Paklenica

Ako sme bouldrovali v Paklenici

Oli
Ty sa možno začuduješ. On si zaťuká na čelo. Ona, známa lanolezkyňa, si pomyslí svoje. Tamten klasik neuverí svojim očiam, dokonca aj vy, bouldristi, nazriete spoza otáznikov. Bouldrovať v Paklenici? A vtedy sa spustí hrdelný smiech všetkých menovaných.

Skôr ako sa začnem smiať aj ja, musím podať ruku hlavným účinkujúcim, nebudú sa predsa topiť v príbehu, ktorý bude ich obhajobou. Alebo nebude? Je skutočne také neobvyklé vybrať sa do Paklenice za bouldrami? Do údolia mohutných stien, kráľovstva špageťákov a ich štrngajúcich pochodov, pod bigvólami sa prehrabávať v štrku, hľadať zmenšeniny, ktoré sú ostatným len prekážkou na ceste k nástupom?

foto: Oli

Bouldrista v Paklenici je skutočne vzácnym druhom. Cítil som sa ako po náhlom vtrhnutí na dámske záchody. Strih. Prekvapené pohľady, nádychy nedorozumenia, výdychy nepochopenia. To muselo nemeckých turistov už úplne položiť na zadky, v tichom údive nad skalolezcami a ich prácou s materiálom, s telom, do toho ešte dve pochodujúce skrine. „Es muss aber Spaß sein, Schrank mit Beinen!“

foto: Oli

S množstvom zažitých údivov by sme si tu mohli už podvečer stánok otvoriť, toľko ich bolo. Vynímajúc davy turistov, boli to aj lezci, ktorí netajili prekvapenie nad našim záujmom, veď tam kde si zvyčajne opierajú bicykel, si teraz niekto obúva lezečky.

foto: Aďka

Lezecký sprievodca Paklenice skutočne obetoval niekoľko stránok boulderingu. Budem sa nazdávať, že tam nemala byť pôvodne inzercia.

Všetky zakreslené bouldre sú označené aj na skale. Ich najväčšou nevýhodou je poloha priamo pri hlavnom chodníku, čo znamená nekonečné toky ľudí. Preto sme sa im vyhýbali a bouldrovali aspoň na tých pár vzdialenejších. Pre bystré oko namotivovaného turistu ale nebol žiaden problém nájsť si svoju obeť aj cez košatý krík či vysoké brehy riečneho koryta.

Sprievodca udáva dva hlavné bouldrovacie sektory. Sektor 1 sa nachádza len kúsok za miestom, kde vás chladnokrvne oberú o 50 kunimírov na hlavu. Dominuje mu tzv. „Galéria“ vo svahu hneď nad cestou. Úprimne povedané, táto „Galéria“ je zlým snom. Viem si predstaviť, že s hlavňou pri spánku by som sa tu premohol bouldrovať, ale bez núteného ohrozenia života by som si túto činnosť s oným kusom šerednej skaly vedel spojiť len za strašne veľa eur. Prekvapuje ma, že sem niekto vôbec páchol s myšlienkou bouldrovania. Snažím sa príliš nerozvíriť vzduch, aby to na mňa celé nepadlo.

foto: Aďka

Uspokojení spomienkou na fotografie paklenických bouldrov vykročíme ďalej do kaňona. Balvany sú na rozdiel od Galérie z kompaktného vápna. Zakotvíme hneď na začiatku sektora 2, na mieste, kde sa cez cestu prehýba legendárny On the Edge, man 7A+. Svišťať nad hlavami nekonečného davu sa mi nechcelo, zbehli sme radšej nižšie do koryta. Rozhýbeme usedené zadky z tripu po Istrii a stačiť nám k tomu bude aj jeden balvan s viacerými líniami.

foto: Aďka

Tajne dúfam, že stretneme niektorého z domácich bouldrových priekopníkov a poukazuje nám tunajšie skvosty. A zrazu, ako blesk z jasného neba, objaví sa postava s papiermi v ruke porovnávajúc fotky s kameňom pred sebou. Utekám, čoby inej osoby na svete nebolo, v snahe nájsť si nového kamaráta. Druhý dych sprevádzal ma pri iniciácii konverzácie na tému štartovacích chytov bouldra pred nami. „No jó, taky že mně tenhle balvan zajíma. To víš, že tady seděl Winnetou a konverzoval s Old Shatterhandem?“ Nadšene poukazujúc na zhodu fotografie z filmu a jeho aktuálnej fotografie balvana pochopím, že onen filmový nadšenec nie je mojím bouldrovým priekopníkom. Záľubám sa medze nekladú, pomyslím si, a rozlúčime sa.

foto: Oli

Veľká Paklenica je kaňon s bouldrovým potenciálom. Presvedčíme sa o tom na ďalší deň, keď vystúpame pod Aniču Kuk. Aj v týchto miestach udáva sprievodca pár kúskov ale to najcennejšie sa ukrýva nezmapované v okolí koryta na úpätí Aniče.

Rozsiahle bludisko balvanov, vymytých, uhnutých, krivých, oblých, výrazných. Tu zabúdam, že je okolo mňa vápenec. Úžasne tvárny, poddajný, priateľský k vode. Poskakujem sem a tam po fragmentoch mohutnej steny, v bludisku, odkiaľ sa východ nehľadá, len cesta.

foto: Aďka

Na objavovanie nových línií nemáme čas ani motiváciu. Po prechádzke pod Aničou sú značené bouldre len výsledkom komfortu ich stvoriteľov. Tieto fľusy pri chodníku sa ani zďaleka nevyrovnajú svojim kolegom z úpätia. Sú zlým príkladom tunajšieho bohatstva.

Náš dovolenkový čas vyčlenený na krátku návštevu bouldrov v Paklenici sa blíži k záveru. Dúfam, že si na rozlúčku ešte vyleziem previsnutú hranku na prvom kameni. Nikdy nekončiaca cirkulácia ľudí zlomí vo mne túžbu. Opúšťame kaňon.

foto: Aďka

Pri východe začujem otázku: „Čo ste dali?“. Prekvapení zainteresovanosťou sa ponárame do rozhovoru s domácim zanietencom. Že máme prísť podvečer na podmienky a poukazuje nám bouldre neznáme, skvosty tunajšie, línie hodné dotyku. Lúčime sa, snáď nabudúce, aká škoda, že nestretli sme sa skôr, my už musíme. Možno by tento príbeh vyzeral úplne ináč, možno by v našich životoch pripomenul Tenerife, odhalil domáce nadšenie.

foto: Oli

Lebo to je presne, čo chýba Paklenici, treba tu odvážlivca, čo sa cez ikony skalolezecké povznesie. Prebudí driemajúceho draka v zemi chorvátskej. Vybije oči komnatami z balvanov, bouldrami z neznáma, novými, krásnymi kameňmi, vápencom nepoznaným. Rozvíri hladiny pokojné a vnesie nové nádeje. Do sveta bouldristov, nielen balkánskych, do očí skalolezcov upjatých. Hoďte na chrbty matrace, chce to odvahu, a vykročte na miesta iným krokom!

Nech je Paklenica navždy mekkou bigvólistov, skalolezcov a turistov, ale nech si tu svoje miesto nájdu aj bouldristi. Pretože sem patria.

Oli

Komentáre

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *