Bleau 2008 – záznamy z denníka

Prvú stranu denníka som nechal naoko prázdnu. Pre mňa má však cenný obsah. Je na nej spísaný uplynulý rok, pretože je plný nezabudnutí. Vždy, keď mi sem padne pohľad, zastavím sa. Nerešpektujúc riadky plávam všetkými smermi ihravosťou akou disponuje len trajektória vtáčieho pierka vo vetre. Strašne rád sa tu vždy zamotám. Viem to. Vedel som to hneď po minuloročnom návrate, že k reči dojmov a pocitov netreba slovník. Pointa obsahu prvej stránky je teda veľmi jednoduchá... A tak sa vo svete bielych stránok posúvam ďalej na tie, ktorých atramentová podstata ešte nestihla úplne vychladnúť.

3. október 2008 (piatok)

Dielce hustého dažďa mi klopkajú na okennú parapetu, ako keď ruka ťukajúcimi prstami vnucuje stolu svoju netrpezlivosť. Určite sa už kvapky nevedia dočkať nášho odchodu a tak pršia stále intenzívnejšie. Vychádzam z domu a odhŕňaním dažďového závesu sa teším z pohľadu na každého z prítomných členov výpravy. Behom najbližších okamžikov sa pri každom kroku k autu, vždy s inou Klincovou igelitkou, stíham zamýšľať nad absenciou tých, ktorí s nami nie sú, a ja neviem prečo. Rovnako tak aj nad tými, ktorí v Bleau už s nami boli, a teraz tu nie sú, a to už vôbec neviem prečo… Nateraz ako aj navždy bude ale dôležité, že viem, prečo sa tam vraciam ja, Luigi a Klinec, a že onú vedomosť nadobudnú po návrate aj Kubo s Jankou.

Vyrážame a s pomyslením na následný vpád do zovretia náročnej 14 hodinovej cesty si riťule jemnými zoznamovacími pohybmi začínajú budovať so sedadlami čo – najpriateľskejší vzťah. Už teraz sa začínam obávať, či vôbec k úprimnému priateľstvu niekedy dôjde.

Intenzívne sústredenia vysielané k sedacím častiam prerušuje Janka, keď sa aj na základe vrelých odporúčaní kolektívu necháva prehovoriť, že vziať si lezečky na výlet orientovaný týmto smerom vôbec nie je na škodu. A tak sa nám v popracovnom čase po malých zástavkách darí mesto obráteného stola a lietajúceho taniera s mostom na šnúrkach konečne opustiť.

Človek by ani neveril ako dokážu ohyby na chrbtici citlivo vnímať uplynulý čas, zvlášť ohyby jednosmerné. V snahe predísť problémom pri zapínaní spacáku, ktoré by mohli byť vyvolané asymetrickými vyhnutiami tela, sa s Luigim na zadných sedadlách priebežne rotujeme a meníme si strany. Technika rotácie pasažierov však nerieši nezhody sedadiel a zadkov a tak nás ani trochu nezbavuje vidín všelijakých deformovaných útvarov.
Z vidín sa stala realita, z noci deň a z upršaného večera slnečné ráno…

4. október 2008 (sobota)

Niekedy je lepšie byť batožinou ako pasažierom. Veď ten rozložený stan vyzerá úplne ako na obrázku, kdežto cestujúci by asi márne hľadali aktuálne výzorové zhody so svojimi fotografiami od vianočného stola.
Rozkladáme sa v kempe overenom z minulého roku. Nič sa tu nezmenilo. Zelená trávička, živé ploty, ba ani záchodom ešte misy nepribudli. Niet nad chladivý otlačok keramickej základne v mrazivom ráne. Darmo, Francúzi sú fajnšmekri nielen čo sa vín a sladkých pečív týka.

Po povinných sms-kách rodinám a priateľkám vyzdvihujúcich šťastný príchod, sa okolo obeda presúvame do oblasti Cul de chien. Možno aj preto, že slnko a piesok patria k sebe, možno aj preto, že sme tu začínali aj minulý rok a možno aj preto, že je tu množstvo ľahkých bouldrov, ktoré by z nás mohli príjemným spôsobom vyduriť ducha únavnej cesty a boľavých zadkov. Zakrátko ale zisťujeme, že niektorý členovia výpravy si na vyháňanie ducha zvolili aj iný spôsob ako bouldering, spravidla hlučnejší a pre okolie možno trošku menej atraktívny. Jeho výhodou však je, že sa vyznačuje maximálnou kompatibilitou s boulderingom v každej zo svojich fáz.

Cul de chien je famóznou oblasťou, kde sa obuv dvíha do rúk a z pieskového mora vytŕčajú zvedavé kamene tvarov, ktorým každý ľudský pohľad dáva život. Toto miesto je jedno veľké pieskovisko plné rozmanitosti. Len tie formičky tu nikde nevidím.

Cul de chien by mohla byť bouldristovou fatamorgánou ale nie je. Ilúzia bola v tomto prípade len predlohou.

K večeru sa presúvame do blízkej oblasti Roche aux Sabots, iba niekoľko 100 metrov od Cul de chien. Nakoľko sa v oblasti nachádza veľká koncentrácia bouldrov všetkých obtiažností a leží blízko pri parkovisku, jej popularita je nepopierateľná. Každý si z nej uhryzujeme po svojom, Kubo napríklad prostredníctvom svojej novej záľuby liezť 3-krokové bouldre vytrvalostným spôsobom. Nevýhodou jeho nového koníčka je, že kým konkrétny boulder dolezie, musíte mu už väčšinou na zdolanie finálneho kroku podávať čelovku s novou batériou. Ja však viem, že raz príde deň, keď nám všetkým vyrazí dych a úplne bez rešpektu tam do zotmenia pošle nejakú desaťkrokovú záležitosť.

5. október 2008 (nedeľa)

Zobúdzame sa do pochybného počasia. Kempom sa preháňa aktívny vetrík a nad hlavou cítiť obrovskú tiaž číhajúceho dažďa. Na nebo sa radšej nepozerám, nech mi nevezme úplne všetku vieru v realizáciu túžob spojených s dnešným boulderingom. Občas nám raňajkové ksichty nad ešusmi jemne pokropí mrholenie, ako keď vás oprská uslintaný rozprávač v zanietenom monológu. Napriek tomu vyrážame smer Bas Cuvier. Legendárna to oblasť a matka tunajšieho boulderingu. Útulné námestíčka v obkolesení pánov bouldrov, všetko známe mená a zakliate klasifikácie. Svet ťažší na lezenie ale ľahší na radovanie. Pomedzi skaly behajú malé deťúrence, zatiaľ čo ich maminy pretláčajú oblé výlezy nad prázdnymi kočíkmi. Vycibrená technika týchto lezkýň prezrádza, že práve tu boli odkojené a práve tu odkojili aj ony. Z generácie na generáciu si tieto francúzske rodinky podávajú lásku k lezeniu, a preto Bleau z pod omádžovaných rúk nikdy nevymizne.

Janka s Kubom ponímajú svoj vstup do kraja bouldrového pohybu veľmi opatrne. Nedávno vykĺbené Kubovo rameno sa nemôže vyššej aktivity ani náhodou dožadovať, keďže veľkú istotu svojmu užívateľovi ešte nedokáže ponúknuť. Táto skutočnosť nahráva Janke, ktorá tak pri zbere svojich prvých bouldrových víťazstiev nemusí liezť sama. Len o kúsok ďalej sa zbylá trojka aj napriek zvýšenej vlhkosti úspešne pasuje s oblinkovou gradáciou Corto Maltése a víri vzduch v bouldri (príznačného názvu) Hélicoptére. Potom, čo Klinec svojim čelom elegantným spôsobom vycibruje dopadovú plochu, prichádza nutný oddych. Ono psychicko-bránicové rozladenie využívam k vykonaniu malej potreby, popri čom sa zamýšľam, že v súboji s vetrom sa nielen ťažko čúra ale rovnako tak je náročné zvládnuť pohyb vrtule. Dajme tomu.

Šedá obloha vytvára so šedým pieskovcom akýsi uzavretý priestor. Pulzujú v ňom kytice myšlienok, transformujúc tak jeho uzavretosť na vzácnu slobodomyselnosť. Ani tá šedá tu nie fádna. Uprostred tohto skalného námestia svieti fialová bunda blonďavého dieťatka, ktoré so svojim rovesníkom nesie tú najmenšiu bouldermatku akú som kedy videl. Tak toto musí byť malý Adamko s Evičkou. S jemným štebotom prejdú okolo nás a pomaly sa stratia medzi kameňmi, vo svojom raji..

Po tom, čo Kubo vyťahuje tajomnú fľašku s pekelným domácim ekrazitom, začína druhá noc v kempe slušným tempom naberať spoločenský charakter. Na prekvapenie, diabolský obsah fľaše bol pomerne rýchlo nezvestný a s ním aj Luigi. Aby sme sa oňho nebáli, počas svojej neprítomnosti sa nám z útrob neďalekého porastu niekoľkokrát hlasno pripomínal. Keďže sa k vlastníctvu týchto zvukov neskôr nepriznával, museli sme ísť spať s nanúteným presvedčením, že šlo o jeleniu ruju.

6. október 2008 (pondelok)

Je asi desať hodín a my čakáme na vykryštalizovanie meteorologickej situácie. Náznaky modrého neba dávajú nádeje na bouldering ale stekajúca voda po čele mi pred očami všetko zahmlieva. Zvyšok výpravy sa ukryl pre dažďom do auta, kde si sledovaním futuristických kreslených seriálov kráti chvíle. Sadám si pod košatý strom a nachvíľu budem jeho odpadnutým zrejúcim plodom. Proces svojho dozrievania si spestrujem čistením mrkvy.

… v ruke mrkva, nôž a ťahavý pohyb, ktorým podomňa odpadne časť z mrkvy ako životný moment. Moment za momentom a na svete je kôpka mrkvového odpadu. …tak to je chvíľa. Chvíľa za chvíľou, od kôpky odpadu až po večeru s očistenou mrkvou. …tak to je deň. A deň za dňom, …tak to je život. A čo je osud?.. hm, tak to je tvoje rozhodnutie, čo vezmeš dnes do rúk..

Mračná sa napokon trhajú, no to už Klinec svojskou francúzštinou prezentuje dojmy z dopravnej situácie v Paríži. Vynútenie restday-u nás privádza do francúzskej metropoly na poznávací zájazd blízkeho okolia Eiffelovky. Na viac si vzhľadom na únavné cestovanie mestom netrúfame. Za najväčší triumf zhodne považujeme naše parkovacie miesto, ktoré je v takej blízkosti k veži, že aj z jej najvyššieho pochodia by bolo možné prečítať našu ešpézetku. S patričnou hrdosťou vybaľujeme pod Eiffelovkou chleby, paštéty a parenice a za citeľného nepochopenia francúzskych okoloidúcich si nevieme vynachváliť pôžitok z nakladania každej spomínanej vrstvy na poriadne slovenské krajce chleba. Nasýtený opúšťame Paríž, každý s inými dojmami.

K večeru sa ešte zastavujeme vo Fontainebleau na pivko. Po potulkách uličkami Bleau sa Klinec stáva objektom záujmu milej francúzskej päťdesiatničky, ktorá už má dnes nejednu bujarú oslavu dávno za sebou. Takticky sa jej však vyhýba a tak sa v milej paničke zrodia silné sympatie k Luigimu a to hneď v znásobených dávkach. Ich krátky vzťah je poznačený množstvom lingvistických nedorozumení, z ktorých nakoniec obaja usudzujú, že dovtedy, kým by si začali ako-tak rozumieť, mohla by milá pani vytriezvieť. Rozchádzajú sa a zbytok večera si Luigi vychutnáva s dovtedy nepoznanou dávkou hrdosti, kráčajúc na čele skupiny.

7. október 2008 (utorok)

Nad ránom sa vyčasuje, avšak náš pokus o pobouldrovanie Franchardu stroskotáva na stále vlhkých kameňoch. Presúvame sa do Apremontu, ktorý je slnečným lúčom oveľa prístupnejší. A robíme dobre.
Janka s túžbou vypotiť prekvapujúceho bacila ostáva zalarvená v spacáku. Dnes si dáme panskú jazdu.

Gorges d´ Apremont je rozsiahla oblasť pokrývajúca zväčša južne orientované svahy. Je tu obrovské množstvo oblezených alebo panenských šutrov. Bouldre neležia v tesnej blízkosti parkoviska, a tak je tu aj menej ľudí, ticho a často oveľa menej vyšmýkané vstupy aj v tých najznámejších bouldroch. Hladní isto nebudete, nabažíte sa bouldrovými skvostami.
Prejedáme sa až do večera, keď sa dorážam ponúknutým zákuskom línie Egoiste. Juj, aleže sa ten posledný kúsok ťažko dojedal.

Priveľké prekvapenie rezultuje z prvých podvečerných dažďových kvapiek. Neovládnem sa a dokonca siaham po krátkej sérii expresívnych výrazových prostriedkov, čím šokujem nielen chalanov ale predovšetkým sám seba. Následne sa husto rozprší, opúšťame bouldre a ja si môžem spytovať svedomie.

S čerstvými nákupmi z Carrefouru usedáme pod altánok v kempe. Vôňa grilovaného kurčaťa s chuťou 7,2% Kronenbourgu pre nás mixujú zadosťučinenie z násilného úniku z lesa. Janka sa po vykuklení zo svojej larvy javí oveľa zdravšie a vypĺňa posledné miesto pod altánkom.

V noci sa rozpútal najintenzívnejší dážď doterajšieho pobytu. Hlučným klopaním na stan ale dáva tušiť, že to už klope na definitívny odchod.

8. október 2008 (streda)

Tak sa aj stalo, ráno má dnes pekné šaty. A malo by aj krajšie, keby sa anonymnému nočnému návštevníkovi nezachcelo vystopovať naše šetrne odložené kura a schuti okresať z jeho váhy. S kuraťom odplávali aj naše sny o nekresťanských hodoch a prehrabovačkách v jemných belavých prsíčkach. Mám silného tušáka, že na túto stratu budeme s Kubom na obed pri suchom chlebe radi spomínať.

Po predchádzajúcej skúsenosti nemá zmysel orientovať svoje kroky k tieňomilnému Franchard-u, ktorého sa už všetci nevieme dočkať, a tak sa vyberáme okuknúť (pre nás) novú oblasť Rocher de la reine. Pre charakteristiku našich dojmov sa netreba priveľmi rozpisovať. Napíšem len, že sme sa naprieč jesennou prírodou pekne poprechádzali a po krátkych úvahách volíme opäť Bas Cuvier.

Po príchode sa okamžite rozutekáme a každý sa inou intenzitou chopíme restov z nedele. „Inú intenzitu“ tentokrát predurčujú rastúce dávky opatrnosti zo zdravotného hľadiska (ach, tie ramená..) a brzda v podobe spomienok na grilovaný produkt kohútích orgií, ktorý bol v podmienkach chladnej a temnej noci vystavený gurmánskym radovánkam zlomyseľnej chlpatej socky. Aj napriek tejto osobnostnej tiaži, okrem Janky a jej víťazstva nad dierkovým problémom z nedele, žne úspechy aj jeden z majiteľov spomínanej hydiny, keď si dáva tradičnú časovku (s nutnosťou večernej výmeny spodného prádla) v peknom mierne položenom a rovnako tak vysokom bouldrovom reste. Pomstiť svoj vysnívaný obed sa darí aj druhému kuraciemu majiteľovi ale až v momente zlomu vrtule z helikoptéry. Klinec sa až príliš často škrabe za čelo na to, aby si išiel opäť zatancovať s vetrom a hlbokou poklonou si uctiť bouldermatky. Hélicoptére si necháva na nabudúce. Čo už, on si kura vonku cez noc nenechal..

9. október 2008 (štvrtok)

Aktuálna noc je opäť v znamení návštevy chlpatej socky. Sprvu by sa dalo povedať, že onen tvor sa bude nakoniec javiť ako slušne vychovaný, keď si po sebe „in memoriam“ dojedá zostatok porozhadzovaného kurieho skeletu. Od modelu slušnosti sa však radikálne odvracia v momente môjho zobudenia na hlasité šušťanie poctivo zapečatených Klincových igelitiek. Vystrčím hlavu zo stanu a po niekoľkominútovej márnej snahe zaostriť zrak na návštevníka za účelom jeho identifikácie, ho nakoniec atakujem prostredníctvom letiaceho predmetu. Odpoveďou je pozvoľný odchod chlpatého stvorenia. Mám však tušenie, že k vyľakaniu v jeho prípade vôbec nedošlo, skôr predpokladám, že nechcelo poznať odpoveď na otázku, čo sa zo stanu vynorí, ak k letiacemu predmetu zaujme ignorantské stanovisko. Odišlo to a ja pociťujem veľkú dávku úľavy… Dobre si uvedomujem, že som sa práve vyhol konfliktu, v ktorom by som musel náročným spôsobom hájiť svoju nadradenú pozíciu v potravinovom reťazci. S pochybným pocitom víťazstva sa opäť ukladám na spánok. Predspánková réžia mi v hlave spúšťa snáď všetky existujúce dokumenty o poľovačkách a drastickom vyvražďovaní lesnej fauny. Hm, tento príbeh sa ešte isto neskončil. Ono sa to vráti.

Ráno s bezoblačným nebom pre nás konečne otvára brány do Franchard-u. Pozitívom dneška je aj Luigiho zvýšená otvorenosť a usmievavosť. Isto nevie, čo sa dialo v noci. Vačky pod očami si totiž pred zrakmi okolia dôkladne ukrývam.

Zoznamujeme sa s celým potenciálom oblasti, od čarokrásnych hrán až po korytnačie obliny. Franchard Isatis, tak v tomto lese sa isto nestratíte. Váš cieľ je všade navôkol.

Netrvá dlho a pobyt v lesoch Fontainebleau sa za tých pár dní odzrkadľuje aj na povahe človeka. Nemôžem nepoznamenať pozitívny šok, ktorý mi spôsobila veľmi badateľná Kubova snaha o výhru nad svojou trpkou lenivosťou. Nikdy nezabudnem na to krásne gesto, keď mi nedovolil podať mu do rúk pivo. Ja viem, že ide o málo uveriteľné riadky… Ale prosím, dajte im šancu.

10. október 2008 (piatok)

Predposledný lezecký deň už dával kruto pociťovať každý jeden pohyb. Dovolím si tvrdiť, že nie je všetko v poriadku, pokiaľ už ťažko predychávate aj pohyby nelezecké. S pekelnými grimasami si pri rozlezoch rýchlo uvedomujem, že dnes to asi nepôjde a ujímam sa kameramanskej role. Niekedy ani hlava neoblafne boľavú časť vášho tela. Tak veľmi chcem, no silná bodavá bolesť v ramene je varovanie a mne neostáva nič iné iba ju rešpektovať. Nie je však rameno ako rameno…

Po niekoľkotýždňovej rekonvalescencii sa týmto výletom Kubo vrátil na skaly a ladnými pohybmi v ľahkých bouldroch sa po celý čas snažil svoje pravé vykĺbené rameno „zabehnúť“. Prišiel však jeden menej kamarátsky pohyb a lesmi Franchardu sa ozýva šialený krik. Toľké sústredie na pravé rameno, až zrádza to ľavé. Oblial ma pocit bezmocnosti asi tak ako Kubovu tvár vlastný pot. Vykĺbené rameno, to vám nie je žiadna stavebnica pre neskúsených. Tu musí do seba všetko zapadnúť na 200 %, čo si vyžaduje minimálne jeden šamanský pohyb. Našťastie mal Kubo k dispozícií žolíka na telefóne. Chalani si takto po dráte vydiskutovali približný postup navrátenia ramena do pôvodného stavu a ono tam po tuhých desiatich minútach zapadlo. Vzduch bol v lese ešte dlho akýsi ťažší. Nuž, ozvala sa aj temná stránka športu.

Pohltení rozsiahlou ženskou výpravou z Holandska sa podvečer presúvame pod kameň Excalibur. Zapadajúce slnko svojimi štetcami obkresľovalo kontúry chutného pieskovca. Excalibur sa týčil rovnako dotieravo ako zneli zvučné holandské hatlaniny. Neodolal som. V hlave mi stíchli echá posledných negatívnych prežitkov, no rozozvučnela sa symfónia receptorov bolesti. Nepočúvnuť signály tela je znakom posadnutosti. A tá je nevyspytateľná. Dnes ma priviedla na vrchol, zajtra ma môže dostať na samé dno. Poučenie z dnešného dňa sa ťahá teda veľmi kľukatou líniou a odpoveď je niekde v schopnosti vášho anjela strážneho držať balans na hrane pokúšania.

11. október 2008 (sobota)

V posledný lezecký deň už bolia čoby len myšlienky na bouldering. Klinec sa však zobúdza ako nový a po zhodení trička prelieza všetko, čo sa vo Francharde nedá obísť. Boh-vie, čím to je. Možno jeho pravidelným nočným odvzdušňovaním, ktoré si Janka nevie vynachváliť. No čo, regenerácií sa medze nekladú.

Dnes sa už lezie na krv, na mäso, pre posledné zážitky pred večerným odchodom domov. Okolie El Pousiff-a sa stáva našim útočiskom, miestom, kde sa občas mihnú francúzsky mládenci kladúci dôraz hlavne na dôkladné zachytávanie lezcovho ťažiska, či miestom, kde sa dojedajú aj posledné zbytky z ešusov.

Ťažké ruky mám presýtené horúcou krvou. V každom jednom prste cítim svoj tep a v hlave sa mi dejú neskutočné veci. Radšej si ju nateraz odložím, nech mi nesťažuje odchod domov.

Posledný žreb o nesenie bouldermatky je prestrihom do reality dneška. Záznam denníka tu končí a nasledujúca strana je prázdna. Jej obsah zaplní až postupné obnažovanie dojmov z absolvovaného tripu. Už dnes sa moc teším ako sa v nej o rok zamotám. Zatiaľ si vybalím svoju hlavu a darujem jej slobodu.

Dodatok pod čiarou

Janka, Klinec, Kubo a Luigi, píše za mňa radosť, že sme to spolu absolvovali a každý máme naviac o jeden príbeh pre našich vnukov a vnučky, až nastanú tie chvíle nedeľňajších próz z húpacieho kresla. Ja len neviem, či budem schopný pri spomienkach na niektoré útržky z denníka jasne artikulovať, nakoľko už teraz sa mi chvejú pery.

Dovidenia nabudúce!

Velebená buď vôľa pevná, ktorá nás privádzaš tam, kam chceme… tam, kam veľmi chceme…

Oli

Pridaj komentár