Boulder.sk

Ešte zbehnem na bouldrovku trochu poležať na matraci, porozprávať sa, zabiť čas. Ako si tak sedím, príde Erik, rozpravám mu o svojich plánoch. „Lezky berieš, nie?“, sa ma pýta. A ja že, načo? „Čo, to ja ti mám také hovoriť?“, trocha nalieha. Nikdy som nevedel klásť odpor, a tak pod tlakom povolím, že dobre no teda zoberem, ak sa zmestia. Doma ešte raz premeriam batoh, vyhodím tričko navyše a zmestím aj mádžo, aj lezky. Šak nebude prvý raz, čo budem za exota.

Nepál je krásny, priam úžasný, ale nie Kathmandu. Prach sa mi narval ešte aj do ponožiek, ktoré som mal v igelitke v ruksaku. Neva, ľudia sú skvelí a jeden deň sa tam človek vždy zabaví. Naháňaním opíc po chrámoch.. a tak. Ďalší deň sa drncáme do Pokhary, tam má byť vraj krajšie. Dúfajme. Aj nejakého toho vodcu mame zajednaného. Vraj. Prídeme na miesto a on naozaj čaká, spoľahlivý, ako sa patrí. Pomedzi všetky tie klasické otázky o počasí sa pýtam, či sa tu dá niekde bouldrovať. Nepochopil čo chcem, neva .. ani ja som pred rokom nevedel.

Po nejakých tých menších prestojoch vyrážame na trek pod Annapurnu. Dlhý, furt hore a furt dole. Miestni to volajú, že rovinka. Lezky čakajú na príležitosť. Stále však neprichádza, stále len džungľa, len ryžové polia, len somáriky, turisti a my. Kto by to bol čakal, som si myslel že tu za každým rohom čaká šuter. A nie sa. Kde sa všetky šutre? Pýtam sa! Nerozumie mi nikto.

Každý večer trávia ľudia pitím piva v guesthousoch .. a ja hľadaním šutrov. Čo mi iné ostáva, keď mi už Erik tie lezky nanútil. Prichádzame do Ulleri a ja začínam obhliadku ako vždy. Zrazu sa usmeje na mňa šťastie, krásny šuter, samé diery, lišty, police, machy a rastliny. Jak si ho tak čistím iným šutrom, vybehne teta z kuchyne a kuká na mňa, že čo chcem. Taaa, čo by som tak mohol chcieť? Kukám na ňu .. ona na mňa. Ukazujem na šuter a kefujem. Krúti hlavou, ale asi pochopila, bo sa vráti späť do kuchyne. Očistené a namádžované, ide sa na to. Bouldermatku síce nemám, ale mám ruksak .. spacák .. igelitku plnú tričiek. Pätujem, lištujem, padám, nič nové. V tom dobehnú detiska, že jeeej paráda, aj oni chcú. A už mi šahajú na moje omádžované chyty. Patkaňe jedne malé! Ale nie, šak nech si skúsia tiež, ja mam deti rád. Ide im to lepšie jak mne, tak ich rýchlo vyháňam, nech mi nezrušia projekt. Skúšam to teda znova, furt mi tam hučia. Kto ma pozná vie, že kríza, padám. Našťastie aj detiska padajú, asi domov. Tak ešte jeden pokus, bo ide tma, pekné kroky, ide to jak po masle a v predposlednom urvem stup. No čo, to sú proste tie projekty. „Pasujem ťa za Kitchenera“, hovorím bouldru a odchádzam.

Najbližších pár dní je hľadanie márne, a tak len chodím po trhoch jak bludná ovca, zjednávam veci, ktoré vlastne ani nechcem. Bez duše. Ale nie, není to až tak zlé. Nepál je pekný, hlavne vidiek. Aj na hory už vidno, aj milých ľudí človek stretne. Ryže tu majú na kilá, zeleniny tiež, raj na zemi. Tvrdia miestni.

Na ďalšiu príležitosť musím dlho čakať, ponúkne ju až Dovan. Nie je však zadarmo, treba vyjsť ďaleko zo zóny komfortu. Objekt záujmu vyzerá ako kopa machu v strede potoka. A čo si budeme nahovárať, aj je! Ani to ma však nemôže odradiť. A tak zase drhnem šuter, na ktorý by iní ani nepozreli. Bouldering ma silné presviedčacie schopnosti. Čo spravíš, keď musíš a on tam je? Nič .. nedá sa ujsť. Pred bouldrom neutečieš. Čo je však kúštik blbé, je to pätovačka nad potokom a po odlúpaní machu aj trocha špinavá. Prvých pár pokusov končí vo vode a machom v očiach. Fajn! Sám si to chcel. Dobre veci nie sú zadara. Na x-tý pokus to už konečne doliezam do topového machu. Nebola to chuťovka, ale pred večerou zabaví. Boulder neskôr zapisujem pod pracovným názvom Mosshead.

Čím vyššie ideme, tým lepšie vyhliadky sú, a nielen na hory. Objavujú sa pekné šutríky popri rieke, ale po mojich predošlých skúsenostiach sa im vyhýbam. Vyťahovať zase ryby zo zubov sa mi nechce, aj prúd je už silnejší, rieka väčšia. Ideme teda ďalej a pomaly už aj k tej Annapurne sa blížime. Pred Annapurna BC vraj dáme oddych v dedine nižšie. Dedina je trocha honosný názov, ono je to len zhluk guesthousov a volá sa Machapuchare BC. A kým iní trávia poobedie relaxovaním na slnku, ja berem mádžo, lezky a vyberám sa hľadať šutre. Pár metrov za búdou objavujem celé skladisko šutrov rôznych veľkostí a tvarov, hotový arzenál. Kontrolka bliká na červeno, mádžo sa potí, lezky sa zapínajú. Luxus, ani machy tu nie sú na skale, len ja. Dokonca aj preliezky na rozohriatie sa našli, to mi už fakt nejde do hlavy, to nemôže byť náhoda.

Vyberám si teda ťažší projektík, ani len nastúpiť nejde. Pučím, trápim sa, kuká na mňa lasica. Kedy sa vedela smiať, tak tam leží v kŕčoch. Ale není jediná u koho tento divný pohlaď vzbudil záujem, prichádzajú pozrieť aj dievčatá čo ma ráno obiehali. Dáme sa do reči, švajčiarky, že nečakali takého blázna. Brať si lezky na trek a bouldrovať, krútia hlavami. Vďaka Erik! Ale milé sú, pokeckáme a odchádzajú vysmiate. Púšťam sa do bouldra, znova prvý krok a zas nič. Kua, ani číslo mi nedali, rozmýšľam. Ale boulder za to nemôže, keby aspoň pustil! Kopnem ho? Ale nie, veď on nemôže za to, že som mantavý .. vlastne ani za to, že som koktavý. Nevadí. Veď je tu dosť šutrov. Idem ďalej. Razom ma prepadajú divné myšlienky, prečo sa to vlastne volá bouldrovanie? Veď lezem po šutroch, logika by bola volať to šutrovanie. Nič, tento problém tak narýchlo nerozlúsknem, asi. Pár metrov ďalej nachádzam oveľa krajšie šutre, neuveriteľné. Jeden na medveďa, jeden s bočákmi a dopadom do mokrade. Ďalší ide z líšt, so špičkou zospodu a prečahom do hrany. Zábava graduje.

A zrazu ho tam vidím, hrana sťa žrebca šija. Lišty sťa draka šupiny a hore madlá jak na hrnci. Dúfam. Bo keď ne, tak to bude vskutku zábavne, haha. Rozmýšľam čo s tým, bo výlez tak 3 metre nad zemou a v dopade len krásne ostré kamene. Zakryjem ich ruksakom, ale aj ruksak, aj ja vieme že tam leží zbytočne. Skúšam prvé kroky, no fajnovo, ide to. Hrana drží, aj lišty fajn. Vyzerá že sa aj zblížime. Neostáva nič iné, len pozrieť sa hore na výlez. Osvedčená taktika vytrhať machy zase zaberie a odkrývam „madlá“. Teraz to už naozaj vyzerá nádejne. Pokus ďalší dávam, lišty prelezené, nohy napasované kam treba. Chytám prvé madlo a uuups, druhé kľúčové príliš ďaleko. Chýba odvaha, a tak testujem ruksak. Drží. Čo pomôže, minúta ticha za mantákov? Keksík? Banán? Nenechávam nič na náhodu, a tak mlčky do seba hodím aj keks, aj banán. Pozbieram odvahu a už visím na hrane, pomaly sa prebijem labyrintom líšt a chytám prvé madlo. Ono je to vlastne taká väčšia polica, keď tak nad tým rozmýšľam, ale to je len detail. Neviem, prečo ma to napadlo až teraz. Možno preto že som nervózny, haha. Není však už cesty späť, upracem teda nohy vysoko. Potiahnem za lišty a ide sa, prásk, držím madlo. S odstupom času najkrajší boulder, čo som našiel v Nepále. Pomenúvam ho „Dark Horse“, veď skala je tu čierna a dni krátke. Veru sa už aj stmieva a ja idem naspäť do búdy, najesť sa a späť.

Posledný deň smerom nahor, ideme do Annapurna BC. Brat ci nebrať? To je otázka. Aaaale keď už som tu, tak vari tie lezky nenechám v kempe. Ráno vyrážame za úsvitom, premýšľam, či už to bude ten povestný krajší zajtrajšok? Stúpanie vo svetle hviezd a čeloviek vie byť pekné, ale na šutre moc nevidno, ani času není nazvyš. Východ slnka však vynahradí útrapy a vracia čas investovaný aj s úrokmi, vo fotkovej mene. Ani neviem koľko MB v tomto boji spúští a bleskov padlo. Ale patrí im všetka česť, snáď nebola ich obeta márna. Aj keď niekedy človek nevie, foťák si predsa len už môže dovoliť hocikto. Býva dobrým zvykom stretnúť par ľudí čo fotia na blesku aj na pravé poludnie. Fotky sa ale kontrolujú až doma, teraz sa kontrolujú len šutre. Doplazím sa teda do BC a obzerám materiál. To je ale spúšť, spúšť po ľudoch, spúšť ľudí a kam oko dozre len samospúšť. Každý chce byť na fotke s Annapurnou. Je to milé, prajem im to, všetkým. A fotím len svoj tieň. Mystické alebo amatérske, záleží od uhla pohľadu. Alebo uhla, pod ktorým na mňa dopadajú hrejivé lúče slnka. Konečne, už ma riadne klepalo.

Po chvíli, keď sa zohrejem, padne pohlaď môj na súsošie neďalekých šutrov. Vyrazím teda obzrieť materiál. Prekvapený neodolávam a na jednom o chvíľu visím. A v tom ma načakane prepadne túžba najstaršia, potreba ľudská najzákladanejšia. V maslowovej pyramíde úplne najspodnejšia. Spraviť si selfie. Trápim sa so samospúšťou a s vyliezaním na šuter. Ale furt ma to chytí tesne nad zemou. Vyzerám jak amatér, jak pes na korčuliach, jak Honnold na lane  .. no není to proste ono. Chytá ma panika, čo teraz? Taká príležitosť a parťáci už dávno na ceste dolu. Odhodlám sa teda poblúdiť po kempe a dakoho nahovoriť nech ma cvakne. Cítim sa pritom trápne ale potreby sú potreby, najzákladanejšie dokonca. Chvíľku rozmýšľam, ktorá je prednejšia, potreba bouldrovať, alebo tá mať selfie? Zvláštna myšlienka, veď robím oboje, haha. Po chvíľke ukecám chlapíka a ide sa na to. Fotí ma sprava a zľava, zozadu .. a tak ďalej. A ja mu ďakujem, zvláštny zážitok, už to asi nebudem skúšať znova. Ale fotky vyšli a tak spokojný bežím dole za kamošmi. Prekvapený ako veľa môže bouldering človeku dať. Žeby mal Oliver nakoniec predsa pravdu? Toto ráno je plne zvláštnych myšlienok a zážitkov.

Parťákov dobieham až pri búde, zbalených a pripravených vyraziť, ale mne sa nechce. Veď je tu krásne, slnko svieti a ešte jeden projekt čaká. Vyhliadol som si ho deň predtým, keď už neostal čas. Dvakrát dyno, prečah do madla a hrana. A tak idem pod šutrík, rozkladám ruksak a mádžujem chyty. Taká nepálska rutina. Zavesím sa do líšt a dávam prvé dyno. Vedľa. Letím. Vedľa. Hmm, krátky let ale aj tak ma stihlo napadnúť, že ten ruksak som asi neumiestnil dobre. Zbieram sa z tŕnia, doškrabaný jak poľovnícky pes po hone. Ľudia zase čumia čo to za blázna. Ukazujem im cestu ku chate, ale to sa asi nepýtali. Prvý pokus mi ešte nikdy nevyšiel, základ je vždy sa vyhrabať z kriakov a nevzdať to. Dávam prvé dyno, sadne. Dávam druhé, oprava vychádza. Ešte sa prepätujem na vrch a deň je na konci. Aspoň ten boulderingový. Cesta späť bude ešte dlhá, ale pekná.

Pre tých, ktorí majú radi divokú prírodu, milých ľudí a dobré jedlo, je Nepál určite miestom, ktoré poteší. A pre tých, ktorí majú radi bouldering? Závisí, čo si vy predstavujete pod takým pojmom bouldering… ?

Matúš