Niečo je na pochybných predpovediach dobré. Človek nemá veľké očakávania. Primárne vyráža vystískať svoje vedomie skalnými objatiami, cnie sa mu za naháňačkou svojej pojašenej duše, ktorá šťastím pretína vzduch vo všetkých smeroch a uzlí sa. Aspoň si to nahovára. Že mu stačí nasať to tú atmosféru vlhkého lesa a spotených skál. Že netreba viac ako prechádzku naturálnou Albertinou. A popritom ho hrozne pichá za ušami, je to celkom vedomé, čerešničky na torte, ktoré sa mu vykotúľajú priamo do dlaní a chcú byť vstrebané. Musia byť.
foto: Oli
foto: Oli
A v tom modrá z oblohy uvoľní to napätie, tlak za ušami pominie. Šťavnatú chuť z každého bouldra dlhý dobeh zdobí. Kameň pod rukou ale na dážď úplne nezabudol, cítiť v ňom posledné vlhké odkazy. Nevadí, veď aj čerešnička kôstku máva a symbolu svojho nikdy sa nevzdá.
foto: Oli
foto: Oli
Optimálna podmienka je v lete zväčša snom vzdialeným. Ale čo to vlastne je? Stav, keď je treba siahnúť po iných výhovorkách, pretože teplota a trenie poslúchajú? Stav, kedy by sa vám určite darilo, keby vás niečo nebolelo? Keby ste viac trénovali?
foto: Oli
foto: Oli
Tajomstvo optimálnych podmienok je predsa skryté v radosti z lezenia. Čiže vždy, keď sa to dá?
foto: Bugi
Mokrá tráva na paseke len závidí kameňom ich sympatie k rýchlemu schnutiu. „Všade mokro, len na balvane sucho“ – životné krédo bouldristu.
foto: Bugi
Deň sa kúskuje viacerými prehánkami. Smutné tváre spod previsov o hodinu vystriedajú úsmevy na previsoch. K večeru sa počasie ustáluje, aby slnko bodku za pestrým dňom vyfarbilo. Les stíchne, zbrzdí vánky ševeliace flóru všetkých vzrastov a veľaváženého hosťa hrdo privíta. Ten šantí, blázni sa, maľuje. Frkne nám na balvan pred nami, niet možnosti iných ako naposledy lezky obuť.
foto: Bugi
Skáčeme do oceánov farebných, topíme sa v úzkych prielivoch, kde sa vody ich stretávajú. Zomelú nás víry divoké, nepredvídateľné, silné vo farbách a prúdoch, rozštvrtia nás na kúsky, vyždímajú, vydrtia, vyperú z nečistôt na nás prisatých. Zrazu všetko zhasne, ruky skalu oranžovú opustia a nás vypľuje na zem, na chladnú, vzácnu, s pevným charakterom.
Sedíme a hľadíme do údolia. S údivom ako nová rasa, ako mimozemšťania po prvom pristáti na Zemi. Všetko sa zdá nemé, nehybné, so životom niekde v diaľke. Iba v štruktúrach balvanov vidieť známe úsmevy. Už vieme, kde sme a že na cestu domov sa nám zabudnúť nepodarilo. Že nezabudneme, kam sa treba postaviť, keď začne na Ostaši posledný slnečný príliv, že treba stáť na brehu, s ponorenými chodidlami, zhlboka sa nadýchnuť a čakať na ten mohutný príboj, na farebnú smršť, očistu, na oslobodenie ducha, prírodné milovanie, na oslavu boulderingu, že treba čakať, až nás to celé napraví, ako šikovné ruky naprávača vyskočený stavec.
Oli
Komentáre