Cesta sebapoznania

Opäť som sa pod neho posadil. To miesto som tam už mal určite vysedené, lebo som doň perfektne zapasoval. Krajina ma zaliala svojim napätím, čím vyvolala v mojej hlave šialený koncert metronómov, vychádzajúci z ozveny srdečnej aktivity. Tep začal prekračovať merateľné charakteristiky. Pod vplyvom horúcich trasľavých výdychov bola prítomná mikroklíma rýchlo neznesiteľná a okrem toho, že sa menila na tropickú, najťažším bol pre mňa postupný nedostatok vzduchu. Žalúdok podľahol motýlím radovánkam ale to som už obe ruky prikladal na nástupovú lištu.

Akoby sa v tej chvíli spustil spínač, ktorý celou líniou prehnal žiarivý blesk a všade naokolo podnietil listovanie v akejsi imaginárnej knihe. Strana za stranou neúspešných pokusov, až nakoniec prichádza prázdna strana. Čaká sa, čo bude ďalej. Hrozne to už túžim všetko konečne uzavrieť ale nie neúspechom. To ma stavia do ťažkej pozície zase raz odolávať jeho výsmechom. Viem, že naňho teraz fyzicky mám, no zakaždým v kľúčových krokoch rafinovane zaútočí a naštrbí moju koncentráciu. Má totiž výhodu času a to množstvo pokusov, čo som preňho obetoval. V súčinnosti s gravitáciou, je pre mňa túto osobnú ťarchu mimoriadne ťažké prekonať.

Ešte stále sedím v nástupe a snažím sa mozog zbaviť všetkých otáznikov. V snahách o realizáciu našich snov nemôžu existovať otázky. Každým zapochybovaním sa od svojej túžby vzďaľujeme. A myslím, že v mnohých prípadoch by už nebolo možné sa k nej na dotyk opäť priblížiť… Z nástupu až na vrchol to predsa nie je až tak ďaleko. I keď je táto cesta náročná, nesmie predsa jej krátka vzdialenosť rozhodnúť o mojom šťastí. To môžem iba ja. Pomaly zdvíham zo zeme zadok a opäť sa púšťam do svojej veľkej vojny…

Úvodné kroky sú ľahké, snažím sa maximálne sústrediť a eliminovať všetky prípadné chybičky, ktoré by ma mohli stáť čo i len malinké množstvo sily, potrebné v najťažších krokoch. Prichádza fix na nezahojených prstoch ľavej ruky. Malá ostrá lišta je neúprosná a zarezáva sa hlboko do zbrúsených článkov. Pravá ruka je teraz nútená cez tri prdíky prechytiť do prvého kľúčového chytu. V lepších pokusoch sa tento krok už zadaril, len nasledovný výpad nôh som nikdy dlhšie nepodržal. Ale teraz sa darí. Nakopávam nohu a držím stabilitu. Ľavá ruka prichytáva nejaký myslený medzichyt. Takto ďaleko som ešte nebol, cítim v žilách hrejivú radosť. Len nestratiť koncentráciu, nedať sa vyviesť z miery. Už len dva kroky a som zahojený, už len dva kroky a kapitola je dopísaná. Aká nádherná predstava. Odrazu priveľa myšlienok a v pozadí zase ten hlasný smiech. Padám…

Vidina blížiaceho sa úspechu, dokáže rýchlo skĺznuť k neúspechu… Nie nie, len to nebrať ako neúspech. Bol by okovou na mojich nohách. Odrazím sa od skutočnosti, že tak ďaleko som sa ešte nedostal a že jediným problémom bolo v tom momente sa s tým vyrovnať. Nikdy viac nesmiem pripustiť, aby boli moje prsty silnejšie ako myseľ. Tak sa veľké bitky nevyhrávajú.

Opäť som sa pod neho posadil. Myslím, že práve teraz išlo o rozhodujúci krok, ktorý sám o sebe znamenal moje víťazstvo. Uveril som tomu, a možno aj preto prvýkrát po 15tich mesiacoch skúšania prehlušil môj smiech ten jeho.

Podarilo sa mi vydobiť si slobodu a uzavrieť jednu peknú etapu. Keď hľadím spätne, som veľmi rád, že som ho “vtedy raz“ neobišiel a nechal sa ním zaujať. Určite v jeho prípade nešlo o krásny bouldering ale o úplne iné veci. Obsahoval lezecké kroky, ktoré mi vôbec nesedeli a aj to zvyšovalo pre mňa ich náročnosť a túžbu sa s nimi popasovať. Dnes som rád, že sa mi to podarilo.

Nikdy nepoľavujte vo vytyčovaní vlastných cieľov. Jedine tie, za ktorými vedie dlhá a strastiplná cesta vám ukážu kto ste, a čo chcete zo svojho života ozaj vyťažiť.

Oli.

Pridaj komentár