Aby som nezabudol, dnešnému boulderingu predchádzal prvotný údiv nad botanickou explóziou v centre Mlyňáku. Vôbec to nebola tá priestranná otvorená oblasť, akú poznám z neskorej jesene. V skutočnosti mohutné balvany obťažmo vykúkali z bujnej vegetácie.
Boli tu ešte Nemci, ktorým do materinského jazyka asi nikto nepreložil, že na Mlyňáku už nie je sezóna. A my sme zase týmto smerom ani neuvažovali.
Každopádne, premiestňovať do Petrohradu sa nám už nechcelo. Predrali sme sa hustým porastom a zložili sa pri kameni Fontainebleau, pri ktorom bol aspoň malý náznak námestia s trávou pod kotníky. Odtiaľ sme podnikali výpady na najbližšie bouldre.
Bouldrovacia energia sa do mňa vlievala veľmi pomaly, tak som sa aspoň snažil doháňať včerajšie resty s fotoaparátom v ruke. Po niekoľkých záberoch vysvitlo, že to vôbec nie je zlé a zelené prostredie vsádza momentky do pekného kontextu.
Aďke včera nestačilo. Po štartovacej konzerve tuniaka zapína bouldrovací režim, rozohreje ružové prsty a už ju vidno len balvany striedať. Ešteže nie som balvan.
Keď si každý z nás odlezie svoje dnešné maximum, a Zuzka odspí svoje minimum, presunieme sa uzavrieť víkend na vďačné platničky Pýchaviek.
Zahráme sa na gekónov, ruka, noha, kadečo, hypnóza, modlitba a stojíme na vrchole. Pekná škola lezenia.
Musíme ísť, no už by sme možno ani dlhšie neostali. Ja viem, nestáva sa to často. Prelezené prsty či vyčerpané duše nám nikto nedá do poriadku. Chce to čas. Ani prejedenému človeku niet pomoci, kým mu nestrávi. A potom? Bude ešte hladnejší.
Oli