Boulder.sk

1. Tvoje TOP 3 bouldre v tomto roku. (Nejde automaticky o obťažnosť, ale o tvoj subjektívny pocit krásy/zábavy/hodnoty – kľudne aj v niečom ľahkom.)
2. Čo v ostatnom roku považuješ za hodné zmienky z tvojho boulderingového života, prípadne z českej a slovenskej scény?
3. Zažil si na bouldroch niečo vtipné/trápne, na čom by sme sa my ostatní radi zabavili na tvoj účet?

Ondrej „Humpi“ Švub + Renáta Švubová

1.

Poznáš ten vtip, ako predať sloníka? Pointa je v tom, že o sloníkovi musíš vždy len pekne hovoriť, inak ho nepredáš. No a týmto krásnym pravidlom sa už nejaký čas riadime na každom výjazde. Ide o to, že keď nájdeš boulder, ktorý je parádny, alebo si myslíš, že niekomu sadne, alebo ti nejde, alebo je hnusný, alebo v ňom inak trpíš, alebo atď., je dôležité dostať do neho ešte niekoho ďalšieho – nebudeš predsa trpieť sám.

Prospieva to skupinovej dynamike, povedal by optimista, pesimista by nás asi opísal reálnejšie. Tak ti teraz napíšem o troch sloníkoch, ktoré som tento rok „predal“.

Clingon 8A, Rocklands, JAR

Samostatne stojaci kameň nachádzajúci sa pri jednej z rely rýchlostných skúšok smerom k ubytkám. Jedného rána sme aj so Strašiakom vybehli pozrieť, čo to je za skvost. Celkom sa mi to páčilo, dali sme par pokusov, Peťo prehlásil, že nesedí. Dal som par pokusov aj ja, sadlo mi, vyliezol som. Že aké pekné 8A na ráno. No a už sme po ceste na barak rozmýšľali, komu predáme sloníka. Voľba padla na Aďa Capka a vyber sa ukázal byť výborný. Aďo sa nielenže chytil, ale dokonca tam strávil niekoľko nočných, a nakoniec aj vybojoval.

Rave 7B, Bishop, USA

Druhého sloníka som predal dokonca vlastnej manželke, s úsmevom a slovami: „poď, miláčik, toto by ti mohlo ísť.“ Kedysi klasika Happy boulders, dnes hnusná vyšmýkaná mierne previsnutá stienka s chytmi ako zo skla. Ale sloník predaný, to je hlavné, a dokonca viacnásobne, keďže sa k nej postupne pridali aj Lumir a Jura. Tí však po pár fenomenálnych výstreloch a lusknutiach prstov, lezečiek a niekedy všetkého naraz ustupujú. Ale Renča vydržala, dobojovala a druhé 7B výjazdu išlo do denníčka.

Witness the sickness 8A, Rocklands, JAR

Tretí sloník bol predaný mne samému ešte pred rokmi Tomasom a stál ma vtedy dva večery zúfalstva a neúspechu. Chcel som to prirodzene niekomu vrátiť, tak som tento rok skúsil Ondru Nevělíka. Ten to ale za pol hodinky prebehol so slovami: „pekný problém, dík za odporúčanie.“ Tak na to pozerám, že veď takto to so sloníkmi nefunguje, asi to zľahklo časom, skúsim to zas. Samozrejme, situácia ako cez kopirák, zase dva večery zúfalstva, ale tentokrát s happyendom a mohol som aj ja zapisovať do denníčka.

Petr Schwarz

1.

O číslech už to fakt není. Jak stárnu, tím víc si vážím prostředí, kde lezu, a hlavně party, která je kolem toho. V roce 2019 jsme vyjeli v únoru do Španělska na průzkum dvou boulderových oblastí.

Savassona – příjemný, jemně hrubý pískovec v listnatém lesíku. Malá oblast na jeden dva dny, ale příjemné a v únoru určitě vděčné lezení v teple (např. Tanga vermell 6C SD, Referencia 6C SD, Fabre 6B).

Boquet – hrubší žula ve svahu kopce nad Barcelonou. (např. Llepada Fanatika 6B+, Filantrop 6A). Byli jsme jen ve dvou sektorech a stálo by zato se sem ještě vrátit. Těch sektorů je tam snad 40? Musím poděkovat Michalovi Makušovi, který to celé zorganizoval.

Fontainebleau v dubnu je tradiční akcí s ustálenou partou v super baráku. Radost jsem měl z hrany Montee Divine 7A (Mont Aigu). Předloni nás z ní vyhnal déšť.

2.

Rok 2019 pro mě už navždy bude rokem, kdy jsem vydal průvodce na Loučovice! Minimálně 3 roky práce. V terénu i u počítače. S výsledkem jsem osobně velice spokojený a doufám, že Loučovicím jako boulderové oblasti kvalitní průvodce pomůže.

Radost mám i z akce FBF. Letos se nám podařilo připravit zcela nový sektor a odezva na připravené bouldery byla skvělá. Děkuju Michalovi, Patrikovi a Kubovi za pomoc. Zážitkem pro mě byly i dva letní víkendy se Svišťem Pilkou. Propršený na Sněžníku (nejvíc jsme si zalezli na Mandale v Drážďanech) a pak vydařený na Ostaši (např. Zapomenutej, Neznámí, Abstinenční hrana, Vzali mi můj vajgl, Lehkotěžká hrana).

Je to tak. Čísla jdou stranou. Zdraví, návraty po zranění, pomoc kamarádů, čerství vzduch v prostředí kamenů a stromů. Vzpomínky, které máte uloženy v hlavě, ne rolující na facebooku. O to jde!!

Daniela Stančíková

1.

Sur le Fil 7A, Fontainebleau, Francúzsko

Moje prvé sedemáčko, wau! Krásny traverz s mikrochytmi a ďalekým dočahom som liezla asi 15-krát, ale moje odhodlanie bolo nekonečné. Výkrik a plač po výleze hovorí za všetko.

Gut Sno 5C, Diagonalen 5B, Breifflabb 5B, Torsktungen 5C, Klippfiskveggen 6A+, Torrfiskveggen 6A+, Lofoty, Nórsko

Neskutočný kameň presne podľa môjho gusta – akurát „vysoký“, výborné dopady, obťažnosť bouldrov akurát, traverzík, nové pohyby, malé chyty. Ideál pre bouldristku ako som ja. V ten deň som liezla len ja, tak som si to patrične užila. Pekná rozlúčka s Lofotami. Rada sa sem vrátim.

Piano 6B, Končitá, Slovensko

Wilderoben boulder cup na Končitej bol pre mňa výzvou. Navyše som bola mierne chorá, ale atmosféra lesa a nových boudrov prebila slabosť, ktorá sa o mňa pokúšala. V príjemnej spoločnosti som si zahrala na Piano, pochutila som si na Buchtičkách (6A+), Zatancovala som si s tĺkmi (6A), aj nejaká tá Odrhovačka (6A) bola, aby som si mohla nakoniec zašpásovať s Huncútom (5C). Ďakujem!

2.

V roku 2019 som toho poliezla neúrekom, celé som si to uvedomila, až keď ma Oli oslovil s touto anketou. Do Fontáča chodím dvakrát do roka, už sa to stalo mojou srdcovou záležitosťou (a to som pôvodne vôbec na skaly chodiť nechcela, bála som sa), na Lofotách som bola prvýkrát a tie zážitky sú neopísateľné. Objavila som čaro Končitej. Vďaka kamarátom som sa pozrela aj do oblastí, ktoré mám „pod nosom“ – Limbach, Červený kameň, Svätý Jur. Vďaka za rok 2019, kamaráti moji!

3.

„Kde sa iní tešia, Danka plače!“ Asi takto by som opísala pocity, ktoré prežívam po vylezení bouldra, na ktorý síce fyzicky mám, ale psychika je v danú chvíľu v kýbli. Konkrétne mám v živej pamäti lezenie bouldra La Marie Rose, legendárne to šesťáčko vo Fontainebleau. Každým pokusom som sa posúvala vyššie a vyššie, ale nejakým záhadným spôsobom som vždy zoskočila dole, lebo ma ďalej hlava nepustila. „Veď ten šuter je obrovský, ako sa ja z neho dostanem dole, ak by som to náhodou vyliezla?“ hučalo mi stále v hlave. Túžba vyliezť tento boulder bola zjavne silnejšia, a tak sa to podarilo. „Mala by som sa tešiť“, vravím si, „ale veď ja plačem, lebo sa nedostanem už nikdy dole.“

Od výlezu „Márie“ ubehli tri roky a ja mám „jeden uplakaný deň“ každý výjazd do Fontáča. Zvláštne, ako to, že som ďaleko od domova, mimo práce na dovolenke, bez bežných starostí, bez signálu v telefóne, so skvelými ľuďmi, s úžasnou atmosférou každej jednej lezeckej oblasti, vo mne vyvolá aj tento druh emócie.

Richard „Riči“ Nyéki

Pozerám denníček a neviem si vybrať. Pri rolovaní množstvom bouldrov (na mňa určite) mi ako prvá napadne atmosféra okolo. Asi napíšem o tomto.

1.

Hlboko sa mi vryli do pamäti tie momenty, keď by sa všetci zúčastnení najradšej videli aspoň na chodníku k autu, keď nie doma. A neviem z akého dôvodu, vždy vybalili všakovaké lampy a musel som drtiť. Vôbec ich nezaujímala moja zodratá kožka, že som tam od rána, možno hladný, a nie na fajnovku poobede až po robotke. Že som kávu nemal už ani nepamätám, že mrholí alebo že padám zvysoka. No dobre, to aspoň človek nevidí v tme tú hĺbku. Chcem sa všetkým zúčastneným poďakovať za vytrvalú podporu. Vážim si to a mám to tak asi aj rád.

Rolujem ďalej, vidím Plutvičku. Jasné, radosť neskutočná pri prelezení každej kombinácie. Určite moje TOP, ale o tom sa už písalo.

Ááá, čo nevidím – Ploskačka 7A, Makita. K tomu by som mal dáku pikošku. Bol som vyvetrať mamu, zobral som kamoša Ondra z Nitry a dvoch Fatmanov. Že sa mu v horúcom dni idem povenovať do ľahkých bouldrov. Vysoká Ploskačka si získala moje srdce na prvý pohľad. Ondrík vraví: „Zdá sa mi, že hore je dáke ihličie, nechceš si to ísť omiesť?“ A ja: „Nie, v žiadnom prípade! Keď to má byť OS, tak pure OS.“ Keď som doliezol hore a ruky sa mi zaborili do 5 cm vrstvy ihličia, trošku sa mi ritka stiahla. Je to mantel, trošku vyššie, šikmý svah, popadané stromy, no samé fajnovosti. V duchu OS alebo smrť som to dáko vymantlil a pekný deň za nami.

Martin Stráník

1.

Ghost Rider 8C FA, Moravský kras, Česko

Ve Sloupu je v létě dobře a tím, že klesá zem, tak se otevírají stále nové možnosti projektů, ultra silové lezení, všechno těžký, boží trénink. Ghost Rider je pro mě letos nejhodnotnější přelez, 12 těžkých kroků bez odpočinku finišující náskokem do madla, pak odpočinek a 7B dolez. Jedná se o přidání asi 5 kroků za cca 8A do stávajícího boulderu Síla je Kouzlo za 8B+.

Hlavní problém spočívá v tom, že člověk doleze nateklej do závěrečnýho náskoku a na ten už není síla. Přelez mi trval celkem 5 dní (+několik dní, kdy jem lezl kratší verze). Celou dobu jsem byl poměrně daleko k tomu, udělat ten závěrečnej náskok, a už jsem začal uvažovat o 8C/C+. Pak pátá session a po rozlezu pošlu na první pokus a ještě s malou rezervou, takže jsem musel ustoupit na 8C, ale rozhodně jeden z nejfyzičtějších boulderů, které jsem vylezl vůbec.

Polar Bear 8B+ FA , Prilep, Macedónsko

Začátek roku jsem měl okořeněný výletem do Prilepu s Adamem točit dokument pro ČT. Měli jsme asi jen tři dny lezení a arktické podmínky. Našli jsme si projekt, silovou medvědici, kde gró problému bylo pomoci si pravou špičkou (viz foto). Mě se podařil přelez těsně před odjezdem na letiště asi v -10°C, ale bylo azuro a bezvětří, takže vlastně ještě celkem přijatelně. Prilep je moc pěkná oblast a stojí za návštěvu, materiál občas není nejpevnější, ale lezení stojí za to a spousta možností pro FA. A je tu levno.

Fénixovy Slzy 8A+ , Sklapsko, Česko

Úžasná převislá deska, campus style lezení a závěrečný náskok do hrany. Trochu scary ale skvělá pocitovka, pokud se podaří hřanu udržet. Je to malinká oblast o pár kamenech asi 50 km od Brna, stojí za návštěvu.

2.

Tento rok vzhledem k obrovskému množství závodů, a snahou se probít na olympiádu, nebylo moc času na skály, ale i přes to co do řeči čísel byla pro mě nejúspěšnější sezóna na skalách. Forma tedy byla vyladěna dobře. Velkou radost mě udělali opakování 8C boulderů od Adama Ondry, bouldery, o kterých jsem si myslel, že nikdy nepůjdou vylézt. Pak přelez Ghost Ridera a na podzim zvýšení si laťky ve Flash stylu na 8B. No a asi nejzásadnější událostí v mém boulderingovém životě bylo to, že se ze mě po deseti letech stává opět lezec na obtížnost, dvě finále na svěťáku byly obrovským zážitkem a motivací do dalšího roku, ale u skal zůstanu věrný bouldermatce! Co se týká CZ scény, tak jako významný vidím progres mládí Lukáš Skála, Štěpán Pochmann – sázejí už 8B jak na běžícím pásu, na závodech nám zase zatápí kluci Potůčkovi, je dobře že dorůstá nová generace.

3.

Trapně se cítím ve všech těch kolmých a technických boulderech na SP, pro mě většinou 5 minut marnosti a trápení.

Adam Váš

1.

Le Toit du Cul de Chien 7A, Fontainebleau, Francúzsko

Na tento boulder som si zavesil pytlík pred dákymi 6-7 rokmi, keď som ešte študoval v Nemecku a cesta do Fontáča nám zabrala iba 6 hodín. V preklade „Strecha psej rite“ je jeden z najpopulárnejších bouldrov v sektore a videl už tisíce lezcov a státisíce pokusov (tak ako viacero fontáčskych klasík). Jedným slovom – klzisko. Kľúčová ľavá päta sa mi už vtedy neskutočne šmýkala a vyliezť strop v 3 metroch, kde visíte za jednu dierku na 2,5 prsta a zlú pätu, bolo nereálne. Tento rok počas upršaného októbra a grcajúceho dieťaťa nakazeného virózou mi taktiež projektujúci Parížan poradil inú polohu na zapätovanie, ktorá bola značne náročnejšia, ale výrazne lepšie držala. Keď „Frantíci“ konečne odišli, boulder som si znovu vykefoval (túto praktiku, žiaľ, nepoznali) a s parádnym adrenalínom v krvi som vyrúčkoval madielka za hranou „strechy“.

Retour Aux Sources 7A, Fontainebleau, Francúzsko

Tento rok bola októbrová dovolenka vo Fontáči v znamení starých projektov. Ďalším z nich bola klasika Retour Aux Sources v sektore 95.2. V tomto bouldri sme pred 7 rokmi netrafili výlez a značne si ho zľahčili únikom doprava, čo bolo treba, samozrejme, napraviť. Pretože vo výleze tie dva malé bočáčiky a zlá noha naozaj nie sú sranda – najmä keď je spoterka zaujatá rozbehnutou 1,5-ročnou zlodejkou kefiek.

Pravý medveď 7A, Makita, Slovensko

Makitu som navštívil tento rok druhýkrát, no sektor Zbrojnica počas mojej prvej návštevy ešte ani nebol objavený. K bouldrom sme utekali už za tmy hneď po príchode do Lazov, kde sme mali ubytovanie na ďalšie 2 noci. (Predpoveď sa ale naplnila, na bouldre sme sa vďaka dažďu už nevrátili.) Mišo bouldre krásne osvietil profi LED panelmi a my sme sa pustili do preliezania aspoň tých pár smerov na dosah ich lúčov. Pravého medveďa som mal na muške a neváhal som sa doň po rozlezení ihneď pustiť. Myslel som si, že to bude brnkačka, no boulder ma potrápil a „medveď“ mi vyhrýzol z prstov poriadne kusy kože. Silové dynamické kroky mi ale sedeli a po nejednom oddychu som bočáky podržal a plytká dierka nešmykla. Skok do hrany a mantel už boli ako za odmenu.

2.

Tento rok sme s priateľkou a dcérkou prvýkrát navštívili FBF v Loučoviciach, čo bola na tamojší terén odvážna akcia. Klára, ktorá akurát pred mesiacom začala chodiť, ale výlet celkom dobre zvládla. Ako jej a zároveň aj mamin spoter som mal čo robiť. Zaliezli sme si ale parádne a určite sa takýchto akcií v budúcnosti netreba báť.

Zo slovenskej scény s nadšením sledujem vývoj boulderingu v Tatrách v Zavakyho podaní. Krásne línie na žule v srdci našich veľhôr bude treba ísť v blízkej dobe určite vyskúšať.

Štefan Bednár

1.

Roswell 8A+, Chironico, Švajčiarsko

Počas boulderingového sústredenia organizovaného JAMES-om sme v novembri zavítali do Ticina. Najlepšie podmienky, ktoré vládli v októbri, sme prepásli a z Magic Woodu nás po chvíľke vyhnali zrážky. V Chironicu to nebolo o moc lepšie, no aj napriek tomu som nabehol na svoj celoživotný projekt – trojkrokovku Roswell 8A+.

Hovorím si, že malý stropík na lúčke v sektore La Soucupe by mohol byť aspoň trocha suchý. Ultimátne silový sitstart, kde je problém sa vôbec odlepiť od zeme, a následné dva mega silové kroky cez mikrolišty v strope trhajú kožu a hraničia s ľudskými možnosťami pevnosti kĺbov na prstoch…

Po rokoch mi v bouldri idú kroky lepšie, a tak sa po hodine aktivácie púšťam do ostrých pokusov. To už však začína solídne pršať a výlez mi zateká. Predsa len dávam ešte pokus. Zrazu sa ocitám v druhom kroku a predo mnou je už „len“ skok do hrany, inak madla…

Našťastie mokrý chyt chytám, ale cítim, že sa musím popraviť, inak sa mi vyšmykne. Neskôr z videa zisťujem, že mi pri tom vyletia nohy a nešťastne triafam kapucňu páperky položenú na matraci. To ešte nie je všetko, lebo v záverečnom pretlaku mi z mokrého madla vystrelí ľavú ruku a v páde sa so šťastím zachytávam na niečom pravačkou.

Ostáva už len posunúť dáždnik vo výleze a boulder považujem, aj keď nie najčistejším štýlom, za vylezený. V danej situácii si zakopnutie do látky páperky dokážem odpustiť, iné by bolo šuchnutie matraca… Môj životný trojkrokový projekt je prelezený aspoň takto a nehodlám sa k tomu už viackrát posadiť. Stačilo mi xyz návštev v priebehu 6 rokov.

Peter „Kmocho“ Kmoško

1.

Medveď 8A, Makita, Slovensko

Medveď je srdcovka, líniu som si vymyslel, vyčistil, ale nevládal som, tak som nakoniec volal viacerých ľudí, nech ju pomôžu preliezť, aby nestála ladom. Pokrokované som mal, ale nešlo to spojiť. Nakoniec to dal Štěpán Stráník (a navrhol obťažnosť 8A), potom viacerí – napr. Tomaso Greksák, Humpi Švub, Dávid Závacký a nedávno aj Mojmír Kandrík. Ja som musel aj čo-to potrénovať a pochudnúť z 90 kg na 83 kg a potom to zrazu pustilo.

Prow and Wall 7C+, Končitá, Slovensko

Prow and Wall 7C+ bol tiež dlhý proces. Na moju váhu malé chyty, ale postupne sa to nejako dalo a časom hádam pôjde aj Ilúzia zvnútra.

2.

Najradšej mám ale Fontáč, tam behám ako zmyslov zbavený. Posledné roky flákam skaly pre nedostatok času a bouldrovanie ma ťahá viac, než niekde vyklepávať 15 minút na polici.

Simona Ridzoňová

1.

L’Épaule 6A, Fontainebleau, Francúzsko

Prelom roka sme strávili vo Fontáči. Na to, že ma tam vyškolia aj bouldre z oranžového okruhu, som si už tak nejak zvykla. O to väčšia je ale radosť, keď sa podarí napríklad 6A. Túto peknú linku hneď, alebo po nejakom čase, zdolal každý člen našej skupiny. Pre mňa bolo najpodstatnejšie zistenie, že dokážem liezť, aj keď mrzne. A to zimu fakt neznášam…

Šavásana 6C, Loučovice, Česko

Tento boulder odporúčam všetkým milovníkom poctivých nástupov, keďže začína takmer až z ľahu. Ešte donedávna bol projektom, lebo do neho nikto nevedel nastúpiť. Ale len dovtedy, kým si pod neho ľahol majster Svišť a ukázal nám, ako na to. Ja som teda svoj boj do zdarného konca nedobojovala a jediná Šavásana, ktorá mi ide, je tá jogová. Svišťa ale očarila natoľko, že sa v nej krútil ako had a povymýšľal aj ďalšie alternatívy nástupu.

Zapomenutej 6C+/7A, Ostaš, Česko

Pôvodne som do svojej Top 3 chcela zaradiť ostašského Siláčka (7A). Potom som ale zistila, že mi na neho neostala žiadna fotospomienka a aj tie pocity z neho mám trocha rozpačité. Strávila som v ňom totiž v kuse až celé tri dni. Pre ostrieľaných bouldristov to nič nie je, ale ja som človek, ktorý neoplýva veľkou trpezlivosťou a na dlhé nacvičovania nie som zvyknutá. Niekoľkokrát som musela meniť betu a prešla som si všetkými psychologickými štádiami: popieranie, hnev, vyjednávanie, depresia a akceptácia. Po úspešnom pokuse som bola tak psychicky a fyzicky vysilená, že už som sa z neho nedokázala ani radovať a bola som rada, že to mám za sebou.

Ako posledný teda nominujem Zapomenutej. Je to môj druhý najťažší boulder roku 2019. Žiaden skvost, ale ja mám čísla rada. Je to previsnutá silovka po dobrých chytoch, úplne ideálna pre odchovanca umelých stien.

Pavel „Dud“ Dundáček

1.

Debut 7B, Končitá, Slovensko

Těch směrů, které mně z nějakého důvodu utkvěly v hlavě, je samozřejmě celkem hodně. Teď se mi třeba nejvíc vybavují hlavně ty, které v sobě skrývají určité boulder poučky, jako třeba: I sklopenou oblinu jde zalomit.

50 Cabrioletů SD 7B, Loučovice, Česko

I opravdu drobná změna polohy části těla může hrát zásadní roli v tom, jestli to přelezu a nebo ne.

Strach a hnus v Las Vegas SD 7B+, Moravský kras, Česko

I v plotně je mi někdy technika na nic a k úspěchu vede hrubá síla.

A takto bych mohl samozřejmě pokračovat:

Když není podmínka, musí být převaha.
I strop se dá někdy odšlapat nohama a rukama se jen přidržovat.
Co nejde urvat silou, jde urvat ještě větší, pokud ji teda mám.
Někdy je nakonec vlastní program prostě lepší, než rady od spousty kamarádů.
Proč padat jen v těžkých krocích, když krásně spadnout se dá i v lehkém.

Atd.

2.

Na bouldry jsem jezdil v minulém roce většinou sám a tak jsem hrozně vděčný za akce typu FBF v Loučovicích, nebo Wilderoben boulder cup na Končitej. Díky všem, kteří jste tomu věnovali svůj čas a energii. A zároveň se taky omlouvám, že jsem na těchto akcích byl poprvé. Ta pohoda a pozitivní
energie opravdu stály za to.

3.

V Loučovicích na FBF kamarád vylezl celkem vysokou plotnu. Jmenovalo se to Mimo komfortní zónu a obtížnost je myslím 6C. A hned, že si to musím taky vylézt. Nechal jsem se samozřejmě ukecat. Kamarád je přece kamarád. Prý krásná věc. Krásný to opravdu bylo, to uznávám. Prý je to jenom technický. Technický to pravda bylo, ale já v tom musel, a to ne úplně nízko, taky celkem zabrat. A prý z těch lišt už v pohodě došáhnu do horní hrany. Nedošáhl, musel jsem krapet nejistě a hlavně nerad skočit. Plyne z toho takové malé ponaučení: 1. Někdy se vyplatí kamarádovi věřit. 2. Někdy se vyplatí kamarádovi věřit jen částečně. 3. Někdy se kamarádovi prostě věřit nedá.

Jaro, léto, podzim, zima, na bouldrech je vždycky príma… čau.

Ivan Capko

1.

Tomorrow I will be gone 7C, Rocklands, JAR

Nuž tri je ťažko, ale snáď to dokážem. Sranda, že keď tak premýšľam, sú to asi všetko „pytle“. Prvý asi najťažší, za ktorým snáď ešte do Rocklands prídem, je Tomorrow I will be gone 7C. Krásna lištovačka, ktorá sa v prvých krokoch stupňuje z jednej krutej do ešte krutejšej lištičky a končí, možno nie úplne najťažším, ale celkom vzdušným výlezom v asi 6-7 metroch (20 ft). Samotný boulder bol pre mňa krásny nielen lezením, ale bolo to snáď prvýkrát, keď som sám seba nahovoril skúšať niečo, na čo ešte nemám. Ale šiel som do toho a bol to super pocit. Naozaj! Musím ale spomenúť, že som bol namotivovaný nielen pre predchádzajúci krásny prelez môjho Aďa, ale aj pre krásnu a sympatickú spolulezkyňu zo Švajcu, s ktorou som v tých kruťárňach prelamoval prsty. Naozaj jedna krajšia a účinnejšia motivácia za druhou. I tá lezecká, i tá „chlapská“.

Levitácia 7A, Končitá, Slovensko

Druhý je určite môj nekonečný projekt – Levitácia 7A na Končitej. Nemá zmysel ju tu ani opisovať, veď je taká známa. Máme sa tak radi, že si to spolu vždy a znovu užívame, až sám seba začínam podozrievať, že tú lištu vlastne ani nechcem dočiahnuť. Veď prelezom sa vlastne všetko končí, či nie?! Prelez je pre mnohých ako „malá smrť“. Koľkokrát som to už počul: „Do tohto sa už po preleze nikdy nevrátim!“ Nuž ja to vidím tak, že leziem všetko, čo sa mi páči a čo mám rád – aj stokrát, keď mám chuť. Tak ako mám kedykoľvek chuť na Levitáciu.

A tretí? So mnou je ťažko pri spomínaní a výbere. Ja som taká „konzerva“, že nemám ani denníček na climb.sk či 8a.nu. Moje zápisky z výjazdov sa skôr ako výpočtu bouldrov týkajú postrehov a atmosféry z lezenia i cestovania. Takže ťažko konkrétne. Určite mnohé z tohtoročného Tenerife, Rocklands či Končitej. A možno aj z niektorej haly indooorovej. (Tento Capko je ale kacír, čo to tu píše!) Mám mnoho bouldrov, ktoré sa mi páčili. A niekedy nielen pohybmi a lezeckou krásou, ale aj atmosférou pri ich dobývaní, či partiou, ktorá boli pri tom a v tom so mnou.

2.

Určite som strašne rád, že sa Aďovi podarilo Mogadishu 8A+. Pekný boulder, som rád, že sa mu podaril takýto posun. A vôbec, je super, ako sa chalani s tými výjazdmi rozbehli – Rakúsko i Švajc.

Teší ma, že Tomaso rozširuje svoj záber a Climbing Bus začína s lezením i na Tenerife, kde je super oblasť. Teší ma, že sa, aj keď po maličkých krôčikoch, snažíme zlepšovať naše jediné lezecké periodikum, a dúfam, že nielen bouldrová sekcia bude stále kvalitou napredovať. Teší ma, že bola tento rok „Oliho“ Končitka, pretože takýchto, ale i indoorových akcií nikdy nie je dostatok. A vôbec som rád, keď vidím nové tváre v spoločnosti „starých legiend“ a môžem sa vytešovať z toho, ako sa boulderingu viac a viac darí. Samozrejme ma teší i nový indoorový príspevok na bratislavskej scéne – Block Dock. Dúfam, že sa chalanom bude dariť od dobrého len k lepšiemu. Latku nastavili parádne!

Špeciálne tento rok a špeciálne z môjho najvnútornejšieho vnútra ma teší, že som mohol zažiť Rocklands s Aďom. Vidieť ho liezť projekty, vychutnávať si pohľadom jeho techniku a takmer tanečné pohyby, bojovať s ním, i keď som vlastne len palce zalamoval pre šťastie, keďže v jeho číslach sa veľmi nepohnem. Každý „boulder tatko“, ktorý zažil niečo podobné, pochopí. Prajem všetkým raz také pocity spoznať a užiť si ich, kým to pôjde. Dík za to.

3.

Trápne i veselé sú pre niekoho možno všetky moje divoké tanečky na afterkách (hlavne keď ich sám potom vidím na videu).

https://www.instagram.com/p/B27dmx7AIVN/

A moje sklerotické zážitky, keď mi mnohí kamaráti odporúčali začať brať pravidelne Memorax (a vlastne neviem, či pomaličky nie aj v kombinácii s „modrou tabletkou“).

„Vtipné“ bolo, keď som v Dohe (Qatar Airways) nestihol prestupové lietadlo do Kapského Mesta (Rocklands) a musel hrať hlupáčika, ktorý zároveň nie je Rockefellerov syn – a keď v tej „obrovskej“ hale zablúdil, nemá na novú letenku za takmer 2000 eur. Môj život je plný „komických“ situácií. Ale to si asi milý čitateľ bude musieť počkať na môj životopisný román. Alebo o tom môžeme niekdy pokecať pod šutrami či pri ohni a klobáske po celodennom lezení.

Matej „Mates“ Hulej

1.

Centrálny traverz 7B+, Nízke Tatry, Slovensko

Najkrajším a zároveň najťažším bol pre mňa Centrálny traverz 7B+ v mystickej kosodrevine v Jasnej. Už iba dostať sa sem je zážitok. Oproti ostatným bouldrom v „koske“ má snehom vymyté príjemné oblé chyty. Vždy ku sklonku leta ma prepadne bouldrovacia chuť. Po ceste som vždy nazbieral dubáky do praženice a prejedol sa čučoriedok. Totálny relax. Na jeseň ešte s ozvenou jelenej ruje.

Radio Crochet 7A, Fontainebleau, Francúzsko

Poznáte to – na prvý pohľad sa vám mega zapáči boulder, a keď sa po krátkom obliehaní ešte aj podarí preliezť, je to silný zážitok. Takým bol Radio Crochet 7A vo Fontáči. Päť krokov, ale dali zabrať. Na prvý pohľad easy, ale o to nepríjemnejšie dynamické kroky.

Boulder pod Drakemorom 7A, Nízke Tatry, Slovensko

Tretí bol určite Boulder pod Drakemorom 7A na Sinej (video z neúspešného pokusu). Na vápno neuveriteľne nádherné kroky. Dlhé roky som ako milovník líšt chodil okolo a previs a oblé chyty ani len neskúsil. Až tento rok a stálo to za to! Ďalší fontáčovský „new school“ boulder, kde treba nohy ako soľ.

2.

Ohromne ma teší, že vzniklo veľa stien a bouldroviek, kde je lezenie radosťou a nie trápením. A veľmi ma teší Zavakyho objavovanie vo Vysokých Tatrách, kde sú nádherné možnosti. Je super, že sa človek po rokoch pozrie na tú istú skalu novým pohľadom a zrazu vidí krásne možnosti, ktoré mu dovtedy nenapadli. S rozvojom a dôrazom na gymnastiku v pohyboch sa zrazu dajú liezť neuveriteľné linky – a ešte k tomu často po zdravších a väčších chytoch.

3.

Rozhodne tie večery za svetiel lámp, keď sme s Vladkom Dzuroškom chodili bouldrovať, ako nám to čas dovolil. Jeho nekonečná energia dávala nášmu bouldrovaniu správnu esenciu! A žiadne počasie nám v tom nezabránilo!

Dávid „Zavaky“ Závacký

1.

King Kong 7C, Bor, Česko

King Kong 7C na Bore sa stal jedným z TOP bouldrov mojej sezóny a to hneď z jari na spoločnej rodinnej kempovačke a bouldrovej hecovačke s Milošom Nemým. V tomto reportíku mu dávam miesto č. 3. Je to päťhviezdičková linka – dosť vysoký mierne previsnutý atletický problém s odvážnou výmenou rúk preskočením v jednoprstovke vysoko nad zemou a hneď na to so vzdušným krokom do hrany. Po takmer dvoch hodinách ho úspešne preliezam hneď po Milošovi a sú to azda aj prvé dva slovenské prelezy?

Sundance Sit 8A+, Zillertal, Rakúsko

Sundance Sit 8A+ v Zillertali považujem za highlight č. 2. Dlho som ho neobliehal, ani neplánoval, a hodinu a pol pred prelezom som nič extra netušil. Celkový dojem umocnili všetky okolnosti toho dňa. Ráno v Mníchove ma lízlo 5 kvalifikačných bouldrov, do ktorých som nasypal pokusy ako blázon, veď to bol môj prvý sveťák. V aute spolu s Milošom, Kubom a Vilkom som si dal rýchleho šlofíka. Zrazu je niečo okolo tretej a checkujeme sektor Ginzling Wald. Nič nás extra neoslovuje, až sme na konci pod vysokým kameňom s linkou ako oči. Sundance Kid 7B+ nám zaberie nejaký ten čas, kým na to aj s pomocou videí prídeme.

Sit start vyzerá celkom jedlý – až na crux cez pätu, ktorá všetkým nesedí. Mám to rýchlo skrokované a celkom mi ten štýl sedí, len je to dlhé a bojím sa, že to „neubehám“. A tak sa nacukrím, odbehnem do auta po lepšiu pravú lezečku kvôli päte a posielam prvým ostrým pokusom po prestávke. Som rád, že tak rýchlo, na ďalší pokus by mi asi nevydalo. Napriek veľkej radosti aj z čísielka tento kúsok nepovažujem za môj subjektívne najťažší boulder.

Hypernation 8A, Vysoké Tatry, Slovensko

Z tohoročnej Mengusovskej doliny považujem za highlight č. 1 asi každy boulder, ktorý som vyliezol – od 6A po Metanoia 8A+, ktorý už spomenul Vilko v prvej časti. Predstavte si ten pocit, keď si vymodlíte možnosť necestovať za kvalitným bouldrovým zážitkom za hranice, ale len pol hoďku autom a hoďku a pol pešo. Hypernation je úplný bestseller, trhák medzi tatranskými bouldrami. Perfektné vyrovnané lezenie po lištových bočákoch a stiskoch do cruxu zo 7C-čka , ktoré bolo najťažším bouldrom sektora minulej sezóny. Prvé a za mňa celkom jedlé 8A pod Baštami. Utekajte skúsiť.

2.

Môj bouldrový život vyzeral nejako takto: asi 15 výletov, z toho 10 tatranských, z toho väčšina jednodňových, niekedy len na pár hodín. Zvyšok krátke úlety na cestách za prácou a dve krásne kempovačky s rodinou v Čechách. Za zmienku stojí to, že chodiť do Tatier bavilo aj moju rodinu a deti (sedemročná Dáška to dala po svojich dvakrát až pod Bašty). Teší ma, že takto zdieľam radosť z krásneho prostredia aj s nimi.

3.

Nič trápne a asi to nebude ani vtipné, ale odvalili sme dosť veľa kameňov. Jeden z nich mal isto viac než tonu. Taký koncoročný highlight, jeho umiestnenie bolo orieškom pre inžinierov. Predstavte si skladačku a na jej vrchole onen tonový macek. Je to celé v takom strmom skalnom tuneli, ktorý v niečom pripomína vchod do Darknessu v Magic Woode, ale je úzky a strmší. Kameň sa nedalo nijak uvoľniť, len zdola postupným odoberaním pomocou dlhého pajsera. Vlastne si kopete hrob. Po hodine a pol driny ostal posledný päťcentimetrový kameň, na ktorom celé to skladačkové monštrum stálo. Vyčistil som ústupový sedemmetrový strmý tunel, aby som nezakopol, nacvičil si útek, jemne napchal pajser pod malý kamienok, otočil sa chrbtom, spravil prudký pohyb a vyštartoval. Kameň sa o dve sekundy pregúľal okolo – hneď po tom, ako som stihol za tunelom skočiť letmo do strany. Aj takto vznikajú bouldre! Manévrom, ktorý už nechcem opakovať, sa otvorili hneď štyri línie, ktoré čakajú na sezónu 2020. A už teraz mám pre ne krásne mená.

Aleš Obr

1.

Temný řitíř low 7C, Ludvíkov, Česko

Každý rok ma kvári nejaký zdravotný problém. Ani tento nebol výnimkou, preto som sa na kamene dostal len sporadicky. A keď už som si chcel na Morave, kde teraz žijem, pod niečo sadnúť, tak vlhko, teplo… Veď to poznáte, stále nejaká výhovorka. V prvej polovici roka som vyliezol v mojom obľúbenom jeseníckom Ludvíkove liepak Temný řitíř low, pôvodne za 7C. Víria sa diskusie, či 7B či 7C. A zase tá podmienka, bla-bla-bla. Je to pomerne krátka vecička – klasický ritný zdvih, výlez z diery a po krásnom mantli vytlapkáš a vytlačíš cez pätu na vrchol. K výlezu z jaskynky na hranku používaš tutové špičky, telíčko do bruška. Pekná jadrová silovinka. Za mojich podmienok ľahké C alebo B+. Doesn´t matter.

Cesta do ráje 7B+, Šumperk, Česko

Aj keď som to vyliezol na prelome minulej a aktuálne končiacej sezóny, tak by som rád spomenul opäť jesenický problémik Cesta do ráje 7B+. Boulder sa nachádza zatiaľ v málo objavenom bouldrovom raji Voštinských skál nad Šumperkom. Miestni borci tuto pôsobivú oblasť kartáčujú už roky. Povrch je tvorený atypicky k lokalite krásnou a kompaktnou žulou. Magic Wood Jeseníkov. A tieto krásne balvany sú zasadené do malebnej kulisy zmiešaných lesov. Proste jesenná rozprávka. Tomáš „Krkavec“ Doubravský mi ukázal ďalší rozmer boulderingu na Morave, za čo mu veľmi ďakujem. Boulder začína zo sedu a pokračuje ako previsnutý traverz doprava cez puklinky a poličky. Zakončený je krásnym telovým výlezom. Pekná, asi 5 metrová linka.

Welcome to Hell 7A+, Ludvíkov, Česko

Keďže som liezol skôr objavne, tak sa mi podarilo dať kade-tade niekoľko 7A/A+ na prvý pohľad/pokus. Ale našiel sa kameň v Ludvíkove, kde ma linka Welcome to Hell za 7A+ na prvý nástrel zhodila. Mocná pravá päta a trošku koordinácie. Tento pohybový engram som sa musel naučiť na tretíkrát. Tri-štyri kroky a aká zábava.

2.

Môj boulderingový život bol tento rok veľmi ovplyvnený aj „umelinou“. S kamarátmi sa nám podarilo zorganizovať krásne bouldrové preteky Haimaom boulder cup, ktoré mali aj charitatívny presah. Kvalifikácia prebiehala na troch rôznych miestach v Olomouci, finále na lezeckých profiloch postavených na pódiu letného kina za bítov olomouckých Electroshock. Akcia slúžila okrem športového blbnutia aj k osvete v problematike chorôb krvotvorby a transplantácie kostnej drene či kmeňových buniek. Dokonca sme získali niekoľko nových dobrovoľných darcov kostnej drene. Väčšina z nich boli mladí, zdraví a silní titani boulderingu. Príklad pre ostatných?

3.

Moje celé lezenie je taká sranda, už iba meditácia. Začínam si naplno uvedomovať, že vek nezastavíš a bouldering k poškodzovaniu tela prispieva stonásobne viac ako starnutie buniek. Po tridsiatke sa stáva z aktívneho športovania už iba paródia snahy donútiť telo naplno zabrať v intenzívnom tréningovom režime či pri pochabosti pokusu o sekvenčný či niekoľkofázový „nářez“. Pred tromi rokmi sme doma zabrali ¼ garáže dvojprofilovým campusom, zavesil som si hrazdy, gule na visy, zhybovaciu dosku, TRX atď. Po niekoľkých mesiacoch lakte a ramená v háji. Zahojil som sa a opäť liezol. Minulý rok som si bol zabouldrovať v Moravskom krase. Že poskúšam silovinku Alfabetix. Krásny boulder v nie úplne vábnej skale. Ale po zime, vápno, puklinky, zvetrávanie… Vytrhol som nemalý bloček a nechal sa ním po dopade na matrac zavaliť – tržná rana od pupku nižšie, šitie, jar/leto v pr… No tam. Zahojil som sa a opäť liezol.

Táto sezóna okrem časového vyťaženia vyzerala fakt dobre. Bola jeseň a ja bez zdravotných patálií. Niekedy v septembri som si v sychravom počasí popoliezal na bouldrovke. Chlapci vymysleli parádny liepačik. Nie a nie ho vyliezť. Chyty na figu a ešte ďaleko od seba. Klasický problém, všetci ho poznajú. Riešením bola železobetonová pätička za ľavú a páka do neba. Už už som mal kľúčový chyt a bol za hrdinu večera. Asi 3 cm od dočiahnutia tej šedej mrchy som zacítil lupnutie v ľavom kolene a v smútku padol na žinenku. A bolo po hrdinovi. Flexibilita už nie je to, čo bývala. Po 2 mesiacoch koleno stále bolelo. Absolvoval som MR, natrhnuté oba úpony vonkajšieho kolaterálneho väzu, prasknutý meniskus a opuchnuté jabĺčko. Keď píšem tieto riadky, sedím v depresii za stolom v pracovni, o 3,5 kg ťažší ako v „šejpe“, a uvažujem, čo sa deje v lese. A práve mi zavolali kamaráti, že máme na bouldrovke nové chyty. Jasné, dôjdem niečo nahodiť. Budem liezť iba s pravou. Koniec koncov, veď nohy pri boulderingu nepotrebujem. (Sorry, Tomaso.)

Tomáš „Tomaso“ Greksák

1.

Sidewinder V10, Buttermilks, USA

V tejto obťažnosti mi toho v Buttermilks už veľa nezostalo a túto desiatku som roky obchádzal a tváril sa, že tam nie je. Krátka štyridsaťpäťka zo sedu po malých zubatých lištách a mantel do položenej platne. Vyzeralo to na viac trápenia a bolesti, ako som bol do desiatky ochotný obetovať. Minulý rok som mal ale nejakú zvláštnu masochistickú náladu. Veď čo mi už zostávalo, keď som pre silovú prípravu, ktorá by ma posunula bližšie k miestnym dvanástkam a trinástkam, nič nespravil. Zostalo mi teda znova len vyzobávať tvrdé a boľavé kúsky. Sidewinder ma stál dve sešn a viac nadávok, ako stihol Počiatek narozprávať Trnkovi. Napriek odporu som sa naň namotal. Očaril ma nečakane krásny technický mantel a vysoký technický dolez jemnou platňou, v ktorom by som sa nedopočítal úderov srdca, ktoré si pri kráčaní po malých kamienkoch 6-7 metrov nad zemou išlo riadne psychotechno. Už bolo treba iba prekusnúť kúsavý nástup a počkať na správnu podmienku, ktorú nakoniec tvorila malá víchrica a mrazivý „realfeel“.

Oksespranget 8A, Skiri, Nórsko

Skiri bola úplne náhodná zastávka potulkami Nórskom. Nikdy predtým som o tejto mikro oblasti v údolí Romsdal nepočul a ak by neležala pozdĺž našej trasy, tak sa o nej možno ani nedozviem. Som ale veľmi rád, že sme ju našli, lebo je to naozaj malý bouldrový raj. Rovné dopady v magickom lesíku sú pre oblasť z jemnej žuly až netypické. Aj keď veľkosťou ide o bezvýznamnú oblasť, svojou lezeckou rozmanitosťou a atmosférou miesta som ju rýchlo zaradil medzi „návratové“. Oksespranget patrí medzi najťažšie kúsky, ktoré boli uvedené v sprievodcovi, aj keď veľa obieleného v ňom nebolo. Atletická a dynamická previsnutá linka, vyžadujúca pevné telo v každom momente a precíznu prácu nôh. Pre mňa to bol perfektný boost pre lezecké sebavedomie do rozbiehajúceho sa škandinávskeho tripu.

Hurt so good SD 7C+, Smabakan, Nórsko

Smabakan je ďalšia oblasť, o ktorej som nikdy nepočul, ale kam sa plánujem vrátiť. Najlepšie s drôtenou kefou a hladom po „prváčoch“. Pomerne rozsiahlu oblasť zatiaľ poznačila iba skupinka miestnych nadšencov z neďalekého Trømsa. Veľké bloky kvalitnej žuly kúsok od mora a nezapadajúce slnko – čo viac si lezec môže priať? Priznávam, že časť výnimočnosti bouldru Hurt so good je ovplyvnená práve jedinečnosťou miesta. Ja som taký ten pocitový bouldrista a z tohto som mal na balvane úplnú eufóriu. Zároveň tvoril aj určitý vrchol nášho tripu – geografický aj výkonnostný – takže za mňa to nebolo zbytočných 5000 km v aute k tomuto krásavcovi.

2.

Minulý rok som mal konkrétne ciele jedine s USA a tie sa nenaplnili podľa predstáv – aspoň teda čo sa týka obťažnosti bouldrov. Vo Fontáči mám dlhodobé projekty, s ktorými som tiež veľmi nepohol. A v lete som šiel na sever bez konkrétnych ambícií, skrátka si len tak užiť krásy severu so ženou, ktorú milujem, a akékoľvek prelezy budú len bonus.

Dlhšie ma už ale trápilo strácanie môjho dynamického ja, ktoré mi bolo tak vlastné, keď som bol mladší. Minulý rok som sa preto začal vrhať do všetkých skokov a každého „dyna“, ktoré som stretol. Som rád, že nakoniec na tom nie som až tak zle, ako som si myslel. Dám tomu ešte rok a potom si možno skočím doskákať resty v Rocklands.

Druhý osobný projekt bol z iného súdka. Ešte na začiatku roka som si sám pre seba začal mapovať, koľko dní vlastne zabijem lezením. Koľko strávim na skalách, si viem vyčítať z kalendára, ale to nie vždy odzrkadľuje, koľko naozaj leziem. Často mi s tým nepomáha ani denníček, lebo hodne lezeckých dní je čiernych – veľa snahy, nula prelezov. Pred Nórskom som si povedal, že by som mohol skúsiť oprášiť starý kvantitatívny projekt s pracovným názvom „123“. Konkrétne 123 lezeckých dní. 123 je totiž tá najväčšia tretina roka, čiže lezenie na skalách minimálne raz za 3 dni. Ešte v Nórsku som si myslel, že to bude pohodka, nakoniec sa ale ukázalo, že ani pre mňa, ktorý sa prakticky furt flákam po skalách, to nie je až také „ízy“. Viac o tomto projekte si môžeš v prečítať na mojom blogu.

Zo slovenskej scény ma najviac zaujal veľký posun Aďa Capka a Mojmíra „Cyrila“ Kandríka, Zavakyho šarapatenie vo Vysokých Tatrách a nekonečné výkopové a objavné práce karpatskej úderky na čele s Messnerom, ktorý sa konečne začal deliť o svoj priam radošinský humor prostredníctvom článkov na boulder.sk. Českú scénu som sledoval len instagramovo prostredníctvom Magnusa, Martina Stránika a Džanglího, ktorí si zas išli riadne bomby, a som rád, že sa aj Ondro Nevělík konečne dostal na skaly a v rámci svojho comebacku vyčistil Rocklands. Mrzí ma len, že toho roku sme nemali žiadny spoločný prienik.

3.

Rok 2019 bol akýsi chudobný na takéto momenty – napriek tomu, že smiechu na skalách bolo veľa. Nič konkrétne mi ale neuviazlo na HDD, ale ak som niečo len vytesnil, moji spolulezci ma určite radi nabonzujú.

Ondro Valentín

1.

Predchádzajúce roky som dával ohromné množstvo energie a času do tvorby nových bouldrov v Malých Karpatoch. Hovoril som si, že za tie dni kopania a kefovania by som už aj dom postavil. A tak som tento rok teda začal stavať dom. Každý, kto to zažil, asi vie, koľko vám zostane času, keď živíte rodinu a k tomu ešte svojpomocne prestavujete značnú časť domu. Jasné, že žiaden. Keď som šiel náhodou liezť, tak to bolo len preto, že som v ten deň proste nešiel na strechu. No z jari a potom začiatkom zimy sa mi predsa len niečo nové preliezť podarilo. 7B-čka sú v Chtelnici nosným stupňom oblasti. Môžete ich tam liezť mraky a stále pribúdajú nové.

Odmäk sa mi nepáči 7B, Chtelnica, Slovensko

V ten deň bol všade sneh, no pod veľkou previsnutou stenou Amfíku sa dá liezť skoro stále. Práve keď som si všimol túto linku, sneh sa začal topiť, čo znamená, že skaly na dlhú dobu zatečú. Odmäk sa mi nepáči bol jeden z tých bouldrov, o ktorom najprv nie je jasné, či vôbec pôjde preliezť. Malé lišty nakoniec zázračne fungovali a vznikla línia, ktorá pomohla rozbehnúť potenciál tohto podsektoru. O pár dni sme sa s Andrejom zo štartovacej police pustili pre zmenu doprava a vznikol tak pre mňa jeden z najzaujímavejších bouldrov v Chtelnici: Držme sa pri zemi 7B.

Piráti potenciálu 7B, Rozbehy, Slovensko

Rozbežská perla stála pustá a zabudnutá pod Hradom Korlátko, až kým nás tesne pred príchodom leta a krvilačného hmyzu k sebe nežným vábením neprivolala. Fakt vysoký a jeden z najkrajších blokov na Rozbehoch tvorí skvelý, vodou tvarovaný, oblinový a dierovaný vápencový zlepenec. Všetky bouldre, ktoré tam sú, si vylezte! Perla 6C je svižná linka po dierach s hajbólovým záverom. Kôprová omáčka 7A je zase chutný traverz aj pre vegetariánov. No a nakoniec Piráti potenciálu 7B – odvážna dlhá a vysoká línia, kde najťažšie miesto je až hore a skoky odtiaľ sú už pekné polety.

Pohanský kríž 7B+, Plavecké Podhradie, Slovensko

Nad lúkami v Plaveckom Podhradí sa na kraji lesa ukrýva vápencová stienka, ktorú ako jednu z mála v Malých Karpatoch hladí po celý deň slniečko. Deje sa to práve v zime, keď opadajú listy z vysokých bukov. Tento boulder je ďalší pohybový skvost po vymytých malých lištách, kde je kľúčom mocný kríž a následné efektné dynamko do dierky ako z rozprávky. Po výleze vás privíta pohľad na zvláštny kopec Pohanská, kde Kelti ešte pred Kristom vybudovali najväčšie hradisko na území Slovenska (vraj dokonca väčšie než stredoveká Bratislava). Boulder nemám na videjku, no chystám update sprievodcu boulderingom v Plaveckom Podhradí, tak sa tu k tomu ešte niečo čoskoro objaví.

Lenka Križanová

1.

Na druhý či tretí výjazd som vyliezla Barovú prostitútku 6B v lome v Plaveckom Podhradí. So zatečenou spodnou nohou, len sa poriadne švihnúť do chytu v hrane, prásk a bolo to tam. Pustila aj lištičková Nábojnica 6B, aj silovejší Tryangel 6A+. Je to až smiešne, keď to teraz píšem, ale tými bouldrami som žila ešte dlho. Síce bolo už „po tom“, ale kým som zaspala, opakovala som si program. Všetky tri najobľúbenejšie bouldre začali vetou „toto nikdy nevyleziem“ a končili „bouldering je láska“. A strašnou triaškou v nohách. Všetko ako má byť!

2.

Úžasne bolo v oblastiach, kde som predtým neliezla. Vďaka lesu, tichu a ľuďom. A jedlu, samozrejme. Na Posvätke, v Bore či v Loučoviciach, kde som si poliezla ľahšie nesúťažné bouldre. Prvýkrát som liezla na pieskovci na Makite, kde som sa tiež prvýkrát solídne vysypala. Mám rada mikrooblasti, Píla je stále pre mňa akási priostrá, lezecký denník ignorujem naďalej a pýtam sa Fera, čo som liezla (a nedoliezla), a najlepšia bola afterka na WBC Končitej.

3.

Vtipný bol Kubo Ovocie v ľahkej platničke po oblej hrane v rámci loučovickej FBF 2019. Všetci vieme, že takéto veci sú o špičkách, ale Kubo dal nohy do tulenej podoby (akoby mal na nohách lyže) a prebil to ramenami.

V júni sme v Žďári nad Metují (Ostaš a Bor) vychytili Svätojánsky jarmok spojený so 140. výročím miestnych dobrovoľných požiarnikov. Vďaka tomu sme mohli zažiť milú hasičskú slávnosť v štýle filmu Hoří, má papenko, kde nám naliali, aj keď sme nemali uniformy, a zaspávať pri Olympic Revival.

Fero Pauliny

1.

Hmatník 6C, Posvätná skala, Slovensko

Hore na Posvätke je perfektný strop. A kto hovorí, že nie, ten tam nebol alebo je hnilé vajce. No a Hmatník je top 6C široko-ďaleko. Nástup je síce zo zhybu, ale ďalej je to perfektné jemné lezenie, kde treba dobre pracovať s nohami a bruchom. A dávať pozor, aby vám hánky v špáre nešuchli druhú skalu, lebo však svedomie má človek len jedno. V TOP 3 mal byť už minulý rok, ale nejako sa stalo, že som ho vyliezol až teraz v marci.

Šikmá veža 6B, Končitá, Slovensko

Končitá tento rok žila Strapatou a ja s ňou. S nikým sa preto nebudem hádať, že taký Macháček 6B alebo Eufória 6C+ nie sú objektívne krajšie bouldre s vďačnejšími pohybmi. Určite sú! Mne sa ale aj tak najviac páčila Oliho medvedičková novinka v sektore Levitácia. Asi preto, že som si všetky pohyby musel vymyslieť sám a zistiť, že občas zaberie práve to, čo zo zeme vôbec nedrží. Znie to ako motivačný citát, ale ja píšem o boulderingu.

https://www.instagram.com/p/B2ub_3vo3NN/

Longévité 7A, Fontainebleau, Francúzsko

Kmocho je majster v predávaní sloníkov (copyright Humpi). Stačilo pár minút na návšteve u Tomasa na dome a celú našu posádku namotal na dva novšie sektory. Prístupy boli vraj kúsok a 7A-čka zadarmo. Vďaka bohu, že Kmocho má aj svoje pravdovravnejšie ja – hovorme mu trebárs Edo Homola. Z 10 minút bola okamžite pol hodina a 7A-čka mali razom 7B-čkové kroky. Ale tak dobrý sloník nemôže byť zlý. A fakt nebol: oblino-lišty presne podľa môjho gusta.

2.

O Končitej vzniká profi film, v Bratislave otvorili čistokrvnú bouldrovku a bouldruje sa aj vonku. Len mi je trochu smutno, že kopec ľudí ohŕňa nad slovenským boulderingom nos a trávi čas v halách. Akože ja sa nehnevám, ale prečo to nerobiť aj „naozaj“?

3.

Ja som sa tak raz ráno zobudil na Chate pod Končitou a v hlave mi hrala taká tá fujarová odrhovačka. No a vyjdem z izby a tí blázni zo Senice (rozumej Milan, Slavo a spol.) kukajú Živú panorámu a tlačia klobásu so žinčicou. Ideálny štart Wilderoben boulder cup.

Ešte by som rád poďakoval Slavovi, že ma naučil slovo pleskáči. Neviem si už predstaviť výstižnejšie slovo pre bouldristov.

Oliver Vysloužil

1.

Il Sogno do Tarzan 7B, Val Masino, Taliansko

Zamýšľali ste sa niekedy nad tým, ako by mohol vyzerať ideálny boulder podľa vašich predstáv? Ja viem, vôbec nie je ľahké dať mu konkrétne atribúty. Dokonalosť väčšinou pochopíte, až keď ju prežijete na vlastnej koži. Alebo nepochopíte, ale viete, že toto je ona. Niekoľkokrát som mal v živote to šťastie, že som na mnou favorizovanú konšteláciu na rôznych miestach natrafil. Aj ona sa však vyformovala len na základe tých predošlých, prežitých. Tento rok som sa s ňou zoznámil opäť v novom šate, vo Val Masine pod majestátnym bouldrom Il Sogno di Tarzan. Dokonalé bouldre to teraz vôbec nebudú mať ľahké.

Plytčina 7B+ FA a Eufória 6C+ FA, Končitá, Slovensko

V rámci príprav staronového sektoru Strapatá na septembrový Wilderoben boulder cup bol pre mňa absolútne kľúčový vznik Plytčiny a Eufórie. Za potenciál sektora na dobrú boulderingovú session by som počas kultivácie ruku do ohňa nedal. Stále vo mne driemala istá dávka neistoty, či oblasť poskytne dosť možností pre väčšie množstvo bouldristov v rôznych výkonnostných kategóriach a či to vôbec stihnem pripraviť. Upokojenie sa začalo rodiť po tom, čo sa po troch pracovných dňoch konečne podarilo odvaliť monštruózny balvan spod Plutvy, na ktorej zakrátko potom vznikol najťažší boulder Strapatej – Plytčina. Táto pohybovo jemná lištovačka, prísna na silu prstov a techniku nôh, nakoniec spoľahlivo rozradila favoritov pretekov a jej prelez vo mne zostal dodnes uložený ako jeden z dvoch prelomových momentov príprav. Tým druhým bol objav a vyčistenie jednej z najkrajších línií na Končitej, ktorú nešlo po preleze nazvať ináč ako Eufória.

Zvrhlý vkus 6B, Loučovice, Česko

Veľmi dobrým znakom intenzívneho bouldrového zážitku je to, ak si ho viete aj s relatívne dlhým odstupom času vybaviť do poslednej štipky aktuálneho pocitu. Za chvostík mojej top trojky preto pasujem dychberúce platňové lezenie v podobe loučovického Zvrhlého vkusu. Niečo na tom názve bude a vedzte, že to po príchode pod boulder vôbec nie je ťažké pomenovať. Úchvatná vysoká platňa, ktorá sa z položeného profilu začne dvíhať presne tam, kde by ste sa s akceptáciou onej skutočnosti chceli zaoberať úplne najmenej. Boulder som preliezol počas septembrového FBF a môj celkový zážitok umocnilo aj to, že boulder v ten deň ešte nikto neliezol a nevymádžoval. Vôbec som netušil, kde sú chyty (zrak zatiaľ nemám zlý, ale predstavivosť občas zahapruje). S bouldrom som sa tak počas prelezu pomaznal aspoň tri minúty, ale našťastie som ho nemusel liezť znovu. V hrobovom tichu by som sa vtedy ani spoterov nedokrájal.

Ďakujem vám chalani za otvorenie krásneho nového sektoru v Loučoviciach, pretože možnosť vyliezť si aj takéto kúsky sa môže v živote nejedného bouldristu hlboko zakoreniť. (Trošku som aj rád, že súťažným bouldrom nebola susedná platňa Mimo komfortní zónu).

Poznáte ten pocit, keď vám tlčie srdce na jazyku? To je vtedy, keď vám v absolútnom tranze ponechal život chvíľku na oslobodenie.

2.

Rok 2019 budem mať navždy spätý s búrlivou chtelnickou jarou, ktorá mi opäť pripomenula, o čom je poctivá bouldrová vášeň a priateľstvá z nej rezultujúce. Aj keď som sa výkonnostne nepriblížil k svojmu maximu, prebouldroval som so svojou rodinkou opäť o niečo viac dní – či už u nás doma, alebo v Taliansku a Francúzsku.

Lezenia by mohlo byť k spokojnosti určite viacej, ale vykompenzovala mi to radosť z otvorenia nových možností na Slovensku. Na jar sme dokončili sprievodcu vďačnej a čarovnej Posvätnej skaly.

Vyvrcholením roka bol Wilderoben boulder cup, ktorý sa síce konal iba jeden deň, ale pre mňa to bola zaujímavá trojmesačná etapa. Okrem fantastickej akcie mi darovala aj mnoho dní štedrých na dávky sebapoznania. Ďakujem týmto aj Ferovi a Bugimu za pomoc a dôkaz, že na troch je proste stále malý a ľahký aj veľký a ťažký balvan.

Nemôžem nespomenúť FBF na Šumave, z ktorého sa vďaka Petrovi, Michalovi a Patrikovi stáva úžasná tradícia a udalosť každého roku. FBF mi dáva možnosť vidieť a prežívať veci aj z druhej strany. Nesmierne si to vždy užívam a napĺňa ma to nekonečným presvedčením, že všetko úsilie stojí za to. Príkladné nadšenie lokálov sa odzrkadlilo aj vo vydaní skvelého boulderingového sprievodcu, ktorý v našich končinách nemá obdoby.

Okrem outdoorového boulderingu sa malá revolúcia udiala aj na poli indooru, keď ku koncu roka v Bratislave otvorili novú bouldrovku Block Dock. Po mesiaci návštev som sa pristihol, že až podozrivo často myslím na Moonboard, čo ma trochu vyvádza z miery.

Veľmi pekným momentom je aj spolupráca s Tončim Kajanom na tvorbe dokumentu o Končitej, v rámci ktorej musím vyzdvihnúť jeho nadšenie a profesionalitu. Tento rok som sa nechal opäť strhnúť Končitou a ona mi to neskromne vracia tak, ako kedysi. Díky, Tonči!

https://www.instagram.com/p/B0F-OAQiZ8H/

3.

Bol príjemný sobotný podvečer na FBF a mne ostal ku kompletizácii súťažného okruhu ešte jeden boulder. Zhodou okolností ním bola Chorobná posedlost 7B, ktorá určite nešla vynechať. S Mišom a Ďurim sme si pod bouldrom rozložili veci. Vládla ľúbivá atmosféra, zlatisté lúče štrikovali pomedzi stromami a my sme sa pokojne pustili do svačiniek. Po chvíľke sa Ďuri nedočkavo obul do lezečiek a začal sa váľať v sit starte. Rozhodol som sa ešte pred pokusom odľahčiť a namieril som to do diery v zemi len kúsok opodiaľ. Veď prečo si túto všednú činnosť nespestriť o nejaký cieľ. Mušku som vôbec nemal zlú. V záverečnej fáze, keď ma už hriala spokojnosť s priebehom, sa Mišo posťažoval na otravnú osu, ktorá ho bez milosti napadla a bodla. Neprikladal som tomu prehnanú pozornosť, veď to sa občas v prírode pri drobnom nesúlade deje. Avšak len čo som zazipsoval rázporok, z diery sa vynorili desiatky pobúrených ôs. Rozpútal sa boj o život. Rozutekali sme sa každý iným smerom, Ďuri v lezečkách, a bez ohľadu na náročný terén sme trhali rýchlostné rekordy v jeho zdolávaní. Za chrbtom som počul výkriky bolesti, ktoré sa postupne vzďaľovali. Skákali sme a oháňali sa ako chudáci. Ak nás práve nebodla osa, nabodli sme sa na nejaký konár. Bolo mi z toho neuveriteľne smiešno. Ako rýchlo sa z chlapa stane revúci a komicky poskakujúci uprchlík. Keď som si už myslel, že som dostatočne ďaleko, zabolelo ma ďalšie pichnutie. Útok sa skončil snáď po desiatich minútach. Bodkovaní ako inverzné muchotrávky sme sa s maličkou dušičkou vrátili k bouldru. Vzduchom to síce stále bzučalo, ale ocikaná vzorka populácie sa našťastie vystrieľala a mohli sme si boulder preliezť. Svalovicu z intenzívneho celodenného boulderingu nakoniec predbehlo silné svrbenie a štípanie desiatok bodnutí. Na záver sa hodí zdôrazniť ponaučenie, ale som si istý, že každý, koho v lese popadne chuť zamieriť, bude svoje ciele zvažovať oveľa umnejšie ako ja.

Týmto sa chcem veľmi ospravedlniť svojim kamarátom, že som načúral do neprebádanej diery. Bolo to detinské a nerozvážne.

Zostavili: Fero a Oli

Všetky príspevky prešli redakčnou úpravou.

Ďakujeme všetkým, ktorí si našli čas a prispeli do našej ankety.