Boulder.sk

Po dvojročnej prestávke sa vraciam do Loučovíc, lebo čo by to bol za rok bez návštevy sveta srdciarov, šťavnatých machov a žuly, čo tak rada pod rukami neposlúcha. Naposledy som bol sám, FBF ani boulder session nebola a pripojili sa ku mne iba Peter s Michalom. Tentokrát chalani opäť oprášili tradíciu a pripravili nový sektor s okruhom čerstvo upečených bouldríkov. Cítite tú vôňu?

Bouldering ma veľa naučil. Jedno z jeho najcennejších posolstiev sa ukrýva v kompletnom stotožnení sa s neúspechom. V akceptovaní, že je podstatnou súčasťou hrboľatej cesty, na ktorej zakopnúť nie je žiadna hanba, práve naopak. Je to absolútnou nevyhnutnosťou, aby sme si vážili a užívali ďalší posun. A predovšetkým cítili, že už je naň čas.

Po bitke je každý generál. A aj tie reporty sa ináč píšu po návrate. Človek už vie, ako to dopadlo, spracuje emócie, doladí dojmy a uležané zážitky spätne preklopí na papier. Niekedy je ale škoda ukrátiť sa o záznam z prvej ruky. Pripomenúť si, čo bežalo hlavou v danom momente. Pretože kolorit okamihu vie byť ukrutne naturálny a má svoje čaro.

Chvíľu som si myslel, že tohtoročnú návštevu Loučovíc ani nezvečním do riadkov. Ale len chvíľu. FBF bolo tento rok síce zrušené, bouldersession tiež, no aj tak som vyslyšal vnútorné volanie. Ono to tu má akúsi špeciálnu mágiu, ktorá si ma získala už pomerne dávno. Nie je to len mágiou lykožrútom skúšaného lesa dvoch tvárí, impozantnými balvanmi, ale aj ľuďmi, ktorých srdcia tlčú pre loučovický bouldering. Ak si poviete, že na tom predsa nie je nič zvláštne ani vzácne, pravdepodobne ste ešte v Loučovicích neboli.

Každá hornina odovzdá prstom iné vnemy. V kombinácii s vynaloženým úsilím sa v ich posledných článkoch zrkadlí náš deň na bouldroch. Vidíme, čo sme nevyliezli, ktoré chyty sme nepodržali, a naopak, žmurká na nás úspech po prelezoch, ktoré občas zaboleli. Nič z toho neschovávame. Ani radosť, ani smútok, ani prelezené prsty. Pretože to je život, ktorý žijeme.