V Ziloši sme boli len druhýkrát. Verte, či nie, my by sme si tu naozaj s Zillertal-erom chceli štrngnúť aj častejšie. Keď máme čas, nemáme počasie, keď konečne za uhorský rok hlásia dobrú predpoveď, okolnosti jednoducho neprajú.
Vždy, teda už druhýkrát, som pri balvanoch so zrolovaným čelom hľadal cestu z labyrintu otázok. Nedalo sa nezablúdiť, pretože východ bol pascou a v nej čakala víťazná otázka: „To naozaj?“
Po sektoroch Zillergrund Wald a Sundergrund sme sa tento výjazd rozhodli smerovať do susedného údolia. Voľba padla prirodzene na zvučný Ginzling Wald.
Sektor si nás hneď získal. Nebolo balvana, ktorý by sme obišli. Možno aj preto sme sa prvý deň až tak ďaleko nedostali.
Fascinovaní kvalitnou žulou, skvelou dostupnosť a síce krehkou, ale pôsobivou hranicou boulderingového sveta a rakúskeho vidieka, sme si Ginzling bleskovo obľúbili.
Na druhý deň sme si chceli užiť slnka plnými dúškami. Volili sme medzi otvorenými sektormi. Kaserler Alm dokonale trafil naše požiadavky. Podhorská pastvina s roztrúsenými šutrami stojí za Sundergrundom v rade o kúpu posledného kusu bouldrového gýču.
Posledný deň sme sa opäť vrátili do Ginzlingu. Veď prečo nie? Boli sme trasľavo zvedaví, čo sektor ďalej ponúka za humnami…
Posledné babie slnko naše formy vylialo betónom. Kým sme ešte mali voľné ruky, ponatierali sme si zrelé avokádo na polystyrénové chleby. Šero odprevadilo plné žalúdky. Následne sme zatvrdli… a život mohol bodkou za vetou dokonať svoje dielo. Vraj fascinácia.
Oli