Po dvoch týždňoch vo Fontáči býva adaptácia na lokálne nastavenie jednoducho zdĺhavá. Koža sa skôr či neskôr utrasie, režim tiež. Len tá hlava zvykne vždy najviac zdržovať, kým si opäť zvykne, že svet nie je len o výbere sektora na ďalší deň, preberaní krokových sekvencií, absorpcii podvečernej atmosféry na skalách, o futbale pred večerou, niekedy aj o palacinkách a chrumkavých bagetách či výbere autíčok na každý deň. Alebo o kostolnom zvone, ktorý nás dokázal nezobudiť kľudne aj o desiatej.
Minulý rok sa článku chopili deti, tentokrát to skúsim opäť ja. Áno, boli s nami aj tento rok, dokonca ich bolo všade dosť, ale podrástli a sú z nich o niečo skúsenejší parťáci. Pochopili, že kým sa my na skalách meníme na deti, majú k nám stále bližšie.
Plánovanie však stále zostalo mierne tabu. Čím nás je viac, o to menej sa dá predvídať priebeh nasledujúceho dňa. Pretože nikdy nevieš. Môžem mať v hlave boulder, ktorý by som si veľmi chcel skúsiť. Ale realizácia onoho sna vôbec nie je jednoduchá. A to stále hovorím len o pokuse. Oblasť musí spĺňať rodinné atribúty, musí tam byť dosť lezenia pre všetkých, ideálne aj rýchloschnúca, prípadne podľa potreby v tieni. Ideálne v zdraví a bez zranenia.
Fontáč je bohom ponuky. Tu si jednoducho vždy vyberieš a aj preto sa vždy radi vraciame v hocijakých zloženiách rodín a kamarátov. Dokonca aj v máji, kedy síce neprekvapí teplo, ale nepoteší akýkoľvek sled upršaných dní.
Veru, stáva sa. Aj našich úvodných päť dní sa nieslo v znamení zrážok, hľadania otvorených sektorov a opakovanej frustrácie pri pohľade na radar.
Niekedy bolo náročné aspoň čiastočne nakŕmiť hladného lezeckého ducha. Do vlaku preplneného všetkými okolnosťami tentokrát smelo pristúpilo aj počasie. Hypnotizácia stekajúcich kvapiek po strešnom okne nášho domčeka sa s plynúcim časom menila na stále vzrušujúcejšiu aktivitu. Ono vzrušenie sa zakladalo na zvedavosti, že čo sa s nami stane, ak dnes náhodou vôbec nepôjdeme bouldrovať. Našťastie, takýto trúfalý deň sa prihodil iba jeden, čo v konečnom dôsledku vykreslilo veľmi pozitívne skóre zaodeté do napínavého šatu.
Počasie sa postupom času umúdrilo a my sme konečne mohli siahnuť aj po zalesnených sektoroch. Respektíve, aspoň čiastočne, pretože nikdy nevieš. Zo štrnástich lezeckých dní sme počas troch navštívili pre mňa nové sektory.
Od prvej návštevy Fontáča v roku 2007 sa počas každoročnej ďalšej snažím spoznať nielen nové bouldre v osvedčených sektoroch, ale aj šarmantné kúsky v doposiaľ nepoznaných oblastiach.
Kým Apremont Buvette svojou nekompromisne blízkou lokalizáciou výborne poslúžil prvý lezecký deň (bonusom bol bufet s rannou a poobednou kávou), Apremont Butte aux Dames zase piaty deň v ponímaní rýchloschnúcich skál krátko po daždi. A vyrašený pekný pupák uprostred rovinatého lesa (Mont Simonet) celkom pohodlne svojou ponukou rozmaznal každého z nás.
Minulý rok sme bývali pomerne ďaleko na juh od všetkých oblastí. Keďže sme sa nemuseli riadiť pokynmi nepriaznivého počasia, vyberali sme si prevažne sektory bližšie k nášmu ubytovaniu. Tentokrát nám centrálna lokalizácia v mestečku Ury umožnila voľnejší výber. Vyšlo to krásne a zo sektorov, ktoré sme navštívili minulý rok, sme boli iba v jednom. Fontáč je naozaj bohom ponuky.
Až štyrikrát sme boli v sektore Rocher de la Reine. Kto by to bol povedal. Prvá návšteva nedopadla príliš slávne a ešte skôr ako sme stihli nastúpiť do prvého bouldra, nastúpili sme premočení do auta. Druhá návšteva už bola lezecká. Keďže sme sa z nej nevrátili úplne kompletní, návrat na seba nenechal dlho čakať. Nebojte sa, žiadny drobec neostal stratený v hlbinách lesa, to sa len naše zmetamorfované detské duše potrebovali dohrať s niektorými kameňmi. Poznávame doslova na vlastnej koži, prečo chlapci nechcú ísť spať, kým neuzavrú rozohraný príbeh. Keď dostaneme priestor pre hru, je jednoduché pochopiť toho, kto sa hrá. Aj pre nich, aj pre nás.
A tak sa v harmonickej symbióze o dva dni vracia už len naša posádka s Lenkou. Fero po zranení lýtkového svalu z predošlého dňa v Isatise ostal na dráte a ostatné rodinky zvolili pre zmenu iný sektor.
Už viete, ako je to s tou ponukou. Áno, Fontáč je v tomto bohom. Môžete sa aj desaťkrát vrátiť do rovnakého sektora a vždy si tam nájdete boulder, ktorý by bolo hriechom nevyliezť. Preto sa ani nečudujem dievčatám, že nepohŕdli líniami, ktoré som im poľahky predal a projektová taktika dostala na frak. Niekedy zvíťazí prostá radosť z boulderingu, lietanie medzi balvanmi, to plávanie od nástupového chytu k výlezu a ešte ďaleko ďalej tesne medzi stromy až po nový báječný kontakt s tou jednoduchou radosťou a naplnením.
Pretože toto je bouldering.
Mne sa podarilo udržať vášeň na uzde a po ľahkom rozleze som sa sústredil len na moment, kedy príde moja chvíľa a budem si môcť skúsiť Hotlajnu. Už dávno som ju mal v hlave ako jeden z najpôsobivejších fontáčskych bouldrov. Preto moment, keď som udržal posledný chyt v stene osvetlený zapadajúcim slnkom, za intenzívneho bzukotu chrústov a pokojného džavotu detí, si budem ešte dlho pamätať.
Áno, aj toto je bouldering.
Čas plynul tak rýchlo, ako to len on vie, keď sa z krásnych dní stane rutina. Prsty by možno aj prijali krátky výpadok, aspoň nejakú zdvihnutú ruku žiadajúcu o prestávku, ale nie je racionálne hazardovať s odpočinkom počas dvoch týždňov vo Fontáči.
Neodolateľná ponuka číha na nás zo všetkých strán a vôbec sa nedá pred ňou zavrieť oči. Buďme deti našich rozhodnutí, ktoré nám pripomínajú čaro spokojného detského džavotu, ako si aj my každoročnou návštevou božskej zeme pripomíname, že bouldering nami už dávno prerástol.
Je trinásteho júna tesne pred polnocou. Píšem posledné vety článku. Dokončiť ho skôr nebolo v mojich silách, o to radšej spomínam na chvíle, z ktorých som ho vyskladal. Môj zrak si na chvíľu ukradne plechovka francúzskeho piva La Goudale na barovom pultíku a vracia ma naspäť. Dostal som ho za prelez šťavnatej Marakuje posledný lezecký deň v sektore Petit Bois. Eufória z prelezu vtedy nebola až taká silná, ako návrat autom k Veľkému drakovi za ostatnými. Dievčatá ladili posledný boulder, Leo na lúke zbieral s Klárkou kvietky a Tobi s Hugom bágrovali piesčitú zem pod bouldrami. Vtedy mi prebleslo hlavou, že zajtra odchádzame a pohľadom na slnečnú idylku s marakujovým závanom sa vlastne lúčim s Fontáčom. Možno priskoro, ale v aktuálnej chvíli ten obraz dokonale vystihoval naše spoločné dva týždne v spolužití boha ponuky a správnych rozhodnutí.
Oli
Komentáre