Fontáč v nás

V škole života som to mával vtedy rovno z prvej lavice. Napísané na tabuli, že cestu za fontáčskymi výtvormi nemožno len za cestu ku kameňom považovať. Pretože je v nej ukrytá revolúcia, okamžitá reakcia, ktorá vo vás rúca všetky bariéry sveta a bleskovo ich nahrádza voňavými minútami.

Hovorí sa, že ak človek pochopí súčasný okamih, nemusí už robiť nič iné. ..Stojac pod límcom borovicových korún snažím sa zachytiť čas ale on zrazu uskočí a ukryje sa opodiaľ. To už ale šiškové nebo na veľkého slona žmurklo, aby ma zakutral do svojho tieňového závoja. Tisne mi hrdlo v lesnom objatí a veľká pieskovcová bambuľa oproti škerí sa, že ich krajinu opäť Alica navštívila.. Tak túto chvíľu neuchopím, to ona sa zmocnila mňa..

Krok sun krok, kresliac svoje nálady v piesku, privalím sa k fešnému balvanu. Oblinky jeho macaté práve skupinka starčekov stíska. Labutími pohybmi kopírujú skalu a pri pohľade na ich mihajúce sa balerínky mi oťažievajú nohy. Cítim sa ako heavy metalista na baletnom predstavení. Hádžem do pléna svoj koberček ako „prískočné“ do partie, no vráskaví páni sa nenechávajú rušiť. Je milé ich pozorovať. Túžim si zaznamenať každý pohyb, gesto, hlášku.., že budem z nich časom čerpať, ale je toho priveľa.

Zrazu mi je ľúto, že spolu v Barbizone nechrúmeme kroasanty a nehrávame doobeda petang. Že nechodievame skoro ráno na trh pre čerstvé kvety svojim milovaným ženám, aby sme im vniesli radosti do kuchýň. Že nezastrihávame spolu živé ploty a nevymieňame vodu psom.

Čakajúc pod skalou, až sa dostanem na svoj pokus, túžim s nimi zostarnúť.

Milí páni, ste králi svojich životov. A to aj napriek tomu, že ste sa stali otrokmi. Šľachovité telá, obkreslené žily na čele a zdeformované prsty prezrádzajú vašu minulosť. Podriadili ste sa Bleau. Od základnej školy, ktorú ste si vyberali tak, aby všetky cesty poza ňu viedli hneď do lesa, až po kamenný domček s oknami orientovanými v prospech apremontského vetríka. Forêt de Fontainebleau si vás od základu prispôsobil, predurčil vám sny a vyfarbil vaše charaktery. Sledujem vás, poddaných, a prestávam chápať zmysel slobody.

Prvý čaká druhého a spolu potom na vrchole kameňa počkajú tretieho. Ich čerstvo podlepené balerínky zaklepotajú niečo ako víťazný tanec. Emócie radosti, aké sú u nás cezpoľných často zdegradované zbytočnou rivalitou a fingovanou profesionalitou.

Zbehnú dole a už sa strácajú v spleti komiksových postavičiek. Ani u nás na sídlisku šráci tak loptu nehonia ako títo páni farebným okruhom sa predháňajú. Chorí túžbou žiť svoj sen zmizli v krajine, kde sa to dá.

Darmo sem chodím každým rokom, keď tu nikdy nastálo neostanem. Naivne sa vždy snažím porozumieť nevysloveným odpovediam. Fontáč je úžasný. Ale nebuďme povrchní. Ak chceme nájsť viac, musíme aj viac hľadať.

Dá sa zžiť s oným lesom povestným, keď v ňom nežijete? Dá sa pochopiť ten pocit, ktorý vás zožerie až do kosti, keď opäť zaboríte nohy do piesku v Cul de Chien?

No nič, namádžujem a idem dať konečne svoj pokus.

Foto a text: Oli

Komentáre

  1. a každý večer vyberať víno v povestnej uličke v barbizonskom carrefoure, och
    kubo
  2. a piva vyber neúrekom, až sa mi pečeň ozve úľakom
    ondro
  3. Kurnik Ondro, vsak ja ta nepoznavam
    Oli
  4. ..ked zaborite nohy do piesku..este stale si viem celkom realne spomenut na ten pocit.stisne hrdlo..a preto si piesok z kabelky nevysypem az dokym si nepojdem nabrat novy.
    zuzana
  5. hm, čo ti tak pridať do tej kabelky aby si mala obrázok Bleau uplný?
    kubo
  6. ta zabijem ked budem blizsie!
    zzn

zzn

Zrušiť