V najatraktívnejších a dostupných destináciách predpoveď vôbec nevyzerala optimisticky. Začali sa už dokonca objavovať šialené návrhy spomínajúce vo svojej podstate lano. Neuveriteľné, kam až môžu prepadnúť úvahy nad plánovaním aktívnej dovolenky. V pravý čas ma napadlo Varazze. Predpoveď mierne letná, ale aspoň s minimom zrážok. Balíme plavky a ja mám veľkú radosť, že kúpa sprievodcu pred tromi rokmi mala predsa len svoj význam.
Slnko, more, pláž, pizza a bouldre. Znie to lákavo, aj keď prelezová podmienka v tom zašifrovaná rozhodne nie je. Akosi nám to nevadilo, veď keď to bude stáť za to, opätovný útok zahájime niekedy v zimných mesiacoch.
Varazze nás privítalo presne tak, ako sme si ho v očakávaniach vykreslili. Slnko neúnavne pražilo už o desiatej predobedom, po oboch stranách sa mihali sporo odetí občania, v radoch na zmrzlinu postávala kompletná generačná vzorka a poberači dôchodkov si hrdo užívali svoj tieň vyzerajúc zvedavo na susedské počiny pod ich oblokmi. Tu a tam prebehla tučná mačka, predsa len, ani tu nie sú niekedy populárne veľké okraje pizze.
Ubytovanie sme vopred vyriešili v zmysle – keď sa nepodarí, kempy to istia. Asi po hodine hľadania v okolí hlavných sektorov sme natrafili na príjemný „Bed and Breakfast – La Rocca“ vzdialený len pár minút cesty autom do najväčšieho sektoru Potala. S domácim sa dalo veľmi sympaticky ohýbať, a tak nakoniec ani cena za noc nebola zlá. Pridanou hodnotou ubytovania bola útulná záhrada, kde sme každý deň raňajkovali s Klementínou a skoro každý večer počítali hviezdy za svitu vína v našich žilách.
Boulderingové pôsobenie sme započali v Potale, sektore to blízkom, slávnom a rozsiahlom. Potala ubytovala najväčšie tunajšie bouldrové klasiky ako Gioia, Raptor, Excalibur a veľa iných. Sektor sa tiahne pozdĺž bujarej rieky, ktorá vytvára množstvo kúpacích zákutí, a v teplých mesiacoch sa len ťažko odoláva jej žblnkavému pokušeniu. V prípade, že ste vyslovene hravý typ, potešia viac rôzne prírodné šmykľavky a iné roztopašnosti.
Potala má 6 podsektorov rozprestierajúcich sa zhora nadol. Čím viac zostupujete do nižších sektorov, tým bližšie ste ku rieke. To najlepšie z Potaly (a možno aj z celého Varazze) nájdete v Antro dei druidi. Už len balvan so známou peckou Gioia 8C/+ vyráža dych. Obrovský macko, na ktorého vedie množstvo vysokých a ťažkých bouldrov, nemožno obísť a nemožno sa pri ňom nepristaviť s otvorenou sánkou.
Bouldre sú v sektore rozstrúsené, nevytvárajú husté koncentrácie, ale vzdialenosti medzi nimi nie sú veľké. Veľmi sa nám páčil aj najspodnejší podsektor Terra di Mezzo, kde si nájdu niečo pod zub hladoši všetkých výkonnostných kategórií.
Na Kubove odporúčanie sme sa vybrali ďalší deň pozrieť sektor Eden. Miesto je to naozaj krásne, ale pre plnohodnotné bouldrové vyžitie všetkých zástupcov trochu trpí nedostatkom bouldrov. Keď sme aj našli krásny balvan s viacerými líniami, už dvaja taliani spôsobili, že sa pri ňom nedalo hýbať. S Edenom sme to vzdali a vrátili sa objavovať Potalu.
Naša ďalšia prieskumná výprava mala rovnako svojský dozvuk. Keď sme si večer pri víne vyberali destináciu na druhý deň, zaujalo nás množstvo pekných balvanov v sektore Liliput. V eufórii a miernom únavovom rozpoložení (abstinent by to lepšie nenapísal) sme nestihli informáciám v knižke venovať dostatočnú pozornosť. Písalo sa tam totiž všeličo o tom, že sektor je skvelý na zimu, ba dokonca ho ani nezaradili do odporúčaných možností pre ľudí, ktorí do Varazze náhodou zavítajú v teplejších mesiacoch. Čerešničkou na torte bol rekordný výskyt kliešťov na meter štvorcový, čo v knižke vlastne spomínali tiež.
Liliput sme po hodinovom hľadaní síce našli, ale v tráve a burine po kolená sme nedokázali doceniť ani len estetickú stránku bouldrov. Balvany vyzerali, akoby si užívali svoj letný spánok, a kliešťová armáda sa mala postarať o jeho nerušený priebeh až do neskorej jesene. Pochopili sme a k neuvereniu sa opäť ocitli v Potale.
Lezecké dni sa míňali rýchlosťou im vlastnou. Pre veľký úspech objavných výprav sme sa rozhodli uskutočniť ešte jednu do sektoru La Cava. Tentokrát prevládalo nadšenie, či už nad polohou kameňov, do ktorých ste takmer zavadili pri otváraní dverí auta, alebo nad koncentráciou a určitým šarmom tamojších bouldrov. Jediným mínusom bol ich celkový počet. Z toho nakoniec rezultovalo rozhodnutie, že posledné dva lezecké dni strávime, ehm … v Potale.
Čo sa samotných výkonov týka, tak už pri prvých pokusoch mi bolo samozrejme jasné, že s trením na horších chytoch je to presne podľa očakávaní. Bleskovo sa zbrúsiť v ťažkých bouldroch by nebolo šťastnou cestou a rozumnejšie vyzerala myšlienka vyliezť sa do sýtosti, čo pri premiérových návštevách aj tak pociťujem ako žiaduce. Naopak, dievčatá si komfortné teplotné podmienky pochvaľovali a popreliezali veľa bouldrov až do 6C+.
K bouldrom nad 7B+ sme sa s Patrikom a Adamom ani nedostali. Prvé kontakty so skalou neboli ľahké a dávali nám zabrať aj bouldre za 7A. Ani som neveril, že bude možné uplácať krásny oblý traverz Le Chiavi del Regno.
Peťovi, Jožkovi a Dexovi sa zadarilo pokoriť bouldre až do stupňa 6C/+. Predviedli super výkony, nakoľko boli len na svojom prvom týždňovom bouldrovom výjazde a vydali zo seba skutočne všetko. Rád spomínam, ako Jožko na konci traverzu Cake Man 6C potil krv, na čele mu praskali žily, vo vzduchu už nebolo kyslíku nazvyš, nohy mu lietali ako bežcovi cez prekážky, ale aj tak dokázal nazbierať už len odtiene síl a spraviť finálne dynamo, no a nanešťastie sa potom zviezť s novými odreninami do doliny. Krásny boulderingový zápal! Tiež ma potešilo, keď Peťo dokázal svoje ovisnuté ruky vždy vzkriesiť k životu a vybojovať cez bolesť nejeden silový bouldrík. Samozrejme, všetko sa vždy odohralo, až keď začala pôsobiť ružová tabletka. Dexo čistil Varazze rad za radom od zabudnutých trojok po pekné šestky. Keď posledný deň odprezentoval stav svojich prstov, vyzerali, akoby celý týždeň zbieral jahody.
Patrikovi sa nakoniec podarilo za výjazd dobyť aj niekoľko 7B, Adam sa vyšplhal po 7A+ a nevzdával to, kým mu sily a páska stačila. Vrchol snaženia predviedol v neatraktívne dlhom traverze, ktorý vrcholil škodoradostným záverečným mantlom. Povráva sa, že Adam tam stále leží a lapá po dychu.
Bouldering vo Varazze stojí za to. Hodnotím na základe toho, čo sme videli, a už aj to ma dokázalo miestami veľmi príjemne prekvapiť svojou kvalitou. Je celkom možné, že Potala, Eden a La Cava sú tým najlepším čo Varazze ponúka, ale aj podľa fotiek a niektorých videí nepredpokladám. Keď sa však rozhodnete pre návštevu, dobre zvážte, čo očakávate. Ak podmienku, bezproblémovú prístupnosť sektorov a olezenosť aj vzdialenejších balvanov, určite si zvoľte chladné mesiace, keď už invazívna vegetácia povie svoje posledné zbohom. Ak si chcete užiť príjemnú bouldrovú dovolenku s vďačným polezeníčkom, kúpaním sa v prírodných jazierkách a vylihovaním na neďalekých plážach, myslím, že nepochybíte ani v jednom prípade.
Spoločné bilancovanie pri poslednom pohári vína ukázalo absolútnu prevahu pozitívnych zážitkov z týždňového boulderingu vo Varazze. Jediné negatívum bolo z môjho pohľadu puknutie v prstenníku, ktoré už tretí deň rozplynulo moje ambície na dobrú bouldrovačku. Aj som myslel, že zvyšok výjazdu pojmem akosi spirituálne, ale vydržal som asi pol dňa, kým som sa nestotožnil s výzvou posunúť si maximum s použitím troch prstov. Tiež nič moc. Môj ďalší projekt teda spočíval vo vrátení času. Vravel som si, že by mi stačilo 10 sekúnd pred zranením alebo aspoň jeden nádych pred krokom do tej hnusnej dierky … Nefungovalo ani po fľaši vína. A tak som sa po rannom závane zdravého rozumu rozhodol nevymýšľať hlúposti a počkať si na Prstenníkov návrat. Tak to predsa malo byť. Práve sme sa poberali na odchod domov. Vyšlo to tak akurát.
Oli
Komentáre