Premýšľam, aký by bol rok bez šumavského FBF... Mám pocit, že absencia tejto krásnej udalosti by mu ukradla stranu z kalendára. Vlastne nie jednu, lebo tých dní, keď sa na FBF tešíš, je niekoľkonásobne viac. A o ne všetky by sme prišli.
Našťastie nás chlapci nesklamali a aj tento rok pripravili krásny súťažný okruh variabilných bouldrových problémov. Život sa tak mal o čo oprieť, a to je dobre, on potom oveľa viac chutí.
Po vzore minulého roku bol v súvislosti s akciou predstavený širšej lezeckej verejnosti nový sektor. Tentokrát sa netradične bouldrovalo na protiľahlom svahu Loučovíc, v sektore Opatská stezka.
Na lokálnej žule zdobenej legendami o lezeckom kumšte, víziách a nezopakovaných problémoch som nebol od posledného FBF. Bouldristovi zdeformovanému prebytkom chytov sa pochopiteľne žiada postupne si tamojšie majsterštuky dávkovať, aby sa aspoň trochu oťukal.
Povráva sa, že ono sa to aj tak nedá. Jednoducho, buď to miluješ a bavíš sa, alebo choď radšej na hríby. My sme to v piatok poobede predsa len skúsili a vybehli sme na svahy Vyššieho Brodu.
Nový sprievodca nám uľahčil orientáciu, a kým som nedvihol zraky, cítil som sa ako vo Fontáči. Precízna robota!
V Brode sme sa rozložili pod kameňom Titanic. Poriadny mantel som v rukách už dlho nedržal. O zábavu sme mali postarané minimálne do tmy.
Večer sme sa v Penzióne pod Lipou zišli v plnom počte. Taktika na sobotnú súťaž v tomto bode opäť mierne zahaprovala. Ja vždy hovorím, že tých pív sme si mohli dať menej, ale na druhej strane, nemáme predsa životov na rozdávanie.
Počasie vyšlo neskutočne. Na pohodové FBF si človek ani nemohol viac priať. Zmes bouldrov v okruhu bola tradične dobrá. Vedeli ste sa zabaviť v 6Bčku, takmer flešnúť 7Bčko, privodiť si zástavu srdca v morálovej platni, či zodrať aj posledné zvyšky kože v krásnom skoku.
Večer sme zasadli do lavíc v penzióne a dojmy z kvalitnej celodennej lezenice nás zasunuli napevno ku stolom. V čase, keď už mohla ísť taktika bokom, sme už nanešťastie nevládali ani dvíhať poháre. Peťo s Mirom vyhlásili víťazov a s prísľubom ďalšieho ročníka do nás vliali nádej, že budúci rok bude mať v kalendári opäť všetky strany.
(Výsledky a fotky od Petra Schwarza si môžete pozrieť v článku na lezec.cz.)
Symbióza Peťa, Patrika a Michala s lokálnymi balvanmi je pozoruhodná. Mám pocit, že už dávno rozprávajú rovnakou rečou a vzájomným spolužitím dokážu vyčarovať pekné sektory s tým potenciálom, s odhalením ktorého príroda čakala presne na nich.
Patrí vám veľká vďaka, chlapci, že stále nie ste chlapmi vysedávajúcimi niekde v zákulisí, ale chodíte sa hrať do lesa. Je to užitočné nielen pre vás, ale rovnako tak pre komunitu a bouldering samotný. Niektoré tradície by mali byť nezmazateľné, pretože sa vďaka nim lepšie dýcha.
Oli
Komentáre