Obľúbil som si tie soboty, keď krátko pred obedom vbehneme s festivalovými páskami na ruke do útrob liptovských lesov, a skôr ako prvýkrát namádžujeme, necháme sa zlákať vyzretými plodmi čučoriedkových kobercov.
V hlave vám už netrpezlivo klopkajú prstami prvé bouldre, ale toho veľkého okrúhleho fialového tučniaka si jednoducho ešte musíte dať. O pár metrov sa scenár samozrejme zopakuje, aby sa o ďalších desať metrov zopakoval zase. Cesta sa natiahne na hodinu, a až keď zrazu zistíte ako vonia fialový grg, konečne rozbalíte matrace pri peknom súbouldrí.
Mierne prečučoriedkovaný deň pomaly naberie športovejší charakter. Teplo a mierne vlhko spolu nevytvoria podmienky pre svetoborné výkony, ale s takými ambíciami sem nechodíme. Radosť z pohybových benefitov bouldrov je zrejmá, aj keď náš chvíľkový parťák Kubo a dievčatá vedia s lokálnymi šestkami zvádzať naozaj tuhé boje.
My sme z toho s Adamom nevyšli o nič lepšie a programovanie krásnej platničky vie zopárkrát stroskotať vplyvom softvérovej chyby. Prelez zo stoja sa nám nakoniec darí, tak sa hecnem a prst úspešne vytrápim aj v SD verzii.
Lúčime sa posádkou z Donovál a presúvame sa k ďalším dvom balvanom. Tu spoznávame, že nie je podmienka ako podmienka, ale zrelé čučoriedky sú rozhodne ako zrelé čučoriedky. Po tomto poznaní sa dievčenský element vytráca pracovať na fialových odtieňoch svojich úsmevov, zatiaľ čo si Adam na záver prelieza ešte nízke silové 7B.
Zodraná páska na ruke už drží len silou vôle, čo mi pripomína, že nielen boulderingom je tento deň pekný. Poďme sa opäť započúvať, nech stihneme nás zážitok úspešne skompletizovať.
Oli