Každá súťažná disciplína má svoje striktné pravidlá, ktoré pre všetkých zúčastnených vytvárajú rovnaké podmienky. Vzniká tak férové prostredie pre porovnávanie. Každý, kto sa chce zúčastniť, musí stanovené pravidlá rešpektovať, inak bude z bojov vyradený. Na dodržiavanie pravidiel dohliadajú rozhodcovia. Je to jednoduché. Akonáhle ale súťaž skončí, sme ponechaní napospas vlastnému rozumu, do lesa sa vyberáme už len s jednou jedinou autoritou, ktorú poznáme zo zrkadla.
Pravdou je, že nikde nenájdete visieť 10 opakujúcich sa svätých pravidiel, čo by malo byť smerodajné pri boulderingu v prírode, čo by nás malo prenasledovať pri obyčajnom víkende na balvanoch a pri obyčajnom načahovaní sa za osobnými cieľmi. Keďže našim spoločným športoviskom je príroda, je nevyhnutné, aby sme si určité pravidlá správania bezodkladne osvojili. Či už voči nášmu okoliu, skale, alebo voči sebe, vždy bude rozhodujúce, čo po nás ostane a aký postoj v nás bude prebývať.
Vieme si ustrážiť naše konanie v medziach toho, čo sa „patrí“? Vieme sa na skalách správať bez negatívnych dôsledkov? A ozaj! Vieme sa tešiť z výkonu bez toho, aby sme klamali sami seba? Pravda vraj býva niekedy krutá. Ale len vtedy, keď jej to umožníme.
Ja a les
Najväčšou pridanou hodnotou boulderingu (a lezenia vôbec) sú tie magické kulisy, nekonečne nápadité konštelácie stromov, skál, žliabkov a strapatých listov. Milujem to ticho, šepot mravcov, šušťanie sovích mihalníc. Viem sa tu liečiť a pritom bouldrovať, dokážem plávať vzduchom pomedzi husto rozsiate ihličnany a pritom stáť nohami pevne na zemi. Les je moja energia, čerpám z jeho nezištných dávok. Nemôžem preň urobiť viac, ako správať sa tak, aby po mne neostala spúšť s hlbokými ranami, aby som nevytvoril disharmóniu v pokoji, ktorým les vydychuje. On ma nepotrebuje, ja jeho áno. Tak kto je komu dlžný? Chodím s pokorou, prebývam s tichom a vraciam sa so svojim odpadom. Aspoň to málo dokážem urobiť.
Ja a balvan
Balvan sa stal obeťou mojej vášne. Lenže aj zdanlivo nezničiteľná skala je zraniteľná. Už len to, že na ňu lezieme, produkuje v horizonte rokov zmeny. Preto je nevyhnutné poznať spôsoby, ako deštrukcii zabrániť v čo najväčšej možnej miere. Veľa som si všímal, veľa premýšľal a veľa praktizoval. Počnúc očistením lezečiek pred každým pokusom a končiac pri citlivom používaní kefky.
Obzvlášť nevhodné je atakovať vlhký boulder na krehkých materiáloch, medzi ktoré patrí napríklad pieskovec. To sú chvíle, keď treba skrotiť svoju vášeň a počkať si, aby zbytočne nedochádzalo k deštrukcii skaly. Nájde sa veľa borcov, ktorí na urýchlenie sušenia chytov používajú mobilné horáky a vystavujú tak skalu extrémnym zmenám teplôt, čím chyty veľmi oslabujú a ľahko môže dôjsť k ich ulomeniu.
Dostávame sa k tomu najhoršiemu – k nezvratným skutkom. Veď vysekať do skaly chyt je ako zastreliť zver, zašliapnuť chrobáka, odstrihnúť vtákovi krídla. Umelý chyt berie skalám dušu, absolútne degraduje a ignoruje umenie prírody. Vysekaný chyt zabíja boulder. Miesta, odkiaľ skala krváca, ostali po ľuďoch, ktorí si začali prispôsobovať, čo im nepatrí. Pre nepotlačiteľnú chuť tvorby umelých bouldrov odporúčam bouldrovku. Skala tu bola milión rokov pred nami, odkiaľ berieme presvedčenie, že do nej môžeme vytesať naše ego?
Ja a boulder
Bouldering je hra detailov. Akonáhle nastúpim do bouldra s odhodlaním ho vyliezť, dostávam sa pod drobnohľad prísnych pravidiel, ktoré vymedzujú konkrétne mantinely pre tzv. čistotu prelezu. Ak chcem byť fér voči ostatným lezcom, ak chcem zdolať stupeň náročnosti bouldra tak, ako bol nastavený, ak chcem svoj prelez verejne prezentovať, a ak chcem byť úprimný hlavne sám k sebe, mal by som rešpektovať množinu neodmysliteľných „drobností“, za nedodržanie ktorých by vo futbale rozdávali červené karty.
Všetko začína a prípadne aj končí v nástupe bouldra. Ten má vždy zadefinovaný spôsob. Buď začína zo stoja, z pokrčenia, zo sedu, alebo s náskokom. Rozdiel v realizácii jednotlivých nástupových variantov je natoľko výrazný, že nemožno určený spôsob nástupu v žiadnom prípade ignorovať. Často sa stáva, že práve prvý krok je v bouldri najťažší. Možno aj preto som si všimol, že pri nástupoch zo sedu si ľudia často pomáhajú pätami na zemi.
Podčiarknutá šípka definuje polohu rúk pri nástupe, respektíve určuje hranicu, nad ktorú by sa ruky nemali pokladať. Jednoducho povedané, povolené chyty pre realizáciu prvého kroku sa nachádzajú pod čiarou. Žiaľ, nie je až také ojedinelé, že aj určujúce šípky nakreslené na skale sú naznačené chybne. V prípade neistoty je preto lepšie značenie prenechať skúsenejším.
Osobitnou kapitolou je koordinácia tela na skale. Bouldrista by sa mal pri lezení úplne vyvarovať kontaktu s akýmikoľvek okolitými predmetmi. Ako sa hovorí, len ty a ja. Len ja a balvan … Prelez musí byť čistý ako ľalia, musí rezať vzduch a kopírovať skalu, musí byť vytiahnutý z reality, vystrihnutý z papiera, odliaty do formy na večnosť. Dotkol si sa pri preleze matracu? Mal si kontakt so spotterom? Nachvíľu si zvesil krídla a šuchol o strom? Oprel si sa o susednú skalu, čo i len na zlomok sekundy? Hovorí sa, že len ty sám najlepšie vieš, či ti to pomohlo … Lenže o to nejde. Ide o čistý prelez. Nie je ťažké byť férový, stačí zoskočiť a skúsiť boulder znovu. Dokážeš boulder vyliezť tak, ako sa má? Vieš si poradiť so všetkými jeho záľudnosťami bez nánosu popola zo zanedbaných vyhorených detailov? Áno? Gratulujem!
Zaujímavým javom, ktorý som si v poslednom čase všimol na niekoľkých príkladoch, je nedoliezanie bouldrov. Ak boulder nemá definovaný topový chyt (ako to býva napríklad pri stienkových bouldroch), prirodzene končí výlezom na balvan. Aj keď je dolezová časť bouldra veľmi ľahká, nemalo by jej absolvovanie absentovať v kompletnej finalizácii úsilia. Vrchol balvanu je cieľ, tam sa uzatvára kruh. Je to prirodzený koniec, najlepšie miesto pre prvú oslavu víťazstva a bezprostredný výbuch emócii. „Veď to by som už dal …“ je chlácholenie ega. Ani cestu predsa neuzatváraš dve expresky pred zlaňákom, aj keď si to najťažšie už dávno prekonal. Ako by to predsa vyzeralo, keby som túto vetu neukončil otáznikom? Ostala by neuzatvorená a časom by sa roztiekla v ničotu, pretože ju nemá čo držať pohromade. Presne tak, ako nekompletný zážitok z prelezu bouldra. Ten sa v pozitívnych spomienkach neudrží. A to predsa nikto nechce.
Kým odídem …
… pobalím si veci a očistím boulder od nánosov magnézia, vrátene všetkých značiek na chytoch a stupoch, ktoré by mohli nasledujúcich bouldristov obrať nielen o čaro objavovania. Pokreslená skala je nielenže neestetická, ale značky, ktoré sedeli a pomáhali mne, nemusia zákonite vyhovovať aj druhým bouldristom. Tí prídu po nás vždy. Aby som ich neochudobnil o úspešné rozlúsknutie bouldrového problému, podstatu onej hry, nebudem im bez vyzvania diktovať kroky a radiť finty. Treba si uvedomiť, že nie všetci prichádzajú iba po čísla. Niektorých baví ten kreatívny proces na ceste za nimi.
Princípy boulderingovej etiky sú súborom celkom jednoduchých pravidiel, ktoré som zadefinoval a poznávam v nich svoju zodpovednosť. Ich dodržiavanie vychádza z môjho presvedčenia, že chcem po sebe zanechať les a skalu v rovnakom stave, ako boli ponúknuté mne, v inom prípade sa o lepší stav čírou racionalitou pričiniť. Svoje boulderingové výkony dokážem považovať za zaslúžilé a publikovateľné, iba ak sú zrealizované v súlade s etikou prelezu. Ináč by som svoje svedomie nedokázal nakŕmiť zdravou potravou a rozprestrel by som nad svojou osobou husté čierne mračná. Bouldering ma veľmi baví, nakoniec aj vďaka nemu môžem byť lepším človekom. Som rád, že sa ma to týka.
Oli
Článok bol uverejnený v časopise Horolezec 1/2016.
Komentáre