Monte Carlo v Bore

Nad obzorom sa zmráka a posledné dva dni vytrvalo pršalo...všetko jasné znaky toho, že zase raz ide lezecká výprava do Boru.

piatok

Po celodennom pátraní na internete po stránkach, ktoré by sľubovali pekné víkendové počasie sprevádzajúce naše lezecké šantenie, vypínam počítač a s prehnane veľkou dávkou optimizmu, ktorý žiadnemu správnemu lezeckému nadšencovi nie je cudzí, sa odchádzam baliť.

19:00, zraz pred Boulderoomom v počte kusov 2 z pôvodných 8. Hmm…Čakanie na šoféra a zvyšnú posádku si krátime návštevou neďalekého spoločensko-zábavného etablismánu, kde si pripíjame na pekné počasie a snažíme sa rozlúštiť záhadu vymieňania bateriek v čelovke. O necelú hodinku neskôr už sedíme v aute – slabší jedinci to pre predpovedanú nepriazeň počasia vzdávajú, a preto nás ostáva nebojácnych 5.

Cesta ubieha nezvyčajne rýchlo vďaka šikovnému DJovi a nehynúcej fixke, ktorá nás teleportuje priamo do kempu, kde už na nás ležiaca/spiaca, čaká druhá polovica slovenskej výpravy neohrozených bouldristov. Klincova polnočná rýchla večera nás posúva do pozornosti kempovej mládeže, ktorá rýchlo spoznáva známe tváre z večernej zábavy – darmo, takýto teleport ani fixka nevymyslí, a tak radšej zaliezame do teplých pelechov a nechávame si snívať o suchých kameňoch.

sobota

Prvé hlavy, pripravené ísť do práce, sú vonku už o pol siedmej a netrpezlivo vyčkávajú, kým sa zobudia aj zdravým spánkom trpiaci jedinci. Raňajky, nákup potravín a pred obedom už stojíme pod Borom a losujeme čo prsty stačia. Malé potôčiky vody, ktoré sa rinú dole kopcom, dávajú tušiť, že nie všetky sny sa dnes naplnia.

Vydávame sa priamo do horných partií za slnkom a vetrom a cestou po očku sledujeme stredne suché až mokré oblinky skál. Po príchode na lúku zisťujeme, že to predsa nebude také zlé a zdatnejší jedinci sa vydávajú k Temnote v hlouby duše 7A+, v poslednej dobe ich obľúbenej štácii. Oli mizne niekde vysoko v kopci skúmajúc balvany, pri ktorých sme nikdy predtým neboli. No a tí nenáročnejší si idú posadať pod a na sympatickú trojkovo-štvorkovú platničku, s jedným zapeklitým 6A.

Po pár zábavných pokusoch v nástupných dierkach sa ideme radšej venovať miestnym čučoriedkam.
Spolu s Remikom sa zhodujeme, že kamene budú ešte chvíľu potrebovať, kým uschnú, a tak sa poberáme až na vrchol kopca, nájsť vybájené skalky, ktoré nám sľúbil satelitný záber. Zanedlho sme hore…a spolu s nami aj neuveriteľné množstvo turistov s deťmi, ktorí prišli z opačného konca kopca. Po neúspešnom pokuse kúpiť si v miestnej putike pivo (jeden by neveril!), sa vyberáme okukovať vrcholové skalky, ktoré svojím výzorom nemálo pripomínajú fontáčske boudre.

Naše lezky sa ich však nedotknú, nakoľko je v celom areáli zákaz liezť na skaly…smutný príbeh. Po stretnutí s miestnym Krakonošom sa vraciame za ostatnými, ktorých nachádzame v obkľúčení Vodního světa.

Pri Mucholapke si dávame pár ľahších bouldríkov a následne ideme k Mortal Kombatu, len aby sme zistili, že nie len pod ním je mláka.

Zvyšok výpravy sa zatiaľ presunul k Bradovi Pittovi a jeden po druhom ho postupne zdolávajú. Klinec vo víkendovej úlohe telocvikára zisťuje, že šušťáky mu dávajú magické schopnosti a o chvíľu ho už vidíme behať Bradovi po hlave (tvári sa spokojne – rovnako ako Klinček). O chvíľu sa chlapča poddáva ďalšiemu vytrvalcovi, ktorý aj túto skutočnosť náležite expresívne oslávi.

Zatiaľ čo kroky ostatných smerujú vyššie, tie moje a Remičkine smerujú k Titanicu. Po neúspešnom hľadaní tej správnej skalami obsypanej lúky končíme narazením do ľadovca. Vyplavuje nás v miestnej hospôdke, kde zase stretávame krakonoša – tentokrát v tekutej podobe.

Večer sa nesie v duchu nedávnych zážitkov, nejakých tých tekutých svetrov a (nie len) Klincových rádioaktívnych výparov, ktoré sa neúprosne predierajú aj cez 3 vrstvy šálu – krabica trenčianskych párkov asi predsa len nebol najvhodnejší dar. Unavení a intoxikovaní odchádzame spať.

nedeľa

Zobúdzame sa do suchého a zamračeného rána. Raňajky a balenie stanov sa predlžuje – stále nikto poriadne neverí tomu, že nespŕchne. Dnes si vyberáme z tretieho výkladu turistickú cestu z poľskej strany. Po chvíľke blúdenia nachádzame správnu odbočku, cestou sa snažíme zobrať so sebou pár cyklistov a prichádzame k Blednym skalam. Kubo prvý krát vyhráva losovanie o bouldrine – ide sa dole kopcom…to keby Feďo vedel.

Za 10 minút sa už rozkladáme pri Kozom Příběhu 6C+. Spokojný so suchým povrchom skál si každý nájde niečo, čo ho poteší – či už je to krásny stropík s výlezom (6A, 6B, 6C), pekný rozliezak Opičí hora (6A+) alebo iný šmak pre náročnejších. Občas vidno len sklbenec človeka, nevediac čo je noha a čo ruka, hlava sa už dávno niekde stratila..

Bouldre padajú, kam sa človek pozrie a na tvárach ostávajú spokojné a vyčerpané úsmevy. Telocvikár pred nami v jednom z posledných pokusov využil magickú silu šušťákov a z pravej strany na nás už pozerá Oli zo strechy cementovej chalúpky, ktorú už nejakú chvíľu látal dokopy.

Naša púť za bouldrami skončila. Čas neúprosne tlačí a nás utešuje len myšlienka, že čoskoro určite začne pršať. Dávame zbohom magickému lesu, plného krásnych skál, najzelenšej trávy a pokoja, a zanechávame v ňom kúsok seba, aby sme sa vedeli ešte vrátiť.

Foto: Naos, Matia a Oli

Naos

Komentáre

  1. Snímam klobúčisko na znak vďaky za superný report!
    Oli
  2. Vynikajuci clanocek, nabuduce sa uz aj ja osmelim
    Peto
  3. ci jej na tom prave nie je skoda
    kubo
  4. Naos, krásne si to vystihla.
    Matia
  5. Hmm, dostal som chut na trenciansky parok...
    Telocvikar
  6. Stačí ti vojsť do špajze
    Naos
  7. Sustaky ti pomozu!
    Remik
  8. dobry dar to bol:))
    kleine
  9. mozem otaocku ze kde sa nachadza tato oblast... dakujem
    Anonymus
  10. Bor sa nachadza na cesko-polskom pohranici, nedaleko mesta Nachod nad obcou Machov
    Oli

Pridaj komentár