Minuloročná Korzika nastavila latku vysoko. V pláne bola Sardínia, ale nakoniec sa nám tento plán neporadilo nijako racionálne zrealizovať. A tak som opäť sadol k počítaču a dal Chorvátsku šancu.
Na moje prekvapenie som rýchlo zistil, že už asi 4 roky je k dispozícii na zakúpenie boulderingový sprievodca na Dalmáciu. Po jeho rýchlom prelistovaní som sa úprimne potešil, že Chorvátsko už môžeme zaradiť medzi naše ciele (aj keď sondu v Paklenici sme už svojho času absolvovali).
Samozrejme, nejdeme sa teraz baviť o žiadnych žulových či pieskovcových orgiách, tu ide prvú ligu vápenec. Centrum boulderingu je v Splite. Priamo v meste nájdete dve oblasti, ostatné sú rozhádzané v južných svahoch po okolí až po Trogir a Omiš. Najvzdialenejšia oblasť zo Splitu sa nachádza v Biokove a sprievodca ju považuje za najlepší bouldering v celom Chorvátsku.
Cieľ bol teda jasný – Split. Aby sme sa vyhli náporom turistov, ubytovali sme sa na okraji Marjanu. Je to zalesnený polostrov, na ktorom sa nachádza národný park a tak podlieha rôznym regulatívom. Kto Marjan pozná, vie, že sa tu nachádza aj obľúbená lanolezecká oblasť.
Z okraja Marjanu je to autom asi 12 minút do najstaršej bouldrovej oblasti Turska kula. Ide o mestský park, v ktorom je niekoľko previsov a balvanov. Blízkosť mesta a ľahká dostupnosť pre kohokoľvek spôsobili, že to tu nie je príliš malebné. V roku 1989 ale na Turskej kule vyliezol lokál Ante Zavadlav prvé 6A Kvasimodo a zasial tak rýchloklíčiace semeno onej lezeckej disciplíny.
To podstatné sa ale dialo vo východnej časti mesta. V srdci rozsiahleho cintorínu Lovrinac sa nachádza súskalie, kde sa už vtedy začali stretávať tamojší priekopníci a pomerne rýchlo začali vznikať prvé sedmičky. Zásluhou výrazne silového charakteru bouldrov, lepšej kvality skaly a väčšieho potenciálu, je práve Lovrinac považovaný za miesto, kde sa zrodil chorvátsky bouldering.
Dnes tu nájdete cca 30 bouldrov, z toho iba pár pätiek a málinko šestiek. Aj tie vedia dať celkom zabrať. Ostatné kúsky sú už v siedmom stupni, nájde sa aj osmička. Kvôli prísnym profilom a často typickým vápencovým neanatomickým chytom ide o tvrdý bouldering. obzvlášť, ak prídete v lete.
Nakoniec, bouldering v Dalmácii si najviac vychutnáte v zimnej sezóne. Letá sú tu príšerne horúce a takmer všetky oblasti sú orientované na juh. My sme mali každý deň 37 stupňov. Bouldre v Lovrinaci boli pred obedom na striedačku pod hustými stromami. V tieni sa ako tak dali liezť aspoň tie sedemáčka. Ja ale vždy hovorím, že lepší ako žiadny bouldering je aj ten letný.
Lovrinac sa navštevuje neoficiálne a v rámci otváracích hodín (teraz v lete do 15:00). Môže sa stať, že vás tam strážnik s matracom nepustí. Domáci asi vedia, kedy je tam najlepšie ísť, no my sme mali šťastie a nestretli sme ani živej duše. Povráva sa, že ak budete príliš hluční, môžete zobudiť mŕtvych. Ak by sa tak náhodou stalo, nemáte im za každých okolností hovoriť o existencii sprievodcu. Tak nejak mi z toho vychádza, že ani o tomto článku.
Veľa oblastí sme navštíviť nestihli. Boli sme uvarení a výlety na skaly sa ťažšie v daných podmienkach organizovali. Mal som však veľmi jasno v tom, že ešte jednu oblasť chcem určite navštíviť. Konkrétne jeden balvan.
Sućurac sa nachádza necelú polhodinu jazdy autom z Marjanu smerom na Trogir. Celá oblasť pozostáva z niekoľkých balvanov roztrúsených v divokej buši. Presne ich je 6 s väčšími rozostupmi medzi sebou. Na jednom z nich sa nachádza aj prvé 8A+ Ptičja Gripa, ktoré v roku 2005 preliezol silný slovinský lezec Urh Čehovin. V sprievodcovi varujú, že prístup môže byť divoký a netreba zabúdať na záhradkárske náčinie. A samozrejme, že v lete by sem nechodili…
Nuž, ja som musel. Videl som foto balvanu v sprievodcovi a inak sa nedalo. Prístup nie je komplikovaný. Parkovisko poľahky nájdete. Pozitívna je aj krátka vzdialenosť balvanu od auta. Vzdušnou čiarou.
Trafil som dokonca aj chodníček vedúci k balvanu. No a potom už začala zábava. Utopený v trojmetrových kriakoch som lovil v pamäti približnú pozíciu kameňa. Nožnice dostali zabrať, ale po dvadsiatich minútach s čerstvými jazvami po tŕňoch som úspešne stál pri nástupe prvého bouldra.
Kvalita vápenca ma prekvapila. Tvary a profily jednotlivých línií vo mne vznietili smútočné plamene, že tu nestojím v zime. Uvedomenie si krátkeho zážitku, ktorý ma teraz čaká, bolo pri tej nádhere skutočne ťažké prehltnúť, ale však čo, som tu a zdá sa, že by mohol byť aspoň intenzívny. Utekal som do auta pre matrac. Utekal je asi silné slovo, ale stálo ma to aspoň dvadsaťštyri nabodnutí na oštepy zákerných kríkov.
Bouldering bol spektakulárny. Slnko už dávalo zbohom za ďalekým kopcom a ja som sa tu sám, uprostred divokej buše za prítomnosti behajúcich jazvecov, plížil vypečenou platničkou na vrchol monštrózneho balvanu, z ktoreho sa ponúkol výhľad až na náš domček na Marjane. Čarovné okamihy, ktoré na boulderingu milujem.
Zážitok v Sućuraci prekopal aj môj pohľad na vápenec, často poškvrnený lokálnymi skúsenosťami. Niežeby som naň zanevrel (to by som si nerozvážne zahatal cestu ku mnohým dobrým domácim bouldrom), ale musím povedať, že takéto krásne vápencové balvany som ešte nevidel. A na Novom Zélande som stále nebol.
Darmo, svet je krásne miesto plné úchvatných zákutí, ktoré sa nám odhaľujú aj vďaka boulderingu. Často tam, kde by sme to možno nečakali v takej miere. O to viac ma teraz prekvapuje, že to píšem po návrate z letnej dovolenky v Chorvátsku. Z miesta, kam sa v lete nechodí bouldrovať. Ja som ale zistil, že to aj tak môže stáť za to.
Oli
Komentáre