Boulder.sk

Tohtoročnú premiéru sme si na Sněžníku odškrtli v novootvorenom sektore East Side. Júnový Ocún Cup, ktorý bol otváracou akciou pravdepodobne poslednej oblasti na stolovej hore, sa nám navštíviť neporadilo, a tak sme netrpezlivo čakali na prvú príležitosť nahliadnuť do útrob onoho „neznáma“.

Je treba po farbách v živote siahať, nech nezovšednie v monochróme. To je pravda známa. Po troch týždňoch sa farebná predpoveď pre jesenný Sněžník opäť neodolateľne tvári, sme príliš slabí a rozumní, aby sme odolali.

Od víkendu stihla jeseň za oknom asi aj zostarnúť, keď je taká šedivá. Prská, pľuje, cerí zuby a besní sa. Ona to tak máva. Čoskoro sa prehupne do svojej obľúbenej melanchólie, až nakoniec vyzreje do rozžiarenej nádhery. Jeseň je náladová a my sa jej stavom prispôsobujeme. Nič iné nám ani neostáva, a tak každoročne pobalení čakáme na vlny jej žiarivej radosti s neistotou v prstoch.

Sněžník sme si za poslednú dobu veľmi obľúbili. Znamená pre nás nielen výbornú alternatívu k Boru, ale s parádnym sprievodcom, ktorý vyšiel minulý rok, to má hneď inú príchuť. Nehovoriac o hriešne dobrých palacinkách v penzióne pod rozhľadňou a jedinečnou scenériou. Keď sa do onej konštelácie vtesná 9 bouldristov s dvoma krpcami, vznikne z toho príjemný víkend plný rozmanitých chutí a štebotov.

No čo si budeme klamať. Sněžník nie je z Bratislavy ani prstom na mape blízko, obzvlášť kostrbato sa táto vzdialenosť meria so zámerom vybrať sa tam len na víkend. Stále sa mi nepodarilo presne definovať miesto, kde sa láme chlieb, kde si človek konečne povie, že to nie, sem sa na víkend už naozaj neoplatí, veď do týchto končín už ani tým najmenším kameňom dohodiť nejde.