Boulder.sk

Tak nejak sa nám po Padání na druhý deň zažiadalo chytov, vybrali sme sa teda na Mlýnský vrch. Nutno povedať, že to nie sú žiadne kolotoče, ale oproti Žihelsku sa tu (až na pár výnimiek) naozaj o poznanie lepšie drží. Našim prstom bolo ešte skoro zabúdať na vyhrotený včerajšok. Pri každom dotyku so skalou sa pripomenuli, občas sme sa aj tvárili, akoby sme ich nárek ani nezaregistrovali.

Hneď ako boli usmievavé slnečné lúče pažravými oblakmi v predpovediach švajčiarskych pohltené, musel som plány na inú frekvenciu preladiť. Rýchlo mi bolo jasné, že na tieto melódie sa už toľko ľudí nechytí. Obzvlášť, ak sa už do tých starých započúvali a obľúbili si ich. Petráč nie je Chironico, je undergroundom v mainstreamovej kultúre a uspokojí len skutočných nadšencov. Petráč je naozaj drsný.

Tak sme zaznamenali zopár bouldríkov z Petráča a Mlyňáku, ťažšie aj ľahšie, staršie aj novšie, pekné a aj krajšie.

V kraji, kde sa chmeľ okolo palíc vrtí a v krígľoch zlatisté vlnobitie prevláda, sa okolo Krušovíc často do Petráču prechádza. Nedá mi nespomenúť túto geografickú skutočnosť, keďže je s našou poslednou dovolenkou až priveľmi spätá. A tak, poďte s nami nahliadnuť do lesa jesenného, kde sme nejednu sedmičku pokorili, ako aj za okná chaty tety Ireny, kde nám vedúci nejednu jedenástku na papieriku už len tak zo zvyku začiarkol.