Nemôžem uveriť, že je to už rok. Zdá sa mi to ako včera, keď som kráčal slnkom presvieteným lesíkom, známou cestičkou popri vinohradoch, aby si prsty mohli znovu skúsiť, či sa tie žulové vlnky trošku neumúdrili a náhodou dnes nepustia.
Metropolitan som poznal dávno, ešte ako projekt. S mojím tatkom a Palom Kratochvílom sme sa kedysi dávno, v tridsaťstupňovej letnej podmienke sprevádzaní bzučaním komárov, vybrali okúsiť onen bájny žulový monolit niekde v lesoch nad konečnou električky v Rači. Môže to byť vôbec pravda, že také čosi je v podstate v intraviláne mesta?
Napriek ne-podmienke a mizivému množstvu už aj tak letom prepotenej kože som už pri prvom pohľade naň vedel: „Toto chcem vyliezť, toto môžem vyliezť.“
Nepatrné žulové vlnky poukladané na hrane mohutnej provy, kryštáliky zarývajúce sa do kože, niečo na tej línii mi jednoducho učarovalo. Samozrejme, nárok na skúšanie, nieto ešte seriózne prelezové pokusy, som veľmi nemal, ale to nadšenej duši nevadí. Často sa zdá, že niečo je z ríše snov, až kým to nezačneme skúšať, a ono to postupne začne odkrývať svoje tajomstvá. Tak to bolo aj pri Metropolitane.
Počas rokov som sa k nemu občas vracal. Napríklad raz s Jurom Ravasom, v treskúcej zime, so snehom pod nohami. Pár krokov sme vymysleli, no projekt išiel nadlho znovu do šuflíka. Juro ho viac-menej zabalil s tým, že toto nebude linka preňho, no vo mne stále tlel plamienok.
Iskru poriadne zapálil až Zavaky, keď v jeden chladný večer prišiel a v podstate omylom vyliezol Metropolitan direkt, ktorému vtedy navrhol klasifikáciu 7C/C+. Omylom preto, lebo pôvodne prišiel skúšať celý projekt a na základe Oliho videa usúdil, že projekt začína zo sedu priamo pod previsom, nie traverzom zľava. No nechýbalo veľa, aby k Direktu pridal aj celú linku, zastavil ho jedine krvavý prst, s ktorým sa to skúša už len ťažko.
Musím priznať, že som sa vtedy aj trochu naľakal. Veľmi som chcel byť prvý, kto boulder prelezie, a vedel som, že Zavaky k tomu mal blízko. Samozrejme, bol by som rád, ak by projekt odomkol – doprial by som mu prelez takej skvostnej línie. Na druhej strane som veľmi túžil byť prvý.
Je zvláštne, ako veľmi sa vieme naviazať na jeden kus skaly, ktorý zrazu v našich očiach dostane tak veľký význam, že si ho spájame s vlastným úspechom a sebahodnotou. A to som na ňom strávil podstatne menej času ako Oli, ktorému by som prelez doprial asi zo všetkých najviac, lebo do bouldra investoval tak veľa! Každý sa na to asi pozeráme z troška iného uhla a budujeme svoj vzťah k skale na základe vlastného príbehu.
Môj príbeh s Metropolitanom sa nakoniec skončil úspechom.
V decembri 2023 som začal intenzívnejšie skúšať Metropolitan direkt. Keďže nemám auto, moja taktika bola zaviesť prímestskou autobusovou dopravou seba, dva matrace a sitku pod kameň a nechať ich tam, až pokým nepôjdem na Vianoce domov. Pohľad šoféra MHD aj spolucestujúcich asi nemusím opisovať. O to vtipnejšie bolo, že na zastávke Vajnorský potok, ktorá je k Metropolitanu najbližšie, mi šofér nezastavil. Asi preto, že tam snáď nikdy nikto nevystupuje.
S dvoma matracmi som sa teda ešte chvíľu producíroval v Svätom Jure, kým som chytil autobus späť a dostal ich pod kameň. Od tej chvíle už to bolo len o tom nájsť si čas vybehnúť a dúfať, aby podmienky vydržia.
December bol obzvlášť teplý a suchý, a 20. decembra, tesne pred mojím odchodom na sviatky, sa mi podarilo vyliezť Metropolitan direkt. Chvíľu som si však prelez nechal pre seba, lebo som mal tušenie, že to hlavné je odomknuté a prelez celého projektu nemusí byť ďaleko. V skutočnosti stačilo, aby poriadne nasnežilo alebo došli mrazy a bolo by po skúšaní. No z nejakého dôvodu som si chcel túto skúsenosť zatiaľ nechať dozrievať bez všeobecného povedomia.
V januári, hneď po návrate, som sa do Metropolitanu pustil znovu. Napojenie traverzu sa nakoniec ukázalo komplikovanejšie, ako som sprvu očakával. Aby som mal šancu dostať sa do Direktu, musel som značne zmeniť metódu a naučiť sa žulovú provu stískať medzi stehnami v kompresii.
Špeciálne na Metropolitan som si vďaka klubovej podpore z HK Manín mohol zaobstarať aj nové lezečky s tvrdou pätou, čo bol výrazný rozdiel oproti tým mäkkým, na ktoré som bol zvyknutý. Žulové kryštály sa zahryzli do gumy a ja som namiesto zvyčajného pocitu, nepríjemného, blatového, cítil istotu a nemusel som bojovať ani s bolesťou. Od prelezu Direktu prešiel mesiac a niekoľko ďalších session, až nastalo jedno mrazivé januárové ráno.
Na boulder som sa vybral v spoločnosti Katky Šostákovej. Vo vzduchu bolo cítiť silnejší mráz než zvyčajne, so sebou som mal plnú poľnú vrátane dvoch litrov čaju, najhrubších rukavíc a Katkiných muffinov.
Rozohrial som sa ako vždy. Prsty lepili, no nebola to najlepšia podmienka, akú som na kameni zažil. Pokusy boli také štandardné. Postupne som ale začal cítiť, že pocit na skale je o trošku lepší. Z vyššieho nástupu sa mi podarilo chytiť kľúčovú lištu a boulder doliezť. To bolo dobré znamenie. Začal som teda Metropolitan skúšať od začiatku.
Jeden nádejný pokus, potom chvíľu hluchota. Čas na skale som zamieňal so sedením pri čaji a zahrievaním prstov v rukaviciach.
Posadil som sa na ďalší pokus. Preletel som stiesnený začiatok a nakopol nohu na hranu. Poriadne rozťahané bedrá boli schopné lezečku dostať na ten správny kryštál, no bol som na hranici svojho rozpätia. Pevné zovretie skaly celým telom mi umožnilo dobre nachytať ostré žulové lišty. Celé telo som rozkýval a pripravil sa na hod do dobrej lišty – crux celého bouldra.
Prekvapivo neprišiel zvyčajný tresk o zem, miesto toho sa mi ostré kamienky zahryzli do zimou stuženej kože. Najprv len na tri prsty, no tie sa automaticky po prvom kontakte zatvorili do silnejšieho úchopu a z hrude sa mi mimovoľne vydral výkrik. Hlavou mi preblysklo: „Ja to držím!“ a pocit eufórie sa začal miesiť s panikou. „Len to nepusti!“
Posunutie päty na dobrý vrúbok, posledná malá lišta a v ľavačke madlo. Do záverečnej oblinky som skočil, aby som uvoľnil napätie z celého tela, ktoré už kroky robilo akosi automaticky, samo. Nakopol som nohu, chytil madlo, a z úst mi vyšlo: „To sa práve nestalo, čo sa teraz stalo.“
Neveriacky som vybehol na vrch kameňa a s výkrikom som začal spracovávať ten pocit – projekt Metropolitan už nebol projektom. Už po pár sekundách mi ale táto veta, ktorá v mojej hlave rezonovala ako zvon, priniesla rovnakú dávku smútku ako eufórie. Projekt Metropolitan už nie je projekt.
Metropolitan 8A+ pre mňa znamená veľmi veľa. Je to určite moje doteraz najťažšie FA, no tým, čo ho pre mňa robí špeciálnym, je, že som vďaka nemu prekročil niektoré svoje hranice a dal som zadosťučinenie pocitu, ktorý som niekde hlboko v hrudi cítil od toho horúceho, letného dňa, sprevádzaného komármi, keď som ho prvý raz zbadal: „Toto chcem vyliezť, toto môžem vyliezť.“
Aďo
P. S. Na jeseň sa na Perlu prišiel pozrieť Peťo Kuric a jeho zvyčajným štýlom rýchlo pridal prelez direktu a aj prvé opakovanie Metropolitanu. Klasu potvrdil s tým, že vraj: „Ľahšie 8A+, ale klasu by som nechal.“ Čo iného by pri ňom človek čakal! Peťo je iná liga a do konca roka sa postaral o pár ukrutne ťažkých prelezov aj FA-čiek v Karpatoch, a na Perle si dokonca vymyslel aj variant Metropolitanu, ktorého obťažnosť pôjde určite vyššie ako 8A+.
Komentáre