvíľu stávame majiteľmi kempu a dávame českým turistom rady pre lokálny pohyb. Sršiac skvelé odporúčania a pivom z poldecákov si podlamujeme dôveryhodnosť a nakoniec si idú po svojom. Škoda, mohli tu zo svojho pobytu vyťažiť maximum.
Budík na ôsmu a šup ho na kopec. Reči plné nádejí nám do zadkov tlačia vrtule, no realita nás neskôr presviedča, že už to dnes moc nevydá. Svaly sa uhádajú s kosťami a šľachy tak trpia. Čas ísť. Klinec chytá do rúk šoférske madlo a v prvej zákrute nás pritláča lícom k oknu. Stíham Boru ešte zamrmlať jedno zbohom. Potom už letím na druhý koniec dodávky..
Oli.