Tajomstvá Malých Karpát (vol. 2)

Zadná strana mince:
Skaly naša verejne uznávaná vedecká mienka označuje pojmom neživá príroda. Kdesi hlboko v Mexiku v tisíc metrov hlbokých jaskyniach našli naši speleochlapci horninu, ktorá je pravdepodobne živým organizmom. Keď premietneme 10 na siedmu - rokov do dĺžky života človeka a pozrieme sa na svoj obľúbený boulder, uvidíme základné prejavy života. Skaly rastú, menia svoj tvar, prijímajú energiu od iných foriem života, sú v pohybe..

To po čom my dnes lezieme, sú teda chrbty obrovských živých elementálov. Ich údy sú z nášho pohľadu stále a nemenné a náš pohyb je pre nich naopak nepatrný a tak krátky akoby ani nebol.
A predsa tu existuje komunikácia. Lezenie je pre nás neuveriteľnou možnosťou zažívať porozumenie s bytosťami tak ohromnými, že jediné, čo nám zostáva, pokiaľ ich chceme poznať, je stíšiť sa a dostať zo seba čo najviac.

Predná strana:
Hop naspäť k potulkám Malými Karpatami a k odhaľovaniu tajomstiev tunajších lezeckých možností na menšie skalné útvary. Virtuálne bouldrovanie sme skončili naposledy pri Sološnici. Práve tam začína najskalnejšia časť MK a pokračuje smerom na sever. V okolí, hlavne hlbšie a vyššie v kopcoch je ešte veľa čo objavovať, snoril som napríklad v blízkosti Taricových skál, kde je zopár možností a ďalej Biela skala smerom na Geldek je hrebeň, ktorý pravdepodobne skrýva všeličo. Každopádne je to už všetko trochu ďalej od cesty.

Zo Sološnice je to len na skok do Plaveckého Podhradia, nad ktorým sa rozprávkovo vypína známa zrúcanina. Pod ňou, zo severovýchodnej strany sa tiahne pás slušne vysokých skál, kde sa kedysi liezlo, potom dlho nie a teraz znova. Niekomu to tam pripadá temné, no mne sa to náramne ľúbi hlavne vďaka svojej tajomnej starobylej atmosfére. Lezie sa tu hlavne s lanom, no priamo pod veľkou stenou je aj zopár bouldrov a ďalej doprava ešte sú nejaké možnosti.

Minulé leto som si všimol kameň až v zarastenej časti úplne vpravo a po úspešnom odvalení riadneho šutra, čo zavadzal priamo pri nástupe, som si spokojne vyliezol i keď nie ťažký no myslím, že parádny boulder, odporúčam.

V Podhradí je ďalej známa Alternatívka. Bouldre sú v jaskyni pri ohnisku a uvedené aj v sprievodcovi (nájdete na climb.sk).

Na mini fotke je napr. slávny boulder Lady Elois 7C. Prvý ho vyliezol Maroš Škvarka, potom Pilka s Kořanom a tí ho aj nazvali a oklas-infikovali.
Ďalej hodne vyššie v doline na ľavej strane je previšťok, kde by sa tiež dalo zaliezť nad matracom.
Na začiatku Kráľovej doliny (vľavo od doliny, kde je Alternatívka) začína po ľavici dlhý pás skál, kde hneď úvodná stienka s pur-penovým kruhom má bouldrovacie parametre, no býva málokedy suchá, zväčša v zime keď mrzne alebo v lete, keď je fakt dlho bez zrážok.
Každopádne okolie týchto oblastí odporúčam na túlanie sa, bo je tu kopec očarujúcich miest a neolezených skál.

Sediac v aute cestou z Podhradia miniete hrad po pravici, asfaltka sa začne príjemne vlniť a evokovať vo vás pretekárke sklony. Ak sa vtedy pozriete doprava tak na chvíľu zbadáte asi najkrajší hrebeň MK, belostnú Kršlenicu.
Už v Plaveckom Mikuláši. Zhrniem to: hrebeň Kršlenice, Paštikáreň, Deravá Skala a jej okolie. V okolí Mokrej doliny je kopec skalných útvarov, no iba zopár možností na bouldering.

Odporúčam si pobehať prenádherný kršlenický hrebeň z bieleho vápna, kde sa pri troche predstavivosti dá po oboch stranách nájsť pekné polezeníčko iba s koberčekom na čistenie lezečiek. Nazval by som to tu niečím ako horobouldering, pretože padať z niektorých bouldrov, je vzhľadom na svah neprípustné a je vhodné liezť teda obozretne a isto. Super je, že boulderíky a traverzíky sú z južnej aj severnej strany, a skala vám na každej z nich pripraví kontrastný zážitok odlišnou skalou a svetlom.

V Paštikárni je fasa 7Bčko, zo sedu aj viacej a krátky, superťažký, neprelezený traverz.
V Deravej skale je habaďúr možností, na ktoré je však vhodné predávkovať sa odhodlaním a nadšením. No poznám pár ľudí, na ktorých toto praveké sídlo pôsobí prekvapivou príťažlivosťou.

Chodiť na Čiernu skalu bez lana je hlúposť, ale vysvetlite to ochranárom. Jedna z najlepších lezeckých oblastí v MK je pod drobnohľadom ľudí, čo majú hlavne problém sami so sebou, no budú vám tvrdiť, že ho máte vy. Na kvalitnom vápne tu nájdete zopár pekných stienok, každopádne sa tu neodporúčam príliš zviditelňovať bouldermatkou.

Je sranda, že ešte stále je v Malých Karpatoch čo objavovať a v konečnom dôsledku toho vôbec nieje tak málo. Len teraz v januári som objavil ďalšie tri už zabudnuté miesta, kde sa kedysi evidentne liezlo no dnes si na ne spomenie málokto. Z hľadiska boulderingu sú to často dokonca úplne nové veci.
Čiže nabudúce si polietame nad Zárubami, najvyšším vrchom MK, potom sa spustíme až hen ďaleko nad Brezovianske Karpaty, kde čakajú stále nedocenené no na bouldrovanie hádam aj najlepšie Malé Skalky a nakoniec sa ešte vrátime k najnovším veciam v okolí Kuchyne a Lošonca.

Čau,

Ondro

Komentáre

  1. Vyborne, vyborne. Putave citanie. Permonik vyzera fesacky, tesim sa na pokracovanie.
    Oli
  2. Ano ano. A bodaj by bolo este vela dalsich dielov...
    Mato
  3. V zime,ked som sa s Fefem tulal v okoli Zarub,tak sme si vsimli celkom schopne skalky v dolinke medzi hrebenom Zarub a jeho juznym susedom na ktorom je vrchol Veterlin.Je to vlastne na modrej znacke smerom na Certov zlab, po lavej ruke. Je tam toho naozaj hodne,len sme to nemali cas preskumat,alebo sme boli skor lenivi sa splhat do svahu.
    Maroš
  4. No v tych castiach toho bude hodne, limitujucim faktorom bude asi dostupnost.
    Oli
  5. nie je to daleko, no ani tam toho nieje az tak vela dobreho. Zopar peknyh linii by sa vsak naslo. Budem o tom snad este pisat
    ondro
  6. Paradny uvod a skvely clanok ;)
    Adam

ondro

Zrušiť