Boulder.sk

Vyrážať v sobotu na obed z Bratislavy za víkendovým boulderingom na Bor sa nemusí postretnúť so všeobecným pochopením. My sme však nešli ozlomkrky naháňať čísla, nebolo pre nás prioritou nepretržite búšiť, čo nám sila, podmienka či baterky v čelovke dovolia, chceli sme ísť na Bor jednoducho vypnúť, poliezť v dresoch absolútnej pohody, či dať si šálku jesenného čaju lesom vylúhovaného.

Konečne sa nám podarilo vyraziť v piatok o niečo skôr. Čo z toho, keď sa cestári z celých Čiech rozhodli tráviť prázdniny medzi Svitavami a Náchodom. Tempo, s ktorým by sme skončili predposlední dokonca aj na stíhacích pretekoch suchozemských korytnačiek, podčiarkuje moje nadšenie z podrobného poznávania českého vidieku. Keď mi konečne piaty zaradený stupeň vyčaruje úsmev na tvári a vidina studeného plzenského bahienka na Ostaši sa stane reálnejšou, ozve sa mechúr niektorého z párty posádky a môj svet sa razom rúti do temných hlbín plaziacich sa áut a ukradnutých snov.

Už tradične rušíme víkendové povinnosti v túžbe oťapkať oblinky pieskovcov Východných Čiech. Tentokrát je to balkón, ktorý bude musieť dostať podlahu v iný, snáď upršanejší, víkend. Už nám to veru aj chýbalo. Po neuveriteľných vápencoch Kalymnosu sa musíme znovu aklimatizovať v malých výškach a problémoch pieskov vymytých časom.

1. Rozhodnutie vyraziť štvrtok večer padlo na poslednú chvíľu. 22:30 odchádzame z Bratislavy za novým rýchlostným rekordom. O pol druhej ráno sa ešte s policajtmi hráme na fúkanú, ale 2:15 už v Machove rozkladáme pelíšek.

Nie je to až tak dávno, keď som jednu slnečnú nedeľu vymenil lano za matrac a vybral sa na bouldrové skusy na Končitú. Čaro tejto príjemnej zábavy ma natoľko pohltilo, až sa to stalo hlavným bodom môjho smiešneho bytia, a lano mi doma zapadalo prachom. Tak ako sa to opakuje už zopár víkendov, naskytla sa ponuka Boru v neodmietnuteľnej spoločnosti Oliho, Aďky a budúcej bouldristky Zuzky.