Boulder.sk

Život bouldristu je do veľkej miery vyskladaný z objavovania nových oblastí. Na druhej strane brehu tečúcej rieky zvanej život stoja návraty. Vlní sa medzi oboma brehmi, raz sa vyleje na jeden, potom sa energicky prevalí na druhý. Na rozdiel od rieky sa bouldrista môže slobodne rozhodnúť, kam zacieli svoje kroky, zatiaľ čo si rieka volí cestu najmenšieho odporu. Niečo však majú spoločné - energiu, ktorú je potreba niekam presmerovať.

Tak nejak sa nám po Padání na druhý deň zažiadalo chytov, vybrali sme sa teda na Mlýnský vrch. Nutno povedať, že to nie sú žiadne kolotoče, ale oproti Žihelsku sa tu (až na pár výnimiek) naozaj o poznanie lepšie drží. Našim prstom bolo ešte skoro zabúdať na vyhrotený včerajšok. Pri každom dotyku so skalou sa pripomenuli, občas sme sa aj tvárili, akoby sme ich nárek ani nezaregistrovali.

Po minuloročnej nesmelej premiére sme do toho minulý víkend vhupli s plnou vervou. Zhoda sprevádzala nás, že skúsime absorbovať Padání v plnom zábere, nevynímajúc súťaž, džemovačku či kurací stejk s čapákom. Po tom, čo všetci utekali odovzdať záznam svojich úlovkov a les ostal pôsobivo tichý, užívanie pokoja blízke nám minulý rok bolo. Tohoročný obrat znamenal, že poslednú májovú sobotu sme boli my tí, ktorí 10 minút pred dedlajnom prášili z lesa hlava – nehlava v ruke so zapísanými lístkami.

Láska k divnému športu zakladá sa na, v skutku divných, úchylkách. Cestovať 430 km za dvojdňovým brúsením dlaní, odieraním hánok, strhávaním kože z prstov, deravením lezeckých podrážok a odpaľovaním jemných svalových vláken, to nie sú štandardy, ktoré by väčšina považovala za základové kamene šťastia či nedajbože lásky. My ale bouldering ľúbime, a preto sme šťastní, aj keď ho môžeme robiť na drsných balvanoch v Žihelsku, a popritom z nás na všetky strany strieka krv.

Text obsahuje explicitné výrazy a vulgarizmy. Ak vám vadia výrazy ako: mrdať, kurva, píčo, prípadne slovné spojenia: dělej píčo, píčo vole, jeb tomu píčo, pičionsight, tento text radšej nečítajte.