Šťastní blázni
RičiKeď je na Slovensku kosa až praští, lezec lanový so srdcom neplastickým má možnosti len dve. Buď odfrčí cca 2000 km za slniečkom, alebo si bude pri ohni nahrievať všetko čo sa dá a bude dúfať, že mu v madle pri siedmej expreske nezmrznú prsty na kosť. Potom sú tu ešte ďalšie dve podmožnosti.
Môže začať drytoolovať, ale ani len dúfanie, že by mu nezmrzli paprče, neprichádza v úvahu. Niekto môže namietať, že sa môže na všetko vykašlať a dať si pauzu, ale také úvahy sa u návštevníkov tohto webu snáď nepredpokladajú. No a je tu ten ďalší podvariant – môže sa vrhnúť na pure bouldering.
Nezaručujem, že prsty nemôžu zmrznúť, ale dá sa to rýchlo a jednoducho ukončiť. Stačí zoskočiť a šup k ohníku. Jaj, ten bouldering je taká zábava!
Väčšinou som sa mu venoval v zime, keď bola Zanka zranená alebo Chán (náš pes) chorý. Vtedy sa nám tých 2000 km absolvovať nedalo. Vlastne, zopár zím som aj drytooloval a dáke km najazdil aj na umeline.
V novembri sa Chánovi pri každodennom útočení na prekonanie nastaveného rekordu v dĺžke života vajmara pohoršilo. Hneď bolo po plánoch vyliezť kdesi v teple denne 300 metrov skvostných línií ako po niektoré zimy. Jasné, opäť plastikman, tréningový plán a ideš.
Celý december a január tomu tak bolo, ale pre mňa s typickými porušeniami disciplíny v duchu – keď svieti, tak aspoň Kalvoška a x-té opakovania obľúbených tréningových kúskov.
Ale jeden večer začiatkom februára, keď som si hovel v papučkách, kraťaskoch a tieločku na lanosešn v nemenovanej mučiarni, sa medzi dverami zjavil naobliekaný, špinavý, celý zadymený… Skúste uhádnuť – bezdomovec? Ale nie, šťastný a vysmiaty, od ucha k uchu – vlastne mal čiapku a bouldristickú a bol to Oli.
Vraj ide z Chtelnice, zima ako hrom, moc sa nedalo, bol sám, oheň nutnosť, prsty strieľajú… a podobné odpudzujúce veci. Vraj či sa niekedy nepridám, či nechcem zaspomínať na čaro zimného boulderingu. A ja, po dvadsiatej ceste toho dňa, pozerajúc na mozole na rukách z tých drahých umelých chytov a pri predstave čo ma čaká zajtra, som utrúsil: „Skúsim sa pridať, ale teraz mám vytrvalosť, možno neskôr. Ale plánujem občas zabouldrovať.“
O týždeň pobehujem úplne premrznutý po lese a snažím sa nájsť aspoň jedno polienko nezasypané mokrým snehom. Oli, so skúsenosťami pravidelného podpaľača, prichádza z hrebeňa s plnou náručou suchého dreva. V ten deň to nebola žiadna sláva, nohy nepredstaviteľne mrzli, chyty strieľali ako besné, cítil som sa ako keby pod boulder posadili sumo zápasníka. Chyty som nevedel nájsť a stupy už vôbec, no a keď prišla tma, tak to už ani nebudem opisovať. Ale bruchá nás od smiechu teda riadne boleli. Niekto z teplej bouldrovečky si pomyslí – totálni blázni, veď im to nič nedá…
Áno, má svojim spôsobom pravdu. Boli sme, sme, a verím, že navždy budeme, blázni. Ale šťastní blázni a to je NAJVÁC!
PS: Odštartovalo to jedny z mojich najkrajších a najzábavnejších chvíľ strávených na skalách v poslednej dobe. Obklopený rovnako postihnutými, posadnutými lezcami. A hlavne, keď je hlava plná nevylezených projektov, tak sa dá ľahšie rozchodiť tá aprílová prechádzka Chána po dúhovom moste.
Riči
Komentáre