Loučovice sú veľkou oblasťou s desiatkou sektorov a (možno) nekonečným potenciálom. A zatiaľ čo chalani objavujú nové možnosti a smerujú úsilie do kultivácie čerstvých sektorov, tie staré opäť prehrávajú boj s machmi. V snahe zachovať Loučovice na bouldrovej mape je ukrytá obrovská časová investícia každého z nich, o fyzickom úsilí nehovoriac.
Princíp dlhodobej zotrvačnosti tu nefunguje. Vybavte si akúkoľvek boulderingovú oblasť, ktorá je dnes populárna. Svojou atraktivitou si zabezpečila kontinuálny tok bouldristov. Prichádzajú noví a tí, čo tu už boli, sa radi vracajú. Bouldrom tento kolobeh zabezpečuje, že nevychádzajú zo svetla reflektorov a ich sláva postupne neupadá. Príroda si ich nestíha vziať späť a zostávajú pripravené hostiť ďalších a ďalších bouldristov bez nutnosti zdržiavania sa čistením. Dnes je doba rýchla, čas vzácna komodita, a ľudia vedia, že v týchto oblastiach si vďačne zalezú, po chytoch a s pekným číslom.
V čom sú teda Loučovice iné? Napriek veľkému množstvu bouldrov trpia na určitú monotónnosť (obliny, platne, mantle, medvedice), často sú technicky náročné a chytov tu býva iba toľko, aby sa bouldre vôbec dali preliezť. Stupov niekedy ani nebýva. K tomu klasifikácia, ktorá sa ľahko stáva neúmerná úsiliu, aké prelezu bouldra venujete. Jednoducho súbor skutočností podpisujúcich sa za zníženou návštevnosťou, a pritom určitá paralela s obľúbeným Fontáčom tu je nepopierateľná. Lenže vo Fontáči máte na výber, či sa pustíte do nízkeho čísla s vyššou náročnosťou, alebo na technickú výuku nemáte práve náladu a zvolíte si čokoľvek iné, kdežto v Loučovicích zostávate v mantineloch menovaného štýlu a držíte sa ho až do odchodu. Tak prečo sa vlastne opätovne vracať na drsnú žulu, ktorá k tomu všetkému nešetrí ani vaše prsty?
Pre všetky tie zašifrované benefity. Nie je super taký boulder, ktorý vás aj bez vysokého čísla dokáže veľa naučiť? Nie je skvelé skúsiť si charakterovo špecifické bouldre, s akými ste sa možno ešte nestretli, alebo naučiť sa veriť stupom v platňách, ktoré sú len natoľko veľké, do akej miery im veríte? Identifikovať radosť po preleze nenaviazanú na klasifikáciu? Alebo proste padnúť na zadok pri pohľade na niektorý z nezabudnuteľných výtvorov prírody?
No a popri tom nie je úžasné spoznať tých skvelých bláznov, ktorí ducha Loučovíc živia, že im vlastne pre radosť veľa netreba, a pritom majú najviac? Číru radosť z toho, čo dnešná doba vo väčšine potláča. To je však výsada nadšencov a pokiaľ tu budú, bude existovať šumavské ihrisko zamaskovanej hodnoty veľkého významu. Asi nikdy nedosiahnu to, aby ju dešifrovalo väčšie množstvo ľudí, ale prajem im to. Prajem to Loučovicím.
Oli
Komentáre