Organizačný tím na čele s Peťom Reschom prinavrátil život časti sektora Viklany v Žihelsku, kde v súvislosti s aktuálnym ročníkom prekopali staré bouldre a pripravili množstvo úplne nových línií.
Oproti predošlému roku bolo miesto konania o niečo menej rozľahlé a v niektorých koridoroch medzi balvanmi to bolo počas diania dosť cítiť. Charakter bouldrov neostal nálepke Žihle neverný, čo v preklade znamená oblé vajíčka s pravidelnou a neodkladnou kryštalizáciou problému.
Ostrá lišta s pichľavým kryštálom ľúbia vystrčiť rožky, ale ako vravievam, za madlami sa sem nechodí. Bouldering v Žihelsku je špecifický. Jemnú hru s prstami dopĺňajú nohy tancujúce po rapavom parkete. Inokedy zase tvrdej zalamovačke sekunduje päta pichajúca až pod kolenom.
Nech je ako chce a vždy bude, nad obcou Žihle je parádny les s machovými kobercami a nahými kmeňmi ihličnatých soletiek v dave svojich kópií. V ňom expanduje tá správna atmosféra.
foto:Stanislav Mitáč, www.aventuro.cz (měsíčník o dobrodružství)
Pridanou hodnotou aktuálneho ročníka Padání malo byť aj nočné bouldrovanie na osvetlených balvanoch. Veľmi som sa naň tešil, piatkový neskorý fajront v práci nám žiaľ nedovolil onen zážitok skusnúť. Ohlasy však boli veľmi pozitívne a energia zo Standových fotiek tomu nasvedčuje.
Zatiaľ čo sa z lesa pomaly vracali bouldristi s prelezenými bruškami, my sme ešte len snili o chladivej žule na betónovej hrkotačke niekde na Vysočine. Do jadra Padání sme dorazili v piatok v noci okolo 23tej.
foto: Stanislav Mitáč, www.aventuro.cz (měsíčník o dobrodružství)
Padání sa nám reálne scvrklo na jeden deň. V sobotu ráno nás potešil nejeden slnečný lúč a po výdatných raňajkách sme sa okolo 11tej konečne dostali na skaly.
foto: Oli
Vo Viklanoch bol čulý ruch. Nájsť si miesto pre základný tábor nebolo jednoduché. Stali sme sa súčasťou hromadného boulderingu, ktorý má niečo do seba. Či už je to možnosť pozorovať pokusy druhých a abstrahovať z nich najlepší prelezový spôsob pre seba, kolektívna podpora, sila povzbudzovania alebo množstvo matracov, Padání nám začalo s Aďkou rýchlo chutiť. Prepli sme sa na mód, s ktorým sa pri našich boulderingových výjazdoch vôbec nestretávame. Nechali sme sa prekvapiť, aké budú dôsledky.
foto: Stanislav Mitáč, www.aventuro.cz (měsíčník o dobrodružství)
Súťažnou podstatou Padání je bodový súčet 8 najťažších vylezených kúskov. Spočiatku sme s Aďkou nemali vymyslenú žiadnu taktiku, liezli sme, čo nám padlo do oka, a až postupom času sme sa začali zameriavať aj na niečo hodnotnejšie. Človek si na mieste musí prejsť obtiažnosťou, aby vedel vyhodnotiť svoje dispozície vzhľadom k lokálnemu štýlu bouldrov. Aďka zistila, že sa jej relatívne rýchlo darí preliezať 6A a 6B bouldre, vytvorila si dobrý základ a v priebehu dňa dokonca vytvorila slušný prievan okolo 7Ačkovej klasy, čo jej zabezpečilo nádherné piate miesto medzi ženami.
foto: Aďka
V Žihelsku sa mi bouldruje dobre, možno aj preto, že bouldre chcú veľa hlavne od vašich prstov. Imponuje mi aj grip skaly. Tam, kde iní plačú nad jej drsnosťou, dá sa nájsť obrovské pozitívum. Po niekoľkých Áčkách a Béčkách navštívil som i Céčkovú rodinu, ba v závere klapla na výbornú aj naša session s Rastíkom v bouldri Mňam, mňam 8A.
foto: Stanislav Mitáč, www.aventuro.cz (měsíčník o dobrodružství)
Padání je flešovací raj. Ak ste dobrý pozorovateľ, dokážete z pokusovania ostatných veľa vyčítať a pretaviť to do vašej snahy. Veľmi tomu napomáhajú aj obielené chyty (tu často nenápadné a ťažko čitateľné) a v neposlednom rade aj atmosféra so skvelou kolektívnou podporou. Samozrejme, všetko je relatívne. V tomto prípade dosť závislé od rýchlo miznúcej kože na prstoch.
foto: Aďka
Vždy som mal na bouldroch najradšej podvečerné chvíle, keď slnko zoranžovie, oprie sa do stromov, to vtedy je výluh zážitku najintenzívnejší. Pol hodinu pred odovzdaním súťažných lístkov začala oná chvíľa do lesa vstupovať aj v Žihelsku. Les stíchol, už nás tam ostalo len pár. Strašný boj vo mne započal, či hecnúť sa na posledný boulder a utekať s vetrom o preteky, alebo roztrhnúť lístok napoly a zaplávať si vo farebnej atmosfére, ostať tu žiť s lesnými vílami, s láskou, pokojom.
O dve hodiny som stál na pódium ako druhý. Pred očami mi preblesol 15 minútový beh z lesa s dvoma matracmi na chrbte, posledný boulder prelezený už takmer v teniskách (s príznačným názvom Uprchlík), a hlavne moment, keď som si potriasol pravicou so svojim druhým ja.
foto: www.padani.eu
Razom ma napadlo, že na pódium stojím vedľa človeka, ktorý to ma celé na svedomí, že robí ušľachtilú vec pre ľudí, možno aj preto, aby sa spoznali aj na iných frontoch, aby sa zabavili, vybouldrovali, zodrali, naplnili emóciami a posunuli svoje spomienky o úroveň vyššie. Nemal gratulovať on mne, ale ja jemu.
Oli
Komentáre