albarracin

Roadtrippin (Albarracín, Magic Wood, Zillertal)

Peťo
Naša bouldrová odysea vlastne započala už minulý rok. Vtedy sme sa motkali rakúskymi a švajčiarskymi Alpami, zakúsili trošku žuly v Zillertale a v Chironicu. Hneď po návrate domov bolo, ešte v pôvodnom zložení , rozhodnuté, že ďalšie leto sa bez niečoho obdobného nezaobíde.

Medzitým sa Marko na pol roka odtrepal do Španielska a vrátil sa plne presvedčený, že naše ďalšie kroky budú smerovať niekam tým smerom. Prvé dve destinácie boli hneď jasné – miesto jeho pobytu Zaragoza a bouldrová mekka španielska Albarracin. S časom pribúdali ďalšie destinácie, ale predovšetkým tie nelezecké. Druhá lezecká destinácia, Hoya moros, bola na mňa vychŕlená niekde na internete ako letná bouldrová oblasť. Okamžite navnadený vidinou zelených vysokohorských lúk a kamenia od nevidím po nevidím, som sa rozhodol, že Španielsko bude tohtoročný cieľ pre letné popoliezanie a flákanie sa popri mori.

Vyzbrojený fotkami oblastí v mobile som sa pustil do presviedčania zvyšku predpokladanej posádky. Všetci samozrejme hneď pristúpili k návrhu: Zachy sa tešil na skalky, Kosťovi už cvakal prst na spúšti foťáku, Marko bol istý. S prichádzajúcim dátumom odjazdu sa však Zachy začal vykrúcať, a nakoniec podľahol vábeniu svojej polovičky a skončil na dovolenke s ňou. Marko však nepriaznivú situáciu urýchlene zažehnal a pod hrozbou zatratenia zaviazal Lukáša k účasti na výletíku. Niekoľko dní pred odjazdom zrušil svoju účasť aj Kosťo, no našťastie sa ho hneď podarilo nahradiť dobrodružstva-chtivým nelezcom Martinom. Toť naša úderná zostava.

Nasledovalo nalodenie do mojej mini Karosy, ktorú čakalo tristé výročie ( s miernymi obavami, po minuloročnej nepríjemnej skúsenosti) a už sme sa hnali európskymi diaľnicami smer Zaragoza. Z ekonomického hľadiska sme si zvolili cestu cez Švajčiarsko namiesto Talianska, predsa len, švajčiarska diaľničná známka je dobra investícia do budúcnosti. Kvôli pomalému postupu sme si očakávanú 22 hodinovú trasu radšej rozdelili, a prespali niekde na francúzkom pobreží. Na druhý deň Zaragoza, kde už padali prvé bouldristické pokusy. Mne sa podarilo akurát tak nastúpiť, morál ma ďalej nepustil. Marko topoval prvý boulder výjazdu.

Nasledujúci deň sa nám už konečne dostali do rúk albarracínske madlá. Všade samé madlá a vysoké obtiažnosti bouldrov nasvedčovali, že niekde musí nastať krutá zrada. Po večernom precupitaní sa prvými bouldríkmi sme na tú zradu aj došli. Rozlezová premadlovaná stena skrývala v každom bouldri nepríjemne vysoký oblý výlez. Táto skutočnosť nás sprevádzala po zvyšok pobytu v Albarracine vo väčšine bouldrov. Zhýčkaný hrubozrnným Borským pieskovcom pomaly upadám do depresie z toho divného červeného slizu, z ktorého je miestny kameň pozliepaný. Marko ma utešuje, že mi prsty aspoň vydržia viac ako tých pár hodín v Bore, bude menej krvi, viac prelezov… Nakoniec to nie je až také zlé ako sa tých prvých pár dotykov skaly javilo. Celkom drží, na rozleze, výlezy už nejako vytuleníme/vysúložíme.

Rozliezame sa v sektore Arrastradero. Najprv ľahko previsnuté madliská na kameni Cazo tanks. Madiel sa chytá aj nelezec Martin, nepríjemné výlezy mu odpúšťame. V tých dostatočne redne aj nám. Zvečernieva sa a chlapcom sa zažiadalo trošku viac techniky. Ukojenie nachádzajú v bouldri La lágrima, ktorý všetci povinne absolvujú. Lukášove ručanie počuť až do tmy, a neskôr ani tá neodradí Marka od návratu na kameň Cazo tanks, kde sa snaží za svetla čeloviek dokončiť to čo načal ešte za svetla. Nasleduje rýchla noc vedľa auta na parkovisku. V celom španielsku je to zakázané, ale albarracinska Guardia Civil to toleruje a len letmo sa prejde parkoviskom s pár zaparkovanými autami (samozrejme lezeckými).

Druhý deň sa znovu vraciame do Arrastradera. V predošlý večer ma uchvátil vodorovný strop s perfektnými madlami. Nasleduje rýchly rozlez, ešte jeden rozlezový v stropíku a už obzerám hlavnú líniu vedúcu cez madlá, lištu skokom nahor. Prvý pokus, Marko má koleno na 4 kusy a ja stojím na vrchole spolu s oslavnou choreografiu. Daľší úsmevný prelez bouldrom predviedol Lukáš v Spider Pig, kde chytil rotáciu ako na fontáčskej helikoptére. Lukáš je ale silák, podrží a topuje svoje prvé 6C+. Zvyšok dňa prebehne už len dolezovo, asi ešte stále pretrvávala cestovateľská únava. Nutnú hygienu absolvujeme v miestnom osem stupňovom potoku a deň dorážame v úzkych uličkách historického Albarracínu.

Video 1: http://www.youtube.com/watch?v=NFgyiHKEb5o
Video 2: http://www.youtube.com/watch?v=am5qb0zoDKY

Na ďalší deň vstávam skôr a vyrážam na bouldre sám. Klasika, rozlez, rozcvička a hor sa na sympatickú hranu Arista de los belgas. Tá sa však nedarí, k tomu je problém docela vysoký a za chrbtom na mňa čaká strom. Radšej sa presúvam o pár kameňov vedľa, kde skúšam ďalšiu sľubne vyzerajúcu highball líniu, tento raz už za prítomnosti chalanov. Vďaka dvom mikrobouldermatkám, ktoré by som pri prípadnom páde z výlezu ledva trafil mi znovu zredne, a zo Saltobase sa presúvam pod vedľajší riťotrh El desansiaso, ktorý po chvíľke nacvičovanie povoľuje. Chalani sa rozliezajú, ale chýba motivácia, dobrý spánok bol doprianý len mne a Markova šošovica na večeru situáciu asi tiež zrovna nezachránila.

Navrhujú presun do sektoru Tierra Media, kde by sa mali nachádzať čmáranice našich pra-pradedov. Po 20 minútach šliapania si všetci traja svorne ľahnú pod najbližší kameň, v ktorom si trochu popolezem a vyberám sa sám do hĺbin sektoru. Po pár vylezených líniách sa vraciam a chalani ešte stále ležia na svojom mieste bez zmeny stavu. Po chvíli naliehania každý dá pár nesmelých pokusov do deravého bouldru s neznámym menom, Marko topuje a poberáme sa naspať k autu.

Ako správne dovolenkové typy sa znovu poberáme k potoku, kde strávime takmer dve hodiny, teraz sa podržte, potápaním sa a skúmaním rybej osádky pekne z blízka. Už to asi naozaj chce more.

Posledný deň v Albarracíne znovu vstávam ako prvý a vyberám sa do sektoru Parking, kde som si vyhliadol na pohľad ľahký Zooruyo. Trošku sa rozliezam, ale niečo nie je v poriadku, lopatka ma ťahá nevedno kam a ja sa musím poriadne zahryznúť, aby som prekonal bolesť. Naliezam do Zooruyo, bolesť intenzívnie, a krok pod topom sa púšťam. Ležím na bouldermatke dobrých dvadsať minút a s obavami uznávam, že pre mňa nadišiel čas presunúť sa k moru a nechať si uvoľniť zaseknutý nerv niekde na pláži. Chalani prichádzajú, mne donesú stoličku, strčia mi do rúk foťák a začnú skúšať to čo som započal.

Marko vymýšľa program pre štvormetrových a jediným krokom prelieza dve tretiny bouldru. Trochu doladiť výlez a už absolvuje svoju vlastnú top-out choreografiu. Lukáš sa ešte celkom nespamätal, a už začína pochybovať o pravdepodobnosti prelezu. Martin po pár bouldroch fňuká, že ho bolia lakte, tak si absolvuje vlastný killer body workout a jeho deň sa tak môže skončiť. To však neplatí pre Lukáša, ktorý pozbiera všetky sily a nasledujúcim pokusom už druhýkrát posúva svoje maximum na 7A. To ho akosi zázračne napumpovalo silou, a hneď sa púšťa do nového bouldru o stupeň nižšie, ktorý takmer hneď prelieza. Marko ho nasleduje a vzápätí vymýšľa beta na ďalší štvormetrák. Obaja sa ním bezproblémov preliezajú, Martin si dáva ďalšie kolo svojho workoutu a ja sa len bezradne krčím v bolestiach na stoličke s očakávaním trpkých časov. Pár ľahších bouldrov a poberáme sa k autu. V tom ako lusknutím prsta sa strháva búrka, a my pádime k moru.

Video 3: http://www.youtube.com/watch?v=bzR9nocJtGE

Na začiatku som spomínal Hoya moros. Pre mňa to mal byť vrchol nášho tripu, ale už skôr, v Zaragoze, sme sa rozhodli, že časovo sme sa trošku prepočítali a jednoducho nám to nevychádzalo. Mne to padlo vhod, keďže ma do lopatky zasiahla protitanková strela a chalani sa tiež už tešili k moru.

Výletné plénum na čele s nemenovaným členom (Marko) výpravy rozhodlo, že nasledujúci týždeň sa nestal a ostane uchovaný len v našej pamäti. Ostatné dôkazy onoho týždňa mali byť eliminované.

Po týždni sa všetkým, okrem Martina cnelo za kamením, a preto sme sa pobrali smerom našej ďalšej destinácie – Magic wood. Po príjazde sme zistili, že je nevyhnutné sa oficiálne zakempiť, takže po prvýkrát nasledovalo rozkladanie záložného stanu a nejaké to platenie za nocľah. Predošlý týždeň a rýchle prebehnutie ferrerského údolia dalo zabrať, nasledoval spánok. Asi 30 minút, potom som sa zobudil, na Markovu nohu narážajúcu na moje rameno. V ospalosti a únave som si ani nevšimol, že okolo zúri búrka, môj spacák je celkom mokrý a všetci už zaliezli do stanu, v ktorom príliš miesta neostalo. Cestou na nové ležovisko (auto) som sa ešte zastavil pod strieškou u bratrov Čechov, ktorí si v Magicu odžili celé tri týždne a aj nejakú tú búrku. Tí zhodnotili, že okolo desiatej bude všetko suché a veselo sa môžeme popoliezať.

Ráno bolo slnečné, a chuť na bouldre veľká. Keďže chalani ešte stále spali a nejavili náznaky prebúdzania sa, pridal som sa k Čechom na čele s Honzou Chválou, a na kamene som sa vybral s borcami. A tak to aj vyzeralo. Rozlezovým bouldrom bolo prvých 5 krokov do skoku za 7A (názov si nepamätám), pokračovalo nejaké 7C+, pri ktorom som radšej len chytal a smeroval, a za ním nasledoval skok za 7B, ktorý neskočil nakoniec nikto. To už bolo okolo obeda a medzi machmi sa objavili aj šípové rúženky, ako chalanov nazvali Česi. Presunuli sme sa k Beach blocu, kde si každý skúšal svoje. Ja som pokúšal Grit de lux, Marko s Lukášom Slip slap slop a Martin si vytvoril vlastný boulder niekde bokom. V Grite sa mi niekoľkokrát podarilo vypadnúť z posledného ťažkého kroku, chalani sa trápili s nástupom. Došli bratři, vysvetlili mi program na vrchnú časť bouldru, no keď som šiel do ďalšieho pokusu začalo kvapkať. Borcom v Slip slap slop sa tiež začalo šmýkať a tak sme sa pred ďalšou búrkou schovali v previsnutom bouldri povyše, kde sme si absolvovali skok s poriadnymi vrátami a nohami vyhodenými zotrvačnosťou až nad hlavu.

Video 4: http://www.youtube.com/watch?v=VSwdVs1twYc&NR=1

Počasie bolo naozaj zle, lialo každých 10 minút a tak sme rýchlo zvolili novu stratégiu – veď cestou domov máme Zillertal! Rýchly presun, a nasledujúci noc sme strávili na výhradne lezeckom parkovisku v Kaseler alm. Ráno nechýbala motivácia, všetci liezli čo im lezky stačili, avšak bouldre boli ťažké a dali zabrať. Inšpirovaní Nemcom, ktorý s prstom v zadku flashol Push up, sme sa do tohto bouldru pustili všetci okrem Martina. Ten sa našiel v ľahších okolitých líniách a liezol, kým mu znovu nevypovedali lakte. Pokus za pokusom, pushupovali sme stále bližšie k madielku, ktoré znamenalo spásu výlezu. Napriek tomu, že mi chýbal zhruba centimeter, všetky pokusy boli nakoniec márne a my sme sa pobrali preč z tropicky rozpáleneho bouldru.

Po obedňajšej sieste sme sa s Lukášom vybrali skúšať šťastie do Fangidifigidi, ktorý nám minulý rok poradil Joko, s prívlastkom zadarmo, a ktorý sa mi nepodarilo ani nestúpiť. Tento rok to bolo však iné. Nástup pustil až prekvapivo ľahko mňa aj Lukáša a ten už po pár pokusoch držal madlo, v ktorom mal byť za vodou. Už aj na ňom stál , no ako to sa to stalo zvykom, nič nemohlo ísť až tak jednoducho a Lukáš pre istotu ešte raz capol na zem. Ďalším pokusom však už tretíkrát posunul svoju hranicu a toto 7B preliezol. Nasledovným pokusom pustilo aj mňa. Medzitým sa dohrnuli najedení Marko s Martinom. Marko namotivovaný našimi prelezmi sa hneď pustil do sedembéčka a ja som sa s Martinom pobral o par sto metrov vedľa, kde mi predviedol svoje historicky najproduktívnejšie lezenie, keď prášil jeden boulder za druhým. Bohužiaľ bez foťáku.

Posledný deň výletu sme si zvolili oddychovejší a vyhoveli sme aj Martinovej túžbe po slnku. Rozpálený Sundengrund bolo to správne miesto. Pár platonických pokusov do žeravého Moonwalk, zhliadnutie a ochutnanie ďalších miestnych klasík, vyskúšanie ľahších ciest a bolo usúdené, že toho už máme dosť a je načase návrat. Marko ešte rýchlo stihol vyliezť najhoršie 6A svojho života, ja som skočil posledný boulder pri výstupovej bránke. Chalani už boli za ňou, pripravení na definitívny ústup smerom domov.

Poznámka na koniec: Na Albarracín sme používali troch sprievodcov, každý z nich prideľoval bouldrom inú obtiažnosť, dokonca niekedy aj iný smer. Internetový sprievodca na norop.es.

Peťo K.

Komentáre

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *