Boulder.sk

Jasné, aj mne to zaváňa tradíciami, folklórom, oblievačkami a vajciami. Ale ono to tak vôbec nebolo. Bouldristi sa nešibú, im nanajvýš preskočí... pohľad z bouldra na boulder. Aj keď som Leovi uplietol prvý korbáč z orgovánu pri Kuchajde, nakoniec ho aj tak viac zaujímali kefky na pytlíkoch lokalizované o niečo západnejšie.

Hovorí sa, „lepšie neskoro, ako nikdy“. Touto vetou by sa mohlo začínať dosť mojich a nepochybne aj iných článkov. Je to parádna výhovorka a obľúbená veta tých, čo nestíhajú z objektívnych aj subjektívnych príčin, naberú si toho veľa alebo neodhadnú, koľko toho musia spraviť. Týmto priznávam a ospravedlňujem sa.

Keby ste sa bouldristu spýtali, kde tlčie srdce Severného Tirolska, isto by ukázal na tiahle údolie Zillertal. Inde to jednoducho byť nemôže, pretože je nad slnko jasnejšie, že keby ono srdce prestalo tĺcť, celý komplikovaný cievny systém zeme boulderingovej skolabuje. Tento gýč, lesy plné žulových štamgastov, s ktorými sa chce nejeden odvážny návštevník trúfalo pretláčať, predstavuje jednu z najkrajších európskych oblastí.

V Zillertali som doteraz nikdy nebol. Nemôžem povedať, že by som sa za to aspoň trochu nehanbil. Vzhľadom k mojej pozícii nadšeného bouldrového sympatizanta to dlho vyvolávalo otázky nepochopenia. Samozrejme, boli namieste. Po prvej skúsenosti viem, o čo som tak dlho prichádzal. Zillertal nie je horší ani lepší, je úplne totožný s tým, aký podľa mojich náročných predstáv mal byť.

Prší – dážď nemám rada. Je studený a mokrý – vždy, keď na mňa naprší, všetci sa mi smejú, že vyzerám ako zmoknuté kura. Ideme do lesa, kde prší trochu menej. Je tam kopec šišiek a dreva. Všetci sa tvária nejako nespokojne, ale mne sa tu veľmi páči – skalky, mäkkučký mach, stromy, ďalšie šišky a drevo kam len dovidím. Úplný raj na zemi.