Zaujímavé pozorovať, ako sa človeku menia chute v čase. Príde obdobie, keď jeho myseľ pláva v smrekových lesoch v kontakte so žulovými kryštálikmi, aby jej chtíč neskôr vystriedali bukové lesy s mračiacimi čelami andezitu. Tak či onak, vždy je za tým svorka bouldrov a konštelácia, ktorá vás za nimi navedie.
Alebo jeden obyčajný boulder, ktorého výlezová hrana končí len kúsok nad vašim čelom. Možno je to smiešne, ale len pre tých, ktorí niečo podobné ešte nezažili.
Keď pocítite šancu uspieť v bouldri kúsok nad vašim maximom, predstavuje to akúsi revolúciu podloženú veľkou motiváciou. Motivácia robí divy, je základovým kameňom úspechu. Ak ju zacítite, nenechajte jej štádium kvetu bez povšimnutia.
Mojim kvetom bolo Srděčné objetí. Žiaľ, pred týždňom som na bouldrovke opäť prebudil démona v mojom zápästí a bolo pravdepodobné, že objímať budem môcť akurát Maroša k jeho sviatku.
Po niekoľkých ľahších bouldroch som sa rozhodol pustiť do previerky, ktorá mala byť pre mňa odpoveďou na otázku, či má význam dnes otvárať náruč. Vybral som si parádnu silovú medvedicu Supersqueez 7B+.
Päta sem, facka tam, držka dole. Päta tam, facka sem, držka hore? Hlava sa mi skoro zatočila, keď som 2 x padol v poslednom kroku.
Už som vedel koľká bije, priveľa pokusov sa v takýchto bouldroch neoplatí dávať. Prsia mám vyťahané pomaly na podprsenku, tak sa snažím prehovoriť Kuba, aby sme šli za chalanmi na Sendvič. Napriek tomu, že sa vyžíva v ladení druhého kroku, podarí sa mi ho úspešne presvedčiť.
Prepadla nás tma, len tak z titulu decembra. Skoro ako vždy. V decembri.
Ukazujem chalanom zjazdné 7A Předkrm. Po pár pokusoch ma vyhrešia. Presúvame sa kúsok nižšie na lištovú baladu Beznázvo 7B. Darí sa mi dnes prvým pokusom. Pred rokom som už bol vo výleze, ale stekajúca voda ma z neho drzo zhodila. Niekedy mokrý chyt prebije silu vôle. Koľká nespravodlivosť.
Po ceste dole sa ešte zastavujeme na Zube. Chalani sa pustia do Pythágorasa 7A/+. Pekné pokusy striedajú omrznuté prsty, škvrkoty v bruchu a náreky smädných hrdiel.
Jedinou nevýhodou byť v pondelok v loučovickom penzióne pod Lipou je mierne boľavý fakt, že vám posledné pivo načapujú o 21:30. Všetko má ale aj svoju svetlú stránku. Môžete si na izbe pozrieť nejaký film, respektíve aspoň jednu z jeho štvrtín a dobre sa vyspať.
Utorkový bouldering začal mierne netradične. Rozišli sme sa. Ja som utekal doklepnúť Supersqueez, Kubo šiel na rozpracovanú Hranicu zoufalství 6C a Maroš s Ondrom zašli k vyhliadke okuknúť nejaké novinky.
Supersqueez nešiel v takom rytme ako by som si želal. Onedlho sa ukazuje Kubo, že Hranicu odkladá do ďalšieho výjazdu a pridáva sa ku mne. Rád by si pripomenul druhý krok.
Prelez sa mi našťastie darí a môžeme pokračovať ku Hlavolamu 7B, kde sa stretávame s chalanmi. Ževraj boli šutre na hrebeni úplne mokré. Škoda.
Ondro s Marošom sa púšťajú do pekného traverzu Runway 7A pod Concordom. Po predošlých nelezeckých potulkách sa im zacnelo lezeckého pohybu pokojne aj v horizontále.
S Kubom usedáme pod Lupo Bianco 7A. Lezecky rozhodne atraktívnejší ako na pohľad. Ondro ešte obetuje pekné pokusy Hlavolamu, zatiaľ čo Maroš zbrojí na prelez Hranice zoufalství.
Zakrátko oslavuje prelez. Vzhľadom na jeho pokročilý stupeň flexibility je to nesmierne cenný skalp.
Končíme naše spoločné dvojdnie každý po svojom, každý na inom bouldri niekde poblíž. Aj keď som ku svojmu cieľu tento výjazd ani nezašiel, motivácia kvitne naďalej. Veď vždy si hovorím ako dobre sa mi bude liezť, keď budem môcť ruku neobmedzene vykrúcať, budem silný, budem vládať, nebudem chybovať a nebudem už viac zranený. A pomedzi to snívanie si chodím trošku zabouldrovať.
Oli