Na prelome leta a jesene som zavelil na Pílu. Preliezol som si poslednú Mišovu novinku Fundament 7A+(čoby predĺženie pekného Bumerangu), aby nás neskôr podvečer osvietilo pod previsom Pytóna. Spravili sme skvelú a prekvapivo dlhú líniu Uroboros 7B, ktorá mi otvorila dvere k perfektnému spojeniu s úderným bouldrom Slepúch 7B. To bola voda na mlyn mojej tohoročnej vášni mnohokrokových bouldrov. Spravil som prvoprelez bouldra Hadí krok 7B+/C.
Opäť som prepadol lezeckému šarmu onoho Terária na Píle a niekoľkokrát som sa ešte vrátil na posledný ťažký projekt v dachu. Odolal.
Rozpracoval som aj nový sektor, kde sa už teraz nachádzajú top bouldre.
Počas rodinnej návštevy Medených Hámrov sa mi konečne podarilo zreťaziť môj starší projekt, ktorý je nielen vytrvalostný, ale slušne preverí aj vaše prsty. Jedinýkrát som za tento rok dokonca musel použiť tvrdé lezečky, aby som ustál malé a šmykľavé stupy. Nazval som ho Hoď si mincou (klasa asi 7B+), pretože mi veľakrát pri pokusoch spadla ta nesprávna strana a mal som pocit, že to jednoducho neviem ovplyvniť.
Začiatkom októbra som sa konečne viac zameral aj na Psie skaly, ktoré máme hneď nad mestom. Rekreačná oblasť s viacerými ohniskami, rovinkou a chytovatými skalami je obľúbeným miestom stretávania. Ja som tam najčastejšie stretával samého seba, občas prišiel Mišo, ale aj toho som väčšinou stretol iba na parkovisku.
Zahryzol som sa do jaskyne v sektore Veštiareň. Myšlienka na jej kompletný prelez ma nadchla a zabavila na niekoľko návštev. Letná adaptácia na kremenci mi prospela a plynule som (aj cez Pílu) na ňu nadviazal v silovovytrvalostných líniách tejto pekelnej diery. Zo všetkých smerov vypichnem ten krokovo najzaujímavejší:
Ako to už býva, kde sa niečo končí, je treba hľadať nové výzvy. S nabehanými metrami som sa vrhol na líniu Kandál vác 7C v Chtelnici od Ričiho. Prvé testovacie pokusy som do nej dával ešte v roku 2019, alebo bolo tak teplo, že som nemal nárok. Tentokrát všetko klaplo a gradujúci bouldering som tu skrotil do úspešného konca.
Do Chtelnice som sa už do konca roka nevrátil, zato Psie skaly som ešte navštívil. Napadlo ma, že v dolnom previse na Tlstej riti ešte chýba takýto boulder:
Stalo sa niečo, čo ma mimoriadne nadchlo a spôsobilo miernu trasľavku, až kým som sa na Peprovec opäť nevrátil. Cyril vyčistil previs a okrem iného spravil aj parádny variant previsom bez hrán. Polovica novembra už síce nebola príliš štedrá na podmienky a dosť som bojoval s vlhkosťou, Terapiu direkt sa mi podarilo preliezť.
Prišiel sneh a s ním aj zármutok. Tam, kde sa iní lyžujú, ja smútim. Tam, kde oni skáču cez fajnový zasnežený bochník, ja ten sneh z kameňa kefujem. Však to poznáte…
Ostalo ešte na pár výjazdov na lokálnu žulu, kde som začal oživovať pekné bouldríky. K tomu som si ešte vymyslel výbornú líniu nad Dunajom a o zábavu do začiatku zimy bolo postarané.
Bol to veru iný rok. Od zimy až po začiatok tej ďalšej sa obdobia mierne normalizovali, no stále boli odlišné od tých, na ktoré sme boli doteraz zvyknutí. Po celý rok som za boulderingom vycestoval iba raz, ale v kontexte doby a slovenského boulderingu ma to vôbec nemrzí, práve naopak. Túžba bouldrovať v „stiesnených“podmienkach mi veľakrát ukázala cestu, poukázala na projekt, prípadne boulder, ktorý by som možno pri väčších možnostiach ani neliezol, no v skutočnosti je to práve on, ktorý ma niekam posunul. Všetko bolo akési iné a vytvorilo priestor pre konfrontáciu s našimi slabými stránkami. Bol to veru iný rok. Poučný.
Oli