Tento rok sa mi to stalo už druhýkrát, že plánované Ticino napokon spláchla cesta do Petráču. Všetky naše nádeje ale sľubovali dobré podmienky aj tam, tak nebolo prečo smútiť.
To štvrtkové ráno zišlo sa nás sedem. Cesta šťastných tlmičov ubiehala obom autám náladami rovnakého utrpenia. Sýte hmly, ako inverzný odkaz, vzbudzovali prvé pochybnosti o bezstarostnom polezeníčku zastrešenom kráľovskými podmienkami.
Hmla našťastie opadla a nanešťastie práve na kamene. Pred očami nám mizli posledné suché miesta bezmocných šutrov. V lese pod hradom je už mokro, skúsime otvorenejší sektor.
Josemit nás privítal oveľa prívetivejším spôsobom. Obrie vežičky dobytého Lego hradu núkali svoje dielce na oblezenie, aspoň na tie dve hodiny, kým zemské vrtochy tmu na nás nezoslali. Kto prekusol prvotné bolesti skrehnutých prstov, mohol na krátku chvíľu zažiť podmienky, o ktorých ešte nevedel, že kývali na odchod. A kto to nezvládol, otvoril víno a potom sa trošku prevládol.
Penzión v Přílepoch stal sa pre nás základným táborom na 3 najbližšie noci. Za lacný penízek predali nám láskavosť a chutné večere, akoby sa v kuchyni pod drezom naše mamy schovávali.
Ráno nás prekvapí jasná obloha. Vybral som Mlýnský vrch, tam musí byť predsa sucho snáď aj za dažďa.
Stekajúce pramienky z kameňov decentne naznačujú, že niekde sa stala chyba. Nasledujúce dve hodiny sa nesú v rytme polmetrových kvakov a mojej snahy odôvodniť nepriazeň súčasnej situácie. Začína ma zožierať vnútorná nervozita, mokré kamene pri takomto počasí sú zákerným paradoxom. Ako keď so železnou istotou hodíte do ohňa cencúľ a v zápätí nedokážete pochopiť prečo sa nechce roztopiť.
Ústup smer Josemit. Hups. Aj to, čo bolo včera suché, zvlhlo. Petrohrad snáď zákony prírody nemajú na mape? Opodiaľ vo svahu našťastie nachádzame niekoľko suchších balvanov, ktoré sú schopné akceptovať našu túžbu zodrať si prsty.
Tak ako ostatné dni, aj dnes sa zotmelo, čiže bez vymýšľačiek napochodujeme na ďalšiu chutnú večeru. Rízeček spláchneme dobrým vínečkom, rozdáme Bang! a strieľame sa hlava nehlava. Po tretej fľaške už má strelecká muška odchýlky, tak sa aspoň docela sucho zamýšľame nad posledným lezeckým dňom.
No áno, mokro… Túlame sa sektorom pod hradom a postupne stretávame trúchliacich kolegov s matracmi. Ani nôž v srdci tak nebolí, ako pohľad na svoj zatečený projekt. Najväčšia tragédia bouldristu je vlastne všetko, čo nemôže aktuálne vyliezť. A ešte väčšia – ani sa o to pokúsiť… Približne takto končia smutné príbehy z „našej brandže“. Ten náš sme si však napriek všetkým okolnostiam spravili veselý.
Zrazu sa na odvrátenej strane kopca nad Hřbitovom vlhko na sucho zcela premenilo, tak nemohlo byť ináč, ako s lezečkami na nohách. Bouldristické orgie sa síce nerozpútali ale stony stuhnutých hnátov to na chvíľu utíšilo.
Za šera musíme petrohradské lesy opustiť, pani domáca má „šnicelky“ predsa už naklepnuté. Nadlábnutí si necháme frťanmi a vínečkom premasírovať pečene, nech naša životospráva vidieckym zvykom viac sa podobá. Narodeninová párty našich hostiteľov dvíha opony. Dunivý kontrabas dopĺňajú tiahle tóny sláku a odozva brnkátka Nedvědovho fandu. Nehasnúce zvuky oslavy snáď prehluší len občasný výstrel. A keďže suché predstavy nás už nadobro opustili, prestrieľame sa do neskorej nočnej hodiny. Veď zajtra sme už realisti.
Text a foto: Oli