Ilúzia normálu

V sne sa mi často miešajú protichodné pocity a nepravdepodobné situácie, a napriek zjavnej absurdite ich beriem ako úplne prirodzené, ba až samozrejmé. Už som takmer bdelý, viem to, lebo si už uvedomujem, že som spal a teraz už nespím. Som v tom zázračnom momente tesne pred úplným precitnutím, kedy sa miešajú dva svety. Jeden, v ktorom ešte snívam, a realita.

Vždy ma fascinovalo, ako si moja myseľ vie nájsť medzi nimi spojenia. Sen sa mi už začal strácať. Už si vlastne vôbec nepamätám, čo sa mi snívalo. Ten sen sa pritom ešte úplne nevytratil, ale už nie je úplne na dosah. Viem, že by som si ho mal pamätať, že by som mal byť schopný naspäť sa doň ponoriť, ale už sa to nedá. Už z neho zostal len ten most, ktorý si doň spravila realita. Niečí krik a plač. Detský plač. Améliin plač. 

Už musí plakať nejaký čas, lebo už aj moje otcovské (nie tak trénované) ucho rozlišuje novú farbu a rytmus toho úbohého náreku. Ešte stále som napoly v inom svete, ale pomaly si začínam uvedomovať, čo sa okolo mňa deje. Pred chvíľou som asi bol sám v posteli, lebo zrazu nie som. Saška si ľahla vedľa mňa, prikryla sa a odvrátila od postieľky. Stále mi nezapína, čo sa vlastne deje. Postupne sa mi ale s naberajúcim vedomím rozsvecuje. Toto je ten obávaný moment. Moment, kedy Saške došla trpezlivosť.

Intenzita a naliehavosť Améliinho plaču medzitým prešla do novej ofenzívy a ja som si s hrôzou uvedomil, že tentokrát to bude asi na mne. Na bezbrannom otcovi. Čo by som dal teraz za ten materinský arzenál hormónov, materského mlieka, alebo len správnu veľkosť bradavky. Čo viem ja vytiahnuť ako nástroj upokojenia a záchrany spánku? Moja nešikovná, tvrdá, hrboľatá náruč je slabá náhrada za mamimo prso. Ale nič iné nemám. Húpem ju, chlácholím, prechádzam sa tmavou chodbou apartmánu. Nádej chvíľkových stíchnutí strieda nová baráž srdcervúceho náreku. Bicepsy už pomaly meravejú a ľavým predlaktím mi už pochoduje armáda mravcov, signalizujúca poslednú fázu odkrvenia.

Predtým, ako som sa stal rodičom, som vôbec netušil, koľko hodín môže mať jedna minúta. Už je neobvykle dlho ticho. Tie časti paží a chrbta, ktoré si ešte cítim, pália a prechádzajú do kŕčov. Teraz alebo nikdy. Pomaly sa presúvam k postieľke. Už len tri kroky. Už len dva. Jeden. Skláňam sa nad postieľkou, telo napnuté s precíznosťou cirkusového gymnastu. Ešte spod nej vytiahnem druhú ruku a môžem odpadnúť naspäť do hlbokého spánku, ešte aspoň na hodinu. Podarilo sa a ja sa pomaly vystieram, nedýcham. Ani som sa nenarovnal a Ameli plače, akoby ju z kože drali. Z nula na sto za pol sekundy. Všetko odznova. Po druhom pokuse to vyčerpaný vzdávam a štafetu preberá opäť Saša. Prso do úst a je kľud. Aspoň na hodinu.

Dlho som nevstával taký rozbitý. Krútim hlavou, lebo dnes idem liezť. Zvažujem, či sa na to nevykašlem, ale nakoniec sa presvedčím, že sám na čerstvom vzduchu si aspoň vyvetrám hlavu. Z nášho apartmánu v Turčianskych Tepliciach je to na Končitú taká reálna hodinka.

Parkovisko pri rampe je prázdne. Bodaj by nie, veď je ledva desať hodín. Moonwalk so sitkou mi príjemne hrejú chrbát pri ceste hore studeným jesenným lesom. Lístie hlasno šuští pod nohami. To je bohovský zvuk. Zvuk suchého lesa. Ledva fučím hore kopcom a potím sa. Únava. Takto ma vždy sprevádza, kradne kyslík a mení ho na vlhké ruky. Končitá nie je moja domáca destinácia. Dokopy som tu bol možno menejkrát, ako tento rok na Chtelnici. Andezit je pre mňa opradený tajomstvom a za posledné návštevy som nikdy nemal pocit, že by som záhadu, toho ako ho držať, rozlúskol. Dnes je ale chladno a sucho. Možno dnes mu prídem na chuť.

Pokusy v Ilúzii 8A, Končitá (foto: Oli)
Pokusy v Ilúzii 8A, rok 2015 Končitá (foto: Oli)

Klasiky na Prove som už kedysi liezol. Samotný Prow, aj Wall aj Prow&Wall aj Fly Like An Eagle. Pamätám si to. Teda aspoň denníček na climbe si to pamätá. Rýchlo ale prichádzam na to, že kroky sú mi cudzie, akoby som ich lúštil prvýkrát. Nevadí, dnes je dobrý deň na lúštenie krokov. A na ležanie na bouldermatke, sám v tichom lese bez lístia. Čas a pokusy postupne dopĺňajú skladačku pohybov a mozaika kombinácií menom Ilúzia je skoro kompletná.

Tento rok to nie je moja prvá ilúzia. Mal som ilúzie o cestovaní za lezením aj s rodinkou. Ilúzie o návrate k normálu po lete. Ilúzie o otcovskej moci uspať dcéru o pol piatej ráno. Naučil som sa, že ilúzie sa ľúbia rozplynúť. To je ich podstata. Tým sú definované. Najradšej to robia tesne pred tým, ako by sa mohli naplniť. Skoro som odcestoval do Fontáču na celú jar. Skoro aj do Grécka s rodinou. Skoro som Ameli uspal. Vždy chýbal len deň, slovo, sekunda. Alebo udržanie posledného chytu. Nomen omen, povedal som si, keď som piatykrát spadol z posledného kroku. Ilúzia. Podobná realite, ale naveky jej vzdialená.

Odchádzal som o niečo viac unavený, ako som prišiel. Bordel v hlave, ktorý som si sem prišiel vyčistiť, iba vymenil nový bordel. Prešiel týždeň. Týždeň nekľudného spánku a snov plných ilúzií. Nočných môr a denných radostí. Verím, že aspoň moja idylická rodina nie je ilúzia. Detský úsmev je to najúprimnejšie, čo som doteraz videl. Ten je určite skutočný. Skutočná je už aj moja túžba doliezť Ilúziu. Dnes som v lepšej forme, vyzbrojený dobrou partiou aj dostatkom molitanu. Dokonca aj podmienku hlásili. Na parkovisku pri IKEI to tak síce ešte nevyzerá, ale Končitá je iný svet. Tá bude nad hmlou. Určite. Aj táto ilúzia sa pomaly rozplýva, keď parkujeme na parkovisku v hustej hmle. Les má neskutočnú atmosféru, takto namočený v mlieku. Tichá mystika bukov bez korún, strácajúcich sa vo vlnách beloby. Ten pôžitok z estetična mi ale ťarcha reality vytŕha z mozgu. Hmla, navyše mrznúca, má pramálo spoločného s dobrým trením. Ale nádej zomiera posledná. Posledná alebo nie, smrť je smrť. Nádej sme dnes viacerí pochovali v kaluži krvi rinúcej sa z odtrhnutej kože na hánkach. V jednu chvíľu boli celé, potom lusk a zrazu miesto hánok na prstoch bol len biely fľak mäsa odpočítavajúci sekundy do červenej povodne. Jeden prst, dva, niektorí aj deväť.

Ilúzia je krutá milenka. Pootvorí ti dvere, zažmurká na teba, nechá ťa zacítiť jej vôňu a vidieť jej vnady. Aj ruku ti podá. Jemne sa ti dotkne prstov a ty ju nadržaný chceš zdrapiť a vojsť za ňou cez tie otvárajúce sa dvere. Potom sa ale ilúzia rozplynie a ty si uvedomíš, že otvárajúce sa dvere je to posledné, čo ako lezec chceš zažiť v poslednom kroku. Búrka emócií v spiacom aute cestou domov spláchla zbytky tej ilúzie. Améliin úsmev a Saškino objatie zahojili rany na duši a čas zahojil telo.

Týždeň času. Toľko som vydržal bez ilúzií. Bez Ilúzie. Aspoň som si to hovoril: Tomaso, teraz tam musíš ísť bez ilúzie!. Išiel som. Možno bez ilúzie, ale opäť s nádejou. Iba s iskričkou, ktorú však zahasilo mokré lístie pod nohami a komplet vlhká Prova. Dobre mi tak, keď sa nepoučím. Duša mi nariekala a ego krvácalo. Dušu som prehlásil za stratený prípad, ale náplasť na ego by sa možno našla. Ďalší boj a ďalšia ilúzia. Ilúzia rýchlej koristi. Už som ale začal dospievať z ilúzií. Dlhé bolestivé dospievanie, ktoré ma stálo dva páry zodratých lezečiek s odtrhnutou špičkou

Špičkogram by som pomenoval Špičkožrút, keby som ho bol prvý vyliezol. Prvý som ale nebol. Vyliezť som ho ale vyliezol a keďže niet lepšieho trýznenia ako oslavovať úspech pokúšaním neúspechu, opäť som sa ocitol pod Ilúziou. Nový vietor jej trochu pomohol a privial aj novú nádej.

Po prvom pokuse skončila nádej rovnakými krvavými jatkami ako pred týždňom. Takmer zahojené hánky sa budú znova aspoň týždeň hojiť. Znovu som bol teda v kolobehu “3P” z minulého týždňa: Páska. Pauza. Pokus. Ďalším pokusom sa však kruh uzavrel ďalším “P”. Prelezom.

V sne sa mi často miešajú protichodné pocity a nepravdepodobné situácie, a napriek zjavnej absurdite ich beriem ako úplne prirodzené, ba až samozrejmé. Mám pocit, že lezenie je občas ako sen. Pocity sa miešajú, vyostrujú, zanikajú. Strach strieda vytrženie, extáza, potom melanchólia a úľava, a nakoniec zvláštny smútok, kde by mala byť radosť. Smútok, že aj tento sen skončil, aj táto ilúzia sa nakoniec rozplynula, lebo ten víťazný pocit je prchavý. Tak ako z večerného alkoholového opojenia, zostáva na druhý deň len opica aj z víťazného výkriku na vrchole Ilúzie zostalo na druhý deň len ubolené telo. Aspoň, že tie tri týždne v agónii predprelezových myšlienok a pochybností stáli za to. Aspoň, že Ilúziu vystriedali nové ilúzie. Hlavne moja obľúbená. Ilúzia normálu.

Tomaso (climbingbus.som)

tenerife bouldering
Viac info

Komentáre

  1. Pripijam na iluzie! (...len iluzorne)
    Miro
  2. Gratulujem, super! Pre mňa je Ilúzia stále jeden z najhodnotnejších bouldrov.
  3. Ďakujem za perfektné čítanie, hlavne začiatok sa mi veľmi páčil a pripomenul nedávne časy. Nech to lezie a veľa zdravia celej rodinke.
    Juro

Pridaj komentár